Nik v to ráno nezdravil slnko vrúcnejšie ako ja. Zo stanu som však vyšiel až okolo deviatej, pretože to boli asi jediné dve hodiny, keď sa v ňom začínal zjavovať náznak tepla. Spovedám Michaela a Simona, akú mali noc, a počúvam samé náreky o deravom stane, nočnej búrke, strašnej zime. Sme prosto na jednej lodi. Najhoršie je však na tom Koen. Kašľal celú noc a má miernu horúčku. Ich stan vraj nie je spojený s celtovinovou dlážkou. Etiópčania sú šlendriáni, ale na druhej strane, im by v tom stane bolo dobre. Sú zvyknutí na iné podmienky. Vyrastali v tejto oblasti, zima im nič nerobí, kondíciu majú výbornú. Lenže my sme rozmaznaní Európania. Skutočnosťou však ostáva, že takýto stan im v noci vetrisko hravo podfúkol a zhodil a prudký dážď im vytopil všetky veci. Lúka je teraz posiata obsahom ich batohov, aby sa slnko mohlo činiť čo najviac. Kým sa najeme, zbalíme a vydáme na cestu, zostáva necelá hodina.
Skauti nám vravia, že si môžeme za cenu jedného birra kúpiť od domácich vajíčka. Neváhame a na raňajky si vychutnávame vajíčka na tvrdo. Po jedle dodávam kultovú vetu, že lepšie vajíčka som v živote nejedol. Chalani už vedia, ako to myslím, takže sa im v hlave nerodia spojitosti, že „to Slovensko musí byť veru veľmi biedna zem, keď ani vajíčka tam nepoznajú“.
Vetrisko prestal fúkať, prenechal opraty školáckemu vetríku, ktorý nám občas osvieži tvár. Ale hlavne svieti slnko, ktoré nám čarovne premazáva predošlú trpiteľskú noc. Dnešný plán je 25 kilometrov cez tábor Sankabar až do cieľového kempu Geech. Múdre knihy píšu, že by nám to malo trvať sedem až deväť hodín).
Haló? Poprosím bedničku banánov…
V tento deň prvýkrát stretávame opice dželada (niekedy aj Gelada Baboons), ktoré v skutočnosti nie sú pravým druhom paviána. Živia sa výhradne rastlinnou stravou. Najvýznamnejšou svetovou lokalitou, kde ich možno vidieť vo voľnej prírode, je najväčšie pohorie Etiópie, kde sa práve nachádzam. To im poskytuje ideálne podmienky na prežitie. Žiadne safari z auta či úkrytu. Ak vás stádo prijme, zrazu sa ocitnete medzi nimi. Zo vzdialenosti troch metrov potom môžete pozorovať, ako sa kŕmia trávou či ako palcom (ktorý majú najšikovnejší hneď po človeku) vyberajú zo zeme korienky. Takto sa aj nám pošťastilo sledovať, ako pokojne jedia, len občas po nás kontrolne hodili očkom.
Je to niečo úžasné vidieť takéto prekrásne zvieratá vo voľnej prírode a, samozrejme, je to niečo úplné iné, ako pozerať sa na zviera za mrežami. Ja viem, že vďaka zoologickým záhradám by už možno niektorých druhov ohrozených zvierat nebolo a že by sme o faune nevedeli toľko, koľko vieme, ale pre mňa nie je nič krajšie ako vidieť zvieratá, ktoré sú slobodné a žijú v harmónii s prírodou a dokonca aj s človekom. Stáť v strede viac ako stočlenného stáda dželád je hypnotický zážitok. Stojím ako stĺp prikovaný o zem, okolo ktorého sa opice hopkaním premiestňujú. Občas na mňa mrknú, aby som nemal pocit, že som vzduch.
Dželady sa vraj k domorodcom správajú inak ako k belochom. Asi majú zlé skúsenosti. Domáci vinia opice, že im požierajú úrodu, čo je samozrejme pravda, ale na druhej strane tvrdím ako samozvaný právnik týchto nádherných zvierat, že dželady sa na náhorných plošinách Simienskych hôr pohybovali omnoho skôr ako človek.
V Etiópii je ročný prírastok obyvateľov dva milióny, čo logicky vytvára obrovský tlak na poľnohospodárstvo. Každý kúsok zeme sa musí využiť, preto sa ľudia tlačia aj na územia národných parkov.
Ani tvrdenie, že niektorí samci zabili človeka, sa mi nezdá veľmi dôveryhodné. Tesáky majú síce hrozivé, určite by človeku dokázali spôsobiť hlbokú tržnú ranu, ale správanie týchto zvierat je iné ako u bežných paviánov. Nie sú teritoriálne a ani zďaleka také agresívne ako napríklad paviány pláštikové. Napriek tomu, že samec má okolo seba hárem, neriadi ho. Dominantné sú samice, ktoré má samec právo obšťastňovať. Ich stáda dosahujú počet až 300 opíc a sú rozdrobené na skupinky samíc s mláďatami, s ktorými sa pohybuje jeden dospelý samec.
Dželady majú dosť odlišné pravidlá správania ako väčšina iných druhov opíc. Samice sa držia svojho samca aj vtedy, keď prehrá súboj so silnejším jedincom. Niekedy mu dokonca v súboji aj pomáhajú. Ak prehrá, môže zostať v skupine, aby mohol chrániť svoje mláďatá pred predátormi, ale už sa nesmie páriť. Ak samotní mladí samčekovia nemajú svoje skupiny, vytvoria si vlastnú.
Na noc sa opice uchyľujú do prudkých skalnatých zrázov, ktoré im vytvárajú veľmi dobrú ochranu. Až ráno vystupujú na náhorné plošiny vo výškach 3 000 až 4 000 metrov, ktoré sú pokryté trávou a bylinami. To je totiž ich potrava. V období sucha sa zasa živia rôznymi korienkami. Uživiť sa v takto na potravu chudobných oblastiach je asi pekná makačka, pretože aj teraz, keď sme na ne naďabili, máme čo robiť, aby sme ich odfotili so zdvihnutou hlavou, tak úmorne sa venujú kŕmeniu. Sklonenou hlavou vyjadrujú opice aj podriadené postavenie. Toto je známe napríklad pri horských gorilách, keď môže dôjsť k útoku, ak človek nie je opatrný a uprene sa im díva do tváre, čo sa v ich prípade nemusí skončiť dobre.
Presúvajúce sa stádo.
Ľudí sa neboja…
Míňame kempové mestečko Sankaber, kde budeme o dva dni nocovať. Aby som vás dostal do reálneho obrazu – stáli tam len tri stany. Až potom nám skaut číslo dva ukazuje prstom, že máme zostať stáť a byť ticho. Asi päťdesiat metrov od nás boli dva kusy „klipspringer“, zvierat dosť podobných našim kamzíkom. Sú však veľmi vzdialené a naozaj reagujú na každý pohyb či hluk, takže je ich ťažké odfotiť aj teleobjektívom.
Stúpame do čoraz vyššie, stanový kemp Gief je vo výške 3 700 m a akoby ho odfúklo do nebies, nie a nie sa zjaviť. Veľakrát stojíme, čo vždy využijem na doplnenie tekutín. Vodu si naberáme z riek a sypeme do nej protibakteriálne tabletky. Musíme počkať dve až štyri hodiny (závisí od druhu tabliet, lebo Michael má iné ako Holanďania), kým prášky nevyzabíjajú všetky škodlivé organizmy.
Stále kráčam v sandáloch, ale nerobí mi to problém, pretože do kopcov sa mi v nich šľape veľmi dobre. Naopak, keď schádzame dole z nejakého briežku, je to horšie. Ja viem, že takúto obuv by na mne nevidel rád žiaden horal, ale niet inej cesty. V tvrdých topánkach by som dráždil živé mäso, sandále sú ideálne. Spolutrampovia ma chvália, akú mám dobrú kondičku. Tipujú mi vek na 28 rokov, na čo im so smiechom odpovedám, že mám skoro o desať viac.
