Dvere záchoda sa otvorili. Vošla Ráchel.
Raz aj v pekle vyjde slnko – titulka knihy.
– Prečo má tá osuška v strede vystrihnutú dieru? – prekvapene na mňa zízala moja milovaná.
– Ja neviem, skús sa spýtať hotelového personálu, – klamal som.
– Prečo držíš v ruke moje manikúrové nožničky? – nedala pokoj.
– Ja neviem, skús sa spýtať hotelového personálu, – klamal som.
– Pusť ma na záchod. Bolí ma brucho, ako keby som zjedla nedovarené kopyto. Vracala som z balkóna. – Tvár mala v okupácii bolestivej grimasy.
– Chúďatko moje, – pritúlil som si jej hlávku k hrudi, – ani mne nie je dvakrát dobre. Idem sa vydýchať na balkón, – povedal som a odchádzal so špinavým zvyškom uteráka v dlani.
Bol som vyhulený ako prasa. Pozrel som sa dole. Bývali sme na druhom poschodí, takže nebol problém vidieť stopy po Ráchelinom ústnom bombardovaní. Zasiahla jeden reflektor majúci za úlohu osvecovať pestrú vegetáciu okolo hotela. Chcelo sa mi cikať. Vytiahol som teda koniec môjho močovodu a snažil sa presnými zásahmi umyť sklo svietidla. Sprvoti mi to moc nešlo. Skôr som cikal susedom bývajúcim pod nami na terasu. Keď som si ale predstavil imaginárny terč na vytúženom cieli, zostávalo mi už len kochať sa nad parou stúpajúcou z rozhorúčeného svietidla.
Zrazu začal ku mne z tmy doliehať čarokrásny spev v arabštine. „Niečo úžasné,“ povedal som si v duchu. Totálne ma tá pieseň očarila a tak som bleskovo nakopíroval fonetické znenie jej textu a odoslal ho obratom do virtuálneho vesmírneho translátora. Moja močonádrž sa vyprázdnila, reflektor bol čistý a tak som mal byť na čo hrdý. Držal som si pinďúra a vychutnával dovetky urologického orgazmu, keď sa tu znenazdajky predo mnou začala pod balkónom čoraz jasnejšie vykresľovať postava rozčuľujúceho sa Araba. Bol oblečený v bezchybnom kvádre a rozhadzoval rukami ako taliansky fanúšik sediaci na tribúne určenej pre ultras fans. Išiel sa zadusiť od kriku. Jeho navreté žily na krku mi pripomínali telíčka dvoch akurát do sýtosti navečeraných pijavíc. Dorazil preklad piesne. „Aspoň sa upokojím, iba ma vystrašil,“ povedal som si pre seba a začal si čítať text: „Čo to robíš, ty skurvený kresťanský pes! Prestať okamžite šťať z toho balkóna, lebo ťa rozštvrtím namieste! Počuješ? Prestaň, hovorím ti!“ Ďalej som už nečítal, iba som letmo preletel text očami. Stále sa tam opakovali slová „prestaň“, „zabijem“, „bastard“ a „šťať“. Autor skladby nebol moc invenčný. Ďalej som vydedukoval, že musel byť riadne nahnevaný, keď písal tieto riadky. A tak pekne to v tej arabčine znelo.
– Klídek, klídek, nemusíte hneď bľačať ako pojašený. Veci sa dajú riešiť aj s úsmevom! – vyštekol som anglicky na Araba stojaceho pod hotelom a zavrel balkón.
– Kto to bol, miláčik? – ozvala sa už driemkajúca Ráchel z postele.
– Ále, českí kamaráti ma volali na pivo.
– A čo, ideš?
– Uvidím, či dodržia slovo a zastavia sa pre mňa.
O chvíľku niekto zaklopal na dvere. Stál tam arabský poslužníček a náš slovenský sprievodca, pod ktorého sme patrili. Na jeho tvári bolo vidieť, že ho čerstvo zaspatého vytiahli rovno z postele. Ospravedlnil som sa mu, ale nedalo mi vysvetliť mu, že sa mi uľavilo, že nemám opäť tú česť vidieť toho pokojného pána spod balkóna. Arabček niečo povedal a prekladateľ konal svoje:
– Prepáčte, ale v záujme spokojnosti klientov nášho hotela musíte okamžite ísť za hlavným manažérom tohto hotelového komplexu.
– Počkajte, rozlúčim sa s priateľkou.
Zavrel som dvere.
– Któ? Tí Čecháčkovia? Však nebudeš dlho, levíček môj krásny? – rozprávala Ráchel z polospánku.
– Nie, neboj sa, do piatej rána som doma. Papá, láska, idem.
– Ahoj. Ľúbim ťa!
– Aj ja teba.
Tie pijavice tam už nemal. Premenil sa na tvrdú diplomatickú skalu. Celý dialóg prebiehal za asistencie prekladania cez nášho turistického agenta. Našťastie, tráva zo mňa celkom rýchlo prchala, bol som pripravený na slovný zápas. Výkop patril jemu.
– Ja som Mohamed Mustafa, hlavný manažér tohto hotelového komplexu.
– Ja som Klever, mužská časť hotelovej izby číslo 127, teší ma.
– Mám tu na vás kopiace sa sťažnosti od ostatných klientov hotela. Musíme sa porozprávať, lebo ak nenastane zlepšenie z vašej strany, budete musieť odísť z hotela bez nároku na vyrovnanie nákladov spojených s náhradným ubytovaním.
– Počúvam vás, Mohamed.
– Moje priezvisko je Mustafa, – opravil ma.
– Počúvam vás, Mustafa.
– Prvý deň pobytu ste súložili v hotelovom bazéne. Nielen že je to nemorálne, ale aj z hľadiska hygieny priam neprípustné, – gradoval jeho hlas ako Hessov prejav.
– Tak to teda neboli lísty kríka v zajatí vetríka? – veršoval som.
– Nie, neboli.
– Vôbec mi to nevadí, že ste nás šmíroval. Mám vás teraz za zdravého muža. Keby som ja videl súložiaci pár, tiež by som ich bol pozoroval. Možno by som aj skúšal zapískať, či sa nemôžem pridať. Takže o morálke sa už baviť nemusíme, lebo vy ste ju tiež porušili. Za tú hygienu sa ospravedlňujem, ale robili sme to s kondómom a predtým, ako sme vstúpili do bazéna, sme sa riadne osprchovali. Bol už večer a pochybujem, že nás v tej tme okrem vás niekto videl. Včera jeden malý taliansky chlapček za asistencie vlastného otca cikal do bazéna a všetci sa tvárili, že to nevidia. Nám to takisto nevadilo. Veď tam určite lejete vedrá chlóru.
Orosilo mu čelo. Prehrával 1:0. Vybral loptu z brány a rozohral.
– Večer sa na vás bol sťažovať manžel jednej anglickej lady. Vraj ste sa k nej pri večeri správali drzo.
– Keď si nebude nabudúce naberať osemnásť poschodí sladkostí, do ktorých spraví iba dva prieskumné vrty s čajovou lyžičkou, nebudem ju už vychovávať.
– Má zaplatený pobyt „all inclusive“, má právo si nabrať, koľko chce.
– Do riti, polovica planéty zomiera od hladu a vy mi tu idete rozprávať takéto blbiny? Vy, čo vyzeráte na študovaného a inteligentného pána? A čo tá premrhaná energia vášho personálu? Koľko času nad tým pečením strávili cukrári a potom sa to nakoniec všetko vyhodí, lebo nejaká vytrasená chudinka hrajúca sa na primadonu ide bohapusto a bez výčitiek svedomia skúšať vaše arabské špeciality?! Nevravte mi, že sa chcete vrátiť do otrokárskej spoločnosti a že opovrhujete svojimi podriadenými! Ale dobre teda, sľúbil som mojim priateľom, že jej už nebudem dohovárať, takže ak chcete mať dušu namieste, sľubujem vám, že sa to už nebude opakovať. Som chlap a za svojím slovom si stojím.
– Nebudete už mať ani šancu. Tá lady je z vás vystrašená a vždy čaká, kedy odídete z večere. Až potom sa ide najesť.
– Skutočne? No to je škoda, že sa s takou milou dámou už nestretnem. A koľko si naberá zákuskov?
– Jeden, maximálne dva. Ste spokojný?
Myslel si, že sa uspokojím s remízou a že sa rozdelíme po pol bode. Ťažko ma podcenil.
– Sľúbil som vám, že jej nebudem dohovárať. Keď si nabudúce nebude stopercentne istá, že sa ako svojprávna osoba sama rozhodla dostať umelou cestou cukrovku a bude opätovne kráčať pred mojimi očami s tortovým vianočným stromčekom, zlomím jej na výstrahu prst!
– To mu nepreložím, – pozrel do zeme prekladateľ.
– Počúvajte, počuli ste, čoho som schopný? Som zviera, ktoré naučili rozprávať a pustili medzi ľudí. Zákony prírody a ľudskej duše sú mi prednejšie ako mylné rebríčky hodnôt tejto spoločnosti. Odrežem vám vaše gule a dám vám ich zjesť, ak mu to okamžite nepreložíte!
Mlčal a pozeral tupo do zeme. Ruský partizán vypočúvaný Nemcami bol oproti nemu ukecaný Švejk.
– Bez cibule!
Mlčal. Napätie v miestnosti rástlo. Aj Mustafa spozornel.
– Bez horčice!!
Mlčal. Každý má svoju slabinu, len ju treba nájsť. Musíte však byť vytrvalý, vynaliezavý a musíte byť dobrým psychológom. Všetky tri atribúty som spĺňal.
– Bez kečupu!!!
Zlomil som ho. Začalo sa to z neho sypať ako oblátky z farára. Tieklo to z neho ako hnis z rany. Prekladal to tak rýchlo, ako keby chcel vybrať horúci zemiak čo najskôr a bezbolestne z horúcej pahreby. Mustafa sa od slovíčka ku slovíčku pomaličky zdvíhal zo stoličky. Očami sledoval pohybujúce sa pery prekladateľa. Keď sa zastavili, otočil hlavu na mňa a vyštekol:
– A to, čo ste robili na tom balkóne!!! Čo mi na to zasa odpoviete! Vy môžete zabiť aj človeka a nájdete si milión dôvodov na to, že ste zo svojho hľadiska mali právo vykonať to! Tu platia naše zákony a ak ich nebudete rešpektovať, vypadnete odtiaľto!! Rozumeli ste?!
Pijavičky sa opäť vyhodili. Netešili ma. Nechcel som tomuto človeku uhnať infarkt len kvôli tomu, že bral svoju prácu tak prehnane zodpovedne. Ale druhý bod som si s rozkošou zapísal. Bolo dva nula a rozhodol som sa darovať mu jeden zásek, pretože viacej toho na mňa už nemal.
– Za to sa vám skutočne veľmi ospravedlňujem. Mal som zobrať vedro vody, handru a ísť tie svietidlá dole peši umyť. Prepáčte, ale zvíťazila u mňa lenivosť.
Zostal stáť omráčený, ako keby spadol z motorky. Zjavne nečakal môj ústup a ospravedlnenie. Rýchlo sa však spamätal, ako hraboš zhrabol pohodený bod a snažil sa ukončiť rozhovor:
– Som rád, že sme nakoniec našli spoločnú reč. Ešte jedna sťažnosť a letíte. Dovidenia, pán Klever.
– Dovidenia, pán Mohamed.
– Moje priezvisko je Mustafa! – precedil cez zuby.
– Prepáčte, dovidenia, pán Mustafa, – odvetil som na ospravedlnenie a podal mu ruku. Niečo som v nej však mal a tak som roztvoril dlaň.
– Čo je to? – spýtal sa vyjavene, keď rozprestrel obsratý výstrižok z osušky.
„Do pekla! Mohol som odísť s víťazstvom dva jedna a teraz ma vykopne s debaklom desať ku dvom,“ nadával som si v duchu do debilov. „Zaber, ty blbec, lebo spíš dnes pri mori. Pre Boha, ako to vysvetlím Ráchel, že sa máme pobaliť a že na plážových lehátkach nám bude určite lepšie ako v tej mäkučkej posteli v klimatizovanej miestnosti?!?“
– Doma amatérsky kreslím na bavlnu. Aj tu na dovolenke trošku experimentujem. Nedá mi to, – odpovedal som pružne.
– Vyzerá to ako náš hotelový froté uterák, – hmkal si neisto.
– Kúpil som si podobné osušky v meste na tržnici.
Ovoňal to a táto veta sa skutočne zle prekladala nášmu precitlivenému agentovi.
– Smrdí to ako ľudské výkaly, – skrútil nosom nad mojím trusom.
– Musím už ísť, priateľka je tehotná. Preto aj vracala, – zahováral som.
– Mala by menej piť a fajčiť, – otcovsky zabil Mohamed.
– Aj ja jej to vravím, aj ja jej to vravím…, – cúval som k dverám aj s kúskom plátna, na ktoré sa avantgardný umelec snažil nakresliť baníka Stachanova, hrdinu socialistickej práce Zväzu sovietskych socialistických republík, tvrdo rúbajúceho uhlie v štôlni desať kilometrov pod zemou. Žiaľ, umelec mal len málo času, stačil spraviť iba prvý ťah riťou.
Zavrel som dvere a oprel sa o ne. Vydýchal som sa a potom celý šťastný bežal za Ráchel. „Spíme naďalej v postieľke, spíme naďalej v postieľke,“ spieval som si, keď som hopsal po schodoch, pričom v ušiach mi zneli majestátne sláky z Beethovenovej Osudovej.
– Už si naspäť, milovanko? – hláskovala z polospánku Ráchel.
– Áno miláčik. Moc ťa ľúbim! – vyslovil som naplnený energiou víťaza, zvalil sa jemne na ňu a pobozkal ju na pery.
– Čo Čecháčkovia?
– Ále nič. Stále len ty vole, ty vole a ja stále ty kokot, ty kokot…
– Čo futbal?
– V pohode, vyhrali sme tri jedna, ale v jeden okamih to vyzeralo na debakel.
Na druhý deň nás vyhodili z hotela. Švédi, bývajúci pod nami, sa sťažovali, že mali ovracané a pomočené veci sušiace sa na terase. A niekto z personálu nás udal, že sme to pravdepodobne my fajčili trávu v areáli hotela. Našťastie neexistovali dôkazy, ináč by ma učenie arabčiny v base neminulo. Majiteľ šíšarne dostal padáka a tak mu nezostávalo nič iné, ako zapichnúť tú golfovú tyč na záhrade, naraziť ňou ropu a nechať sa unášať tryskajúcou čiernou tekutinou do výšky trojposchodového domu.
Presťahovali sme sa do dvojhviezdičkového hotela. Aj Mat s Veronikou a Júliou. Boli kamaráti, sústrastne s nami trpeli. Jedine malá Júlia smútila, ale keď som jej pripomenul moju radu, že na všetko sa treba pozerať s úsmevom, hrala na mňa aspoň detské divadielko, že ju to až tak netrápi. Chýbali jej však rozprávky, lebo na izbe nebol televízor a ja som to dobre vedel. A tak sme ju zobrali do aquaparku a bolo zabudnuté. Ach, tie detské dušičky čisté ako ľalie…
Čože je to stratiť tri hviezdičky, keď na nočnej egyptskej oblohe ich máte tisícky? Jagavých, čistých, úžasných… A bola to radosť pozerať sa na suseda Maďara, ktorý pri večeri vytrel tanier chlebom vždy tak krásne dočista. Kde-tu bolo počuť vzdychy milujúcich sa susedov a tak sme boli radi, že nie sme jediní, ktorí majú ešte radi život. Boli sme medzi svojimi…
Hirax
