Milujem Slovensko aneb Praha versus moja dedinka

Tak som sa po sto rokoch opäť vybral niečo vybaviť do Prahy. Milujem toto mesto. Ak niekedy ožije, bude to nádherný pár starčeka elegantne držiaceho svoju babičku za milovanú zvráskavenú rúčku. Starenka bude mať na hlave klobúk so sto vežami a starček klobúk v tvare piva a nakladaného syra. Na perách budú mať „reklamný“ nostalgický úsmev, ako keby práve zjedli nejakú kozmicky sladkú čokoládu a budú sršiť vtipom, kultúrnosťou, históriou, šarmantnosťou a inteligenciou. A že by nie?

Praha. Metro. Letiaca húsenica plná ľudských skál. Kamenné tváre vyprovokované asi súťažou o najväčšieho grimasového chlaďasa. Žiadny náznak emócii, mimiky, čistá apatia, nezáujem, mámvpičizmus… Sliedim po úsmeve, ale ten tu už asi dávno vymrel. Mladí majú na ušiach sluchadlá, veľa ľudí číta, ostatok mŕtvol čumí pred seba, ako keby im niekto práve vykonal lobotómiu mozgu. Čo pre boha čítajú, keď to s nimi ani nezamáva? Asi prázdne strany pre slepé oči a zmrznutú dušu. Alebo lexikóny pre polárnikov, či povinný slovník pre zamestnancov pohrebných služieb?

Predo mnou sa na sedačku vyvalil chalanisko do polohy „Som had, mám horúčku, moje telo je opustené, nečum!“. Čumím. V očiach má veľké NIČ. O tom NIČ sa nedá ani písať. Pery vyšpúlil do polohy „Co vejráš?“ a ja sa snažím samosugesciou vyvolať u mňa samovoľné krvácanie z nosa, či ho aspoň prekvapím. Nedarí sa mi a tak otáčam hlavu na pravo. Rám okna hostí fixkový nápis: „Only for white“. Natáčam zrak ešte o pár desiatok stupňov viacej na pravo a pozorujem sa v odraze skla, či mám ešte bielu pokožku. Všetko je v poriadku. Od smútku, že tu niekto zavraždil „úsmev“, som biely ako stena. Aspoň, že môžem ďalej v pokoji cestovať, rasisti ma nevyhodia.

Had sa odpratal, jeho miesto zaujala tínejdž dievčina. Na tvári má takú vrstvu dermakolu, že mám strach, že pri pohybe svojej busty sa z jej líca odlúpi škrupina. Klamem sa, že sa touto formou chystá na prichádzajúce „vajcové“ sviatky. V duchu s ňou začínam dialóg:

– Paštika patrí na chleba a nie na tvár, to nevieš?

– A kokot do píči a ne do metra! – odsekáva mi viac než urazene.

– Prepáč, ja som sedlák z Martina. Vieš aké tam máme krásne hory? – snažím sa o nápravu.

– Starej se vo sebe, jó?!

– Tak jó, – učím sa pomaličky češtinu, veď som Slovák.

Pátracia akcia po úsmeve pokračuje. Na ďalšej zastávke nastupuje pani s veľkým psom. Je perfektný, nepočúva ju. Panička mu rukou ukazuje (alebo sa ukazuje ona?), nech si poslušne ľahne. Dychčí jazykom ako džigolo medzi ženskými stehnami, ale napriek tejto krátkej scénke o jemnej zvieracej neposlušnosti sa nikto okrem mňa nepousmial. Kde som, v galérii voskových figurín? Tento národ zomrel? Čím väčšie mesto, tým väčší chlad?

„Hurááá,“ tam sa zdvihli kútiky pier nejakej slečne! Číta si esemesku. Asi od milenca. Škerí sa, ako keby ho tam ešte mala. A je to vlastne jedno, aký má dôvod – hlavne že niekto ožil! Tak v poho, „úsmev“ je v tejto oblasti iba v ilegalite, ale žije.

 

Martin. Metro nemáme, iba MHD. Okolo mňa stoja školáčky vracajúce sa zo škôl domov. Frčí emo štýl. Čierne obtiahnuté džíny, ružové tenisky s lebkami, účes na bok prichytený vkusnou lienkou. Chichocú sa, ukazujú niečo potmehúdsky prstom von za okno na letiace leporelo. Tá „najdrzejšia“ rozpráva neslušný vtip a ostatok slušnejších sa zahanbene smeje. Najprv potichu v štýle „prestaň, za chrbtom mám rodičov“, ale potom na celé hrdlo alá „už mi došla pointa!“.

Chalani stojaci opodiaľ do seba strkajú a potom si niečo tajomne prezerajú na mobile. Asi posledný, perverzne dobrý spot (modelu Lamborgini). Nasleduje hlasné prekrikovanie sa a šermovanie viet „kto povie niečo skôr a bude to väčšia kravina“. A potom prichádza erupcia smiechu a rehotu. Starý pán sediaci pod nimi ich taktne upozorňuje, nech sa správajú slušnejšie.

Vzbĺklo to vo mne ako fakľa s priezviskom „benzínová“. Schmatol som v duchu železnú bakuľu a začal s ňou trieskať ako zmyslov zbavený do gongu záchrany: „Správajte sa prosím vás aj naďalej „neslušne“, prosím! Zostaňte do smrti takými, akí ste a naučte to aj svoje deti. Nech sú aj vaši potomkovia živí, spontánni a veselí! Nech sa na Slovensku nikdy neobjaví na televíznej obrazovke šot o „pátraní po úsmeve.“

Milujem našu dedinu, hory a „žijúcich“ ľudí. A som rád, že nemáme „metro“. Skameneli by sme…

 

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *