Milujme druhých, no nebojme sa o nich

Po zverejnení blogu Prijal som, že ochoriem na korona vírus a to ma oslobodilo, kde som opisoval, že som na psychickej úrovni prijal príchod korony, pravdepodobnosť, že raz si ju „odležím“ a to ma vnútorne oslobodilo, som bol niektorými ľuďmi napadnutí, že som „egocentrik“, ktorý nemyslí na svojich starých rodičov a že by ma chceli vidieť, ako by som sa tváril, keby som mal doma päťročné dieťa nemocné na cukrovku, či iného rodinného príslušníka s oslabenou imunitou.

 

Láska nie je strach

Ľudia, milujme, empaticky stojme pri svojich blížnych, buďme anjeli v ľudských kožiach, ale nebojme sa. Strach zo seba dajme preč. Vyliečme naše obavy. Tie nás iba ničia, ba dokonca priťahujú nedobré pokračovania. Je dobré stať sa do určitej miery „splachovacími“ – ak nás čosi zranilo, spláchnime to. Von, nie do trinástej komnaty, z ktorej po čase začnú pôsobiť naše neistoty. Nevytesňujme, harmonizujme. Strach je veľmi prepotrebná emócia, má nás chrániť, no ak mu počas dlhšej doby dovolíme, aby nás opanoval, zožerie nás. Nepestujme si v sebe zranenia, oslabuje nás to. Celú knihu Psychický obor som venoval práve tomuto – analyzovať naše strachy, pochopiť ich, spraviť si plán riešenia a konštruktívne aj s pomocou odborníkov ich vyliečiť. Ozdraviť psychiku i telo, zosilnieť vnútorne, čím sa uzdraví aj organizmus na fyzickej úrovni.

 

Pomoc áno, nadpráca nie

Pomáhajme našim milovaným, ktorí skutočne potrebujú našu pomoc. No napomáhajme psychicky aj fyzicky toľko, koľko sami vládzeme. Nie som za to, aby sme si privodili „rakovinu za dobrotu“. Je veľmi dobré odhadnúť zlatý stred „na čo máme“ a rovnako tak odhadnúť, kedy už naša nadpráca druhú stranu ešte viac oslabuje. Je dobré prenechať zdravý kus práce aj na chorého, lebo práve to ho môže rýchlejšie prinavrátiť do zdravého stavu. Nerobme z druhých ešte väčšie kaliky, ľútosť nie je láska.

A neraz sa tí starí ľudia korony vonkoncom neboja, oveľa viac prehnane a škodlivo sa strachujú ich potomkovia. Je to depeša pre nich samotných – analyzovať vlastné obavy. Milujme, no nebojme sa. Pokojne mi v odkazoch nadávajte, hravo unesiem, ale cez nadávanie a osočenie iba prehliadnete koreň, prečo sa vlastne nezdravo bojíte a ktosi iba poukázal na váš zápal. Nadávky, vinenie a útok je slepota, skôr som za liečebné sebaspytovanie: „Prečo sa ma tento status tak dotkol? Prečo ma slová hentoho či tamtoho tak pobúrili? Čo sa skrýva za mojim nepokojom, ktoré vo mne vyvolal postoj toho druhého?“ Toto robí človek, ktorý chce na svojej ceste pokročiť. Vinenie je uviaznutie v bahne nemohúcnosti, zápal danej oblasti pokračuje a naberá na sile…

 

Neraz sa starí ľudia korony neboja, boja sa ich potomkovia

Milujem svoju mamu. Bude mať tento rok osemdesiat rokov. Ona sa korony nebojí a dosť možné, že práve preto sa jej nebojím ani ja. Odovzdala mi svoj nezlomný pohľad na bytie, že facky a zlé životné obdobia prichádzajú, ale nie sme tu preto, aby sme im podľahli, ale aby sme sa im pevne postavili, porozumeli všetkým krízam a premenili ich na skúsenosti, ktoré nám zostanú navždy. Sú to perly, najväčšie možné bohatstvo, ktoré je možno odniesť si zo života. Perly sa tvoria dlhé roky, tak aj diamanty sa celia tlakom horniny, neraz pri veľkých teplotách. Rovnako tak aj najväčšie bohatstvá ľudského ducha prichádzajú cez pády, nedostatok, choroby, bolesť, krízy, tlak… Nie sú to príjemné časy, ale každá zmena prináša aj neskutočné pole nových možností.

Nebojím sa korony a nebojím sa ani o mamu, nemocného svokra, ktorého mám veľmi rád. Nehľadajte v predošlej vete pýchu, je to len holá veta. Korona prišla, je tu, je väčšia ako ja a len somár bude bojovať s čímsi, na čo nemá dosah. Prijal som ju ako každú inú nemoc, infekciu, hubu, virózu, baktériu… Vari mám každý deň všetkému, čo ma môže zabiť, pripisovať váhu? Oslabovať seba a dodávať silu protivenstvách? Tak by som sa stal chodiacou troskou a ani vlastným deťom by som nedovolil skákať na trampolíne, či lízať nanuk.

 

Prečo sa niektorí starí ľudia alebo chorí neboja?

Neboja sa, lebo už čosi ťažké prežili a zosilneli. Vidím to na mojej mame, tá ani nevie, že je korona. Televízor nemá, do prírody chodí každý deň a ako ju poznám, tak aj denne do troch rôznych potravín. Keď som jej to minule cez telefón vyhováral, zahriakla ma, „či jej chcem zakázať socializáciu!!!“ Viete, keď ktosi prekonal ťažkú chorobu, rakovinu, či čosi iné, ani korona ho už tak nevystraší. Tak aj staršie generácie, ktoré sa narodili počas druhej svetovej vojny, zažili okradnutie od komunistov cez menovú reformu v roku 1953, kedy všetky ich našetrené peniaze boli vymenené za oveľa slabšiu menu v pomere 50:1 – a to ich ešte prezident Antoním Zápotocký cez rádio po vzore rád ruských poradcov klamal, že nič také nenastane, pobrali im role, zeme, majetky, nejeden skončil vo väzení, celých 41 rokov žili v dusne „čo ak nás ktosi udá“, v obchodoch neraz čosi chýbalo aj dlhé mesiace… Socík mal veľa výhod, ďakujem za detstvo v ňom, ale nerád by som hore spomínané veci zametal pod koberec, bol by to jednostranný a škodlivý pohľad. Viac o týchto časoch nájdete v moje knihe Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo).

Moja mama zažila príkorie od môjho ocina. Ako silne veriaca našla koncom sedemdesiatych rokoch silu rozviesť sa, čo v tej dobe hraničilo priam z drzosťou. Nepriamo mi tým vravela: „Paľko, keď ti bude ktosi ubližovať, môžeš odísť.“ Ďakujem za moju mamu (i otca, ktorý rýchlo po rozvode umrel na ťažkú nemoc), ďakujem za všetkých starých ľudí. Vážim si vás, to vaše mozole, vrásky, sila, snaha a trpezlivosť dopriala bytie nám. Len hlupák nadáva na predchádzajúci článok, čím nadáva vlastne sebe. Múdry vidí súvislosti, je v ňom tolerancia, pochopenie, vďaka a úcta.

Tak mi aj za FB statusy písali ľudia, ktorí vraveli: „Nebojím sa korony, lebo som už prežila rakovinu, tú alebo onú ťažkú chorobu, operáciu, komplikáciu, partnerskú tyraniu, rozvod atď.“ Prežili, zosilneli, podstatná časť strachov pre nich zmizla. Boja sa tí, ktorých zožiera vlastná vnútorná neistota. Boja sa o seba, o prácu, o majetok, o druhých, o deti, o všetko… Báť sa je ľudské, lenže človek nemusí zvnútra chátrať, keď problém začne riešiť. Priveľká precitlivelosť nie je vítaná, brzdí život, uskutočňovanie vlastných snov, spokojnosť so seba, ponižuje samotnú kvalitu bytia.

 

Bytie je spravodlivé, umiera len ten, kto má

Viem, že nezomrie ten, kto ešte nemá. Zem a fyzické telá opúšťajú len tí ľudskí duchovia, ktorí už naplnili svoju čašu. Aj keby z mladých tiel, i keby pre niekoho z nepochopiteľných príčin a „neprávom“… Všetko sa deje právom, v totálnom poriadku s najvyššími pravidlami vesmíru. V hrubom pláne Boha. Ako som si dovolil napísať v „hrubom“? Lebo právo rozhodnutia nám nikdy nie je uprené, to je ten skvost, čo sa nazýva život.

Tak sa aj vy môžete rozhodnúť, či sa budete báť alebo milovať. Som za to, aby sme k sebe a k svojim i telesne slabším blízkym pristupovali s láskou. Láska strach neobsahuje. Ak sa o seba či o dakoho bojíte, v skutočnosti tak lásku v sebe oslabujete. Oslabujete seba, vzťah, ba aj toho, o koho sa bojíte. Strach hovorí o vašom zranení. Identifikujte ho, spoznajte svoju podstatu a premeňte sa na psychického obra. Do cesty sa vám vrátilo čosi, z čoho se dakedy v minulosti dostali päťku. Je čas spraviť reparát. Nekopte do iných, lebo napísali čosi, čo nie je v súlade s vašim strachom a iba to pomenoval, zobuďte seba, zmeňte sa, pochopte vlastný strach a vyprevaďte ho za dvere vášho domu, je čas ozdravieť.

Milujme druhých, no nebojme sa o nich. Prahnú po našej láske a pomoci, nie po vyplašenosti a našich obavách. Len veľmi slabého môže podporiť slabosť iného. Toho, kto chce plnohodnotne žiť a skutočne sa ozdraviť, teší bezpodmienečná láska. A v tej niet ani jediného odtieňa strachu.

Pavel

 

 

Ľad čaká, slzy si utrieme neskôr

(venované mame)


Mamička, ja viem,
teraz ti viac dohováram než ty mne.
Vymenili sme si úlohy.
Asi karma. Čo ty mne, raz ja tebe.
Napriek tomu ťa nesmierne milujem…

Aj keď kráčame zamrznutou gaštanovou alejou a držím Samka.
Občas sa otočím, nech sa zalesknem pohľadom,
ako sa vidíš v Sárke, ktorú držíš za dlaň,
no v skutočnosti srdciami sa objímate.
Dve ženy nášho rodu. Silné zo silných…

Keď skúšam hrúbku ľadu,
deti vreštia, že sa o mňa boja.
Nik ma neoklame, toto je láska.
A ty ich chrániš ako labuť pod krídlami.
Ďakujem. Ďakujem, že som mohol byť tvoj.
Si moja jediná, vieš to?
Inej maminy nemám…
To v tebe som prvé mesiace spal
a nikdy sa už nezobudím v inej.
Áno, toto je láska…

A odpusť mi moju mladícku nespútanosť rebela.
Všetky učiteľky si ťa volali na kus reči…
Už to vieš, prišiel som sem rozbiť ľady.
Čo nedorobím, dokončia deti.
Ty len drž krídla.
Bez tvojej sily, by nebolo ani mojej moci v seba.
Tak poďme, ženy, deti, rody,
ľad čaká, slzy
si utrieme neskôr.

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *