– Povedz svojej dcére, nech si už neoblieka tie legíny. – Prečo, oci? – Lebo má chudé nohy, a keď si k tomu obuje čižmy, vyzerá ako kocúr v čižmách! – Jej sa to tak asi páči, oci.
– Páči-nepáči, ale ako to vyzerá?! Je chudá, potrebuje nosiť voľnejšie nohavice, aby to zakryla.
– Asi to nechce zakrývať…
– Ako sa jej môžu páčiť chudé nohy v legínach a k tomu čižmy?
– Neviem, oci, veď sa jej opýtaj.
– Ja sa jej nič pýtať nebudem. Povedz jej to ty!
– Ale mne sa páči, že má svoj vlastný štýl. Nech si oblieka to, čo chce ona, tak ako to cíti.
– Ježišikriste, čo je toto za svet? Všetko je úplne naopak! Robte si, čo chcete!
– Dobre, dajme si dobrú kávu a porozprávaj mi, čo sa nosilo, keď si bol mladý ty.
Kedysi by som možno nevedela prejaviť takú trpezlivosť s otcovými zastaranými názormi. Ani ochotu vypočuť si ho. No nedávno som sa zamyslela a prišla na to, že starší ľudia to majú ťažšie ako my mladší. Už len preto, že oni sú na svete dlhšie a boli na niečo zvyknutí. A tak im robí problém pochopiť svojich potomkov, ktorých síce vychovali oni, ale sú iní, robia si, čo chcú, majú vlastné názory, ovládajú veľa vecí lepšie než oni, rozumejú sa počítačom, internetu… Staršia generácia si pripadá akoby odstrihnutá od života, nepotrebná, zbytočná.
Až teraz chápem, prečo moja babička vždy hovorila, že ona sa tu už necíti dobre, že by chcela ísť na druhý breh, lebo tu nemá seberovných, ničomu nerozumie. Aj keď je s nami, nechápe, na čom sa smejeme, nepočuje dobre, čo hovoríme, nerozumie ani tým moderným výrazom a že možno sa smejeme aj na nej. Síce má čo jesť, čo si obliecť, dobrú posteľ, nemusí nič robiť a luxus si užíva taký, aký nemala celý život, ale nie je tu už šťastná.
Pochopila som, že sme jej mali dať viac priestoru, aby nám rozprávala o sebe. Aké to bolo, keď bola mladá, čo všetko prežila, čím všetkým si prešla. To je to bohatstvo, ktoré nám starí rodičia môžu odovzdať. To sú korene, ktoré každé dieťa potrebuje prijať od svojej rodiny. Korene a krídla.
To boli Simonine slová a ja jej ďakujem za jej prebudenie.
Dieťa by nikdy nemalo súdiť svojich rodičov. Ani matku, ani otca. Oni sú v ňom, sú jeho bunkami. Rodičia a dieťa sú jedno. Ako môže šuška súdiť strom alebo list korunu? Chyby rodičov sú aj chybami ich detí a naopak. Je teda iba jedna možnosť, a to prijať a ľúbiť svojich rodičov.Sme spojené nádoby, stopy v snehu od jednej nohy Boha. Je to proces očisty sveta, ktorý sa deje na princípe vzájomného pochopenia. Nikdy nezabudnime, že čo sú naši rodičia, aj my raz budeme, a čo sme my, oni už boli.
Pýtajte sa svojej mamy či otca na ich rodičov a detstvo a rozvidnie sa vám. Všetkému porozumiete. Prečo sú, akí sú, prečo sa správajú, ako sa správajú, prečo vás vychovávali, ako vás vychovávali. Dotykmi života si vybudovali svoj pohľad na svet, majú naň právo a vám nezostáva nič iné ako ho prijať. Ak chcete bojovať, môžete, ale tadiaľ cesta nevedie, niečo o tom viem. Je to iba štreka boja, hádok, emocionálnych výbuchov, tichých tlakov.
Láska znamená byť na strane toho druhého. Je to snaha pochopiť jeho zmýšľanie a mať ho neustále v základnej úcte. Kto je bližšie k sebe, ten má bližšie aj k frekvencii lásky, k pochopeniu iných a celého sveta.
Snažte sa teda ľudí pochopiť, až potom sa usilujte, aby oni chápali vás. Keď porozumiete iným, získate pokoj, čo je vlastne šťastie. Je to viac, ako keď budete bazírovať na tom, aby zvíťazila vaša pravda.
Pozrime sa na to teraz z pohľadu tínedžera. Ten má napríklad sedemnásť rokov, mojim Šlabikárom rozumie lepšie než jeho rodičia a rád by sa ma spýtal, ako ich zmeniť. Nepraje si nič iné, len nech im už konečne dôjdu moje slová. Odkazujem takejto duši, že si sama vybrala svojich rodičov a jej terajšou lekciou je prijať ich bez toho, aby po sebe kričali a trieskali za svojimi výkričníkmi dverami. Všetkých, ktorí vás bolia, berte ako trenažéry, učte sa hovoriť s nimi o svojich pocitoch a potrebách s láskou. Skúste na to ísť inak. Vezmite si maminu bokom a bez plaču alebo kriku sa jej od srdca vylejte, ako vás veľmi ťaží, že už pre vás vybrali školu, na ktorú nechcete ísť, vidíte sa na inej a pár nocí ste už preto nespali. Poproste ju, aby sa prihovorila u otca, ktorý všetko rozhodol, nech vás aspoň vypočuje, lebo aj jemu by ste radi povedali svoj názor, no máte strach, že vás zruší jednou vetou.
Deti si vyberajú rodičov nielen preto, aby zharmonizovali medzi sebou karmu a pokračovali v načatej ceste, ale často aj preto, aby „ušetrili“ čas.
Naša Ráchel napríklad pochádza z centrálnej hviezdy Alcyon a na Zemi je inkarnovaná prvýkrát. Aby do seba nasiakla množstvo modelov utrpenia, vybrala si za rodičov mňa a Ivku. So svojou ženou som mal množstvo „nemilých“ stretnutí v minulých životoch, z toho osem bolo podľa Sofie veľmi kritických a bolestivých. Ráchel si to z našich vnútier okamžite skopírovala a získala tak skúsenosti, ktoré by inak nadobúdala stovky životov.
No teraz už znova nechám hovoriť Simonu, nech sa vyrovná mužská a ženská energia. Ona túto kapitolu aj ukončí a môžete si byť istí, že nádherne a s láskou.
– Včera som sa niečo naučila od dcéry. Už dlhší čas sme si dosť vzdialené. Zmenila som sa a jej to prekáža. Snažila som sa jej to viackrát vysvetliť, ale bolo to zbytočné, ešte viac sme sa vzďaľovali. Vysmievala sa mi, pozerala na mňa, akoby mi preskočilo. A včera ma bola pozrieť v práci.
Samozrejme som jej začala rozprávať o svojej ceste sebapremeny a o tom, čo práve prežívam a čo som sa už naučila. Len na mňa znechutene pozrela a utrúsila, že to je len pre šibnutých. Uvedomila som si, že ak ju chcem mať vo svojom živote, nesmiem jej vnucova svoje názory. Je dospelá a má už vlastné. Tak som prestala hovoriť a spýtala sa na jej obľúbenú tému – tetovanie. Dozvedela som sa kopec nových vecí, okrem iného, že keď tetovala naposledy, zažila po návrate z práce neskutočný pocit. Nikto nebol doma, ale ona bola úplne šťastná, až vraj skoro lietala. Nakoniec sme sa nevedeli
prestať rozprávať, dokonca zmeškala aj dva vlaky a domov išla až večer. Keď odchádzala, tak ma objala a povedala: „Mami, veď keď ťa bavia také veci, tak sa im venuj.“ A ja som zrazu pocítila vďačnosť a pochopila som, že svojich blízkych treba milovať aj s ich cestami, a nie presadzovať za každú cenu tú svoju. Uvedomila som si, že práve to robila moja mamina, keď ma nútila chodiť do kostola a pri každej príležitosti sa mi snažila vnútiť to, čomu verila ona. Ale čím viac sa snažila, tým viac som od nej utekala.
Pochopila som, že každý zmýšľa inak a všetko je záležitosťou nášho pochopenia. Napríklad po tom, ako som priateľovi upratala pivnicu, prišla jeho mama a chcela volať políciu, že ho vykradli. A keď naozaj vykradli dom jej dcéry v čase, keď boli na dovolenke, tá istá mama si myslela, že to tak má byť. Iba im porozhadzované šaty nahádzala späť do skríň, nech sa neváľajú po zemi. Dokonale zahladila stopy. Všetko naopak!
