Medzikružnice

Raz som čítal o troch čínskych mystikoch. Nemali mená, ale ľudia ich prezývali „Traja smejúci sa svätí“, pretože nič iné nerobili, iba sa stále smiali. Putovali od mesta k mestu a iba sa rehotali. V jednom meste sa zastavili na tržnici a smiali sa. Všetci trhovníci ich obklopili, prichádzali k nim, obchody sa zatvárali a nakupujúci zabúdali, prečo sem vlastne prišli. Tí traja blázni boli skutočne nádherní – nič nehovorili, iba sa smiali, až im išlo bruchá potrhať.

A potom sa to stalo nákazlivé. Najprv úsmev zapaľoval ďalší úsmev, okolostojacim zažalo trhať kútikmi pier, až sa nakoniec smiali všetci. Celým trhoviskom sa ozýval obrovský rehot, ľudia padali na zem a chytali sa oblasť brušnú, kopali nohami ako zomierajúce chrobáky, sliny im tiekli z úst a slzy sa liali z očí. Huróni sa obracali v hroboch a hromžili na nich imaginárnymi pästičkami, prečo ich tým hlukom budia. Ale mali to márne, pretože smiech doliehajúci z tržnice lomcoval mestom, ako hlupák s konzervou. Aj vy sa usmievate? No vidíte a čo potom mali robiť tí trhovníci, keď sa pozerali na to šialené divadlo smiechu. Hrýzli si do pier a pýtali sa ich:

– Povedzte nám niečo, prečo sa tak smejete?

– Nemáme vám čo povedať. Proste sa smejeme a meníme podstatu, – odvetili im piskľavo cez smiech.

Teraz už nikto neobchodoval. Ľudia zabudli, že prišli nakupovať a predávať. Nikto sa už netrápil chamtivosťou, či šetrením. Zmizli smutní, nahnevaní, žiarliví či po hádke hladní ľudia. Všetci sa smiali a tancovali okolo tých troch bláznov. Na chvíľku sa im otvoril nový svet. Ešte pred chvíľkou bola tržnica miestom, kde sa premýšľalo iba o peniazoch a zrazu prišli traja potrhlí smejúci sa Šibkovia a zmenili tak podstatu celého miesta.

 

Ležali sme po milovaní. Moja polovička mi krúžila bruškom prsta po chrbte. Zachvieval som sa jemnými otrasmi 0,00000000000000000001 Richterovej stupnice a Freud s Jungom sa do toho v mojej hlave hádali, prečo tomu nepredchádzal minulej noci sen.

 Miláčik, čo robkáš? Vypíšeš si prstík, – prehovoril som do toho festivalu nehy.

 Hmhm, – tešila sa z raja.

 Dôjde ti tuha z pod nechtíka. Poď, teraz ťa budem škrabkať ja, – otočil som sa k nej.

 Kreslila som ti medzikružnice, – zostala zarazená, ale jej prekrásny úsmev ma upokojil.

Bola ako malé dieťa, ktorému niekto zoberie na pieskovisku lopatku z malých ručičiek, strká mu do nich japonské detské minirýpadlo s výkonom jeden kubík piesku za štvrť hodiny a vysvetľuje mu, že s týmto vynálezom by sa aj otecko najradšej zostal hrať na pieskovisku a nešiel na pivo. Ale to dieťatko to nechce počuť. Ono chce vrátiť tú doškriabanú umelohmotnú baviačku za dvadsať deväť korún slovenských a vŕtať sa s ňou vo svojom pieskovom tuneli.

Tou vetou o medzikružniciach ma úplne odzbrojila. Spomenul som si, ako som to slovo naposledy počul od môjho profesora Konštruktívnej geometrie na vysokej škole, ktorého sme prezývali Lupo. Prenášali sme na papieri všelijaké trojrozmerné útvary cez nejaké čiary a fiktívne roviny. Na skúške vytiahol z koženej kabely lupu a my sme všetci okamžite pochopili, že sme tú jeho prezývku právom zdedili od starších študentov. Ak ste sa kopli čo i o len jeden milimetrík, zo skúšky ste leteli ako kosť psovi. A veru zle sa Lupo v ten deň vyspal, pretože kým odišiel na obed, vyhodil zo skúšky všetkých. Keď sa napapaný vrátil, vstal som ako prvý a išiel dnu. Všetci sa mi smiali, že som drbnutý. Vyšiel som z jednotkou. Tie buchty, čo mal na obed, zmenili podstatu jeho nálady. Ja som iba riskoval a vyšlo to. Je to ako keď nejaké športové mužstvo dostane dva rýchle góly. Kalkulujúci tréner okamžite pošle „agresora“ z komandy a ten vyrobí umelý a zákerný faul, aby preťal momentálnu situáciu, ktorá nahráva víťaziacemu družstvu. Nie v každou športe totiž existuje „time out“.

To slovíčko „medzikružnice“ som už dávno pochoval. Nemalo právo vstúpiť do komnaty „Moja slovná zásoba“. Malo nadosmrti ležať vedľa svojich spoluväzňoch ako: „interpolácia vektorovým polynónom Fergusonova kubíka“ či „bikubické a bilineárne Coonsove záplaty a Bézierové plochy“. Lupo mi ho proste s tou lupou sprotivil. Nedával som tomu slovíčku ani maličkú šancu, že by som si ho niekedy poprevaľoval v ústach a vyslovil ho a nieto aby som ho začul pri niečom tak príjemnom a krásnom, čo som pred chvíľkou zažíval. Pri tej oslave ticha, kľudu a lásky, kedy mi duša bude tancovať radosťou, naplnením a kedy sa mi život stane radosťou a neskutočnou oázou dobra a splynutia s Bohom.

Objal som ju. Verte mi, v tú noc už nepadlo krajšieho slovíčka. Ona zmenila jeho podstatu. Tým, ako ho krásne vyslovila. Zamilovane, zmyselne, detsky, očarujúco, prirodzene, nežne a z lásky. Až v tej noci som si uvedomil, že neexistuje čierne a biele, dobro či zlo, pekné či škaredé, hriech či dobrý skutok. Medzikružnice nadobro zmenili podstatu môjho života…

 

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *