Včera som bol so synom Samkom zaviesť do martinského krízového centra pre rodiny „z ulice“ a ženy, ktoré boli týrané, nejaké grátis veci. Ako sme odovzdali škatule a vracali sa k autu, rozbehol sa za nami malinký chlapček…
… zastal na obrubníku a pýta sa ma:
– Môžem sa s tebou poláskať?
– Samozrejme, – pritakal som prekvapený a presným zásahom trafený priamo do duše.
Chlapček ku mne pribehol s otvorenou náručou a ja som sa k nemu zoholdržiac Samíka na jednej ruke. Mocne sme sa objali, kým on mi detsky úprimne opakovaldo ucha „ako ma chce vyobjímať“. Trojročný Samko pocítil prúd lásky a začal sa obávať o svoj „prídel“ nehy:
– To je môj ocko, to je môj ocko, – opakoval namosúrene.
Ľudia, nie som za patetické blogy, ale v tej chvíli som si znova silne uvedomil, koľko ľudí a detí žije na svete bez tak prepotrebnej lásky, nehy, všímania si, podpory, pochopenia, úcty, dostatku materiálneho i toho jemnohmotného. Dokonalo chápem princíp duší, ktoré si vybrali takýto začiatok, veď aj ja som vyrastal bez ocina a kým otec v rodine bol, prevyšovalo viac jeho násilie, ako dobrota. Napriek celej racionalizácii a pochopeniu princípu kolobehu bytia ozve sa v človeku súcitná vlna, ktorá rozochveje srdce a naplní ho pokorou.
A vďačnosťou. Lebo mám dve deti, ženu, tvoríme rodinu a snažíme sa byť jeden druhému oporou. Občas padáme, nezvládame, ale potom si opätovne opakujeme rodinné heslo „Úcta, rešpekt, podpora.“ Máme veľmi veľa, niečo, čo mnohí nemajú…
Ak to máte aj vy, starajte sa o to. Hľadajte zmier, nie svár. Žehnajte ten kvet, potrebuje neustály prísun vlahy, živín, svetla…
Saminko, áno som tvoj ocko, ale keď objímem iné dieťa, z ktorého priam blčí vatra „prosím, objím ma“, budeš to musieť pochopiť a naučiť sa o mňa deliť. Nie sme tu totiž na planéte sami.
Paľko von Súcit áno, ľútosť nie