Dnes som bola po dlhom čase u otca. Kedysi som za ním chodila pravidelne, každý druhý víkend. Žije sám, s mamou sa rozviedli, bratia ho takmer vôbec nenavštevujú. Všetky moje návštevy prebiehali, aj sa končili rovnako. Prišla som, celý večer som počúvala jeho sťažnosti na mamu, ako zle sa k nemu správa, čo zlé mu kedy povedala, ako ho ignorovala, či mu niečo vyčítala… Na všetko som mu vždy pritakávala, veď mi ho bolo ľúto.
Na druhý deň som mu navarila, upiekla jeho obľúbené „kabáče“ (pagáče, pozn. autora) a snažila som sa mu vyhýbať, nech nemusím znova počúvať reči plné sebaľútosti, pocitu krivdy a hnevu. Najhoršie bolo, keď mi povedal, že mám variť tak, ako varila mama. Dokonca keď som tam bola dlhšie, začal hľadať na mne chyby a hnev na mamu prenášal na mňa. Odchádzala som od neho viac unavená, ako som prišla. Časom som tam chodila čoraz zriedkavejšie, a keď som aj prišla, vyhýbala som sa rozhovoru s ním.
Dnes som sa rozhodla, že to bude inak. Nevedela som ešte presne ako… Ako sa s ním mám po toľkých rokoch začať rozprávať iným spôsobom? Aby sa neurazil, aby nezačal na mňa kričať, či sa ešte viac ľutovať, aké čarovné slová mám použiť? Samozrejme, čoho sa človek bojí, to si priťahuje, a tak netrvalo dlho a spustil. Chvíľu som ho počúvala a pozorovala samu seba, čo to so mnou robí. Nechala som ho, nech vyrozpráva, čo má na srdci, a s čo najväčším pokojom a láskou som mu povedala: „Oci, ja toto nevyriešim. Neprináleží mi, aby som to posudzovala, či hodnotila. Chápem, že sa v tebe bijú rôzne emócie, ale jediný, s kým sa o nich môžeš rozprávať, je mamina. Týka sa to len teba a jej, nie mňa. Deti by nemali riešiť problém medzi rodičmi, pretože pocit, ktorý to vo mne vyvoláva, je bezmocnosť. Necítim proste, že by som sa mala miešať do vášho vzťahu. Ale ak chceš, zahrám si s tebou karty alebo pozriem nejaký film.“
Jeho reakciu som vôbec nečakala. Začal sa usmievať. Povedal dokonca, že mám pravdu, a odrazu mi rozprával o sebe, o svojich obavách a strachoch, o tom, čo cíti. To už bol úplne iný rozhovor ako tie predtým. Dokonca sme sa aj veľa nasmiali.
Nepozerám televízor ani správy alebo katastrofické filmy, ale sľúbila som mu to, a tak sme si večer pustili film o tom, čo sa odohralo 11. 9. v Amerike. Najväčšie ticho vo mne ostalo, keď ľudia v lietadle, ktorí vedeli, že zomrú, volali svojim blízkym, aby im povedali, ako veľmi ich milujú. Otec akoby vedel, čo cítim, vyhlásil: „Veď je to len film.“ Pozrela som na neho, aj ja som mu chcela povedať, že ho ľúbim, ale vyšlo zo mňa len: „Oci, ale to bolo naozaj.“ Ostal ticho. Túžim mu to povedať čoraz viac a viac, no zatiaľ som to nahlas nedokázala. A tak si aspoň v duchu stále opakujem: „Oci, mami, ľúbim vás a ďakujem za všetko.“
Paľko von Šlabikárko trojko
„Mami, ja ťa budem ľúbiť, aj keď budem mať sto rokov.“ – „Ale to ja už asi nebudem žiť… No môžeme sa dohodnúť, že sa stretneme aj v ďalšom živote.“ – „Jej, budeme hrať aj druhý život?“
Keď mal môj syn asi šesť rokov a kúpila som mu jeho obľúbenú čokoládu, tak mi povedal: „Ty si tá najlepšia mama, akú som kedy mal.“
Minule som dostala chrípku, mala som horúčky, nevládala som vstať z postele. A moja malá, štvorročná dcéra mi ráno vraví: „Maminka, ja som hladná a ty sa tu vyvaľuješ.“
HIRAX Shop (s možnosťou podpisu či venovania)
MARTINUS