Ako správny sedlák – v sandáloch 🙂
Počasie sa cestou mení rýchlejšie ako názory politikov. Raz svieti slnko, ktoré nás vyzlieka do tričiek a všetko ostatné nám viaže okolo pása. Človek sa teší, že celý deň bude nádherne slnečný, no o desať minút je tu zrazu studený vietor, ktorý si ku hre privoláva mraky a začína jemne pršať. Našťastie počas denného putovania nás ešte nestretol poriadny lejak. To by bola dosť krutá skúška. Celý cyklus sa bez logiky mení počas celého dňa, takže za hodinu nám na gebule znova pečie slniečko a smeje sa z nás, ako neustále niečo v tých našich človečích hlavách predpokladáme, snažíme sa uhádnuť, čo bude, a očakávame, namiesto toho, aby sme sa na všetky myšlienky vyprdli a vnímali iba to božské predstavenie, ktoré sa tu hrá iba pre nás.
Pred posledným kopcom smerom ku kempu sa nás skauti pýtajú, či chceme ísť na domáci čaj. Cena je 10 birrov na hlavu, takže samozrejme súhlasíme, lebo všetko nové je pre nás vítané. Domáci nás pozýva do jeho chatrče. Všade je dym, Koen kašle ako o život a aby neodpadol, dáva si cez ústa šatku. Simon a Michael zostávajú vonku. V chyži je tma, v strede horí oheň s panvicou, na ktorej sa robia placky. Podáva sa prvé kolo čaju. Šáločky boli vyrobené asi pre trpaslíkov, ale nám je to jedno, všetko je obšťastňujúce. Hlavne, že sedíme, oddychujeme, v rukách máme niečo teplé a nie je to horiaca svetlica.
Posedenie na čajíku.
Petros mi požičiava pevný, 50-milimetrový objektív a ja s ním celý naradostený a bez rozmyslu vybieham pred chajdu, takže si znova buchnem hlavu. Vonku je totiž zaujímavý pár detí, ktoré som si všimol, už keď sme vchádzali do obydlia. Veľkodušne sa vzdávam druhej šálky čaju a dohadujem sa s deťúrencami, či si ich môžem zvečniť. Je to moment, keď vytvorím najlepšiu fotku (aspoň pre mňa) z môjho výletu po Etiópii, a to vďaka malému chlapčekovi, ktorý akoby mal v pohľade všetky svoje bývalé životy. Bez dychu cvakám a strácam sa v jeho očiach, kde sa leskne múdrosť, pokora, pokoj, prijatie. Mimiku mení minimálne, ale aj tak je každý jeho portrét unikátny. Nesmeje sa ako ostatné etiópske deti, neteší sa, že sa uvidí vo farbe na malom displeji, nežobre. Nie, on iba stojí a božsky mi pózuje. Nik z nás nevie, že z tohto momentu nakoniec vznikne obálka pre jednu knihu o jednej ceste, krajine, národe.
Deti s pohľadmi starcov…
Simon s Michaelom sa rozprávajú tesne vedľa vchodu do rotundy, vôbec si nevšimli, čo sa udialo. Chápem, každý z nás je v každom okamihu na inej frekvencii. Snáď len osvietené bytosti vidia zázrak vo všetkom a ovládajú umenie nestratiť za žiadnych vonkajších vplyvov svoju osobnú nirvánu. Vraciam sa do miestnosti, ktorá pripomína vojnový bunker zasiahnutý dymovnicou. S poďakovaním vraciam objektív, hryziem do placky, ktorá má tvrdosť kremeňa, a snažím sa rozdrvené časti spláchnuť treťou šálkou rituálneho čaju.
Okolo piatej hodiny poobede prichádzame do kempu, ktorý je zatiaľ najviac osídlený, lebo sa v ňom skvie nejakých päť stanov. Mulicemani a naše dve nosné zvieratá s vecami sú už tu. Počas dňa kráčajú po normálnej ceste a neviem, ako to robia, že nás predbehnú. Fúka ostrý vietor, a tak si pri rozkladaní stanov dávame záležať. Belgičan Simon zatiaľ varí večeru. Dnes sa servírujú špagety s paradajkovou omáčkou a ako čerešničku na torte si k tomu dávame tuniaka z konzervy. Našim skautom a mulicemanom veľkodušne prenechávame štipľavé šíre, ktorého sme nakúpili viac, ako by nám chutilo, a dávame im k tomu aj špagety, ktoré sme nedojedli. Ich mzda od správy parku je vraj iba 40 birrov na deň. Jedlo si musia zabezpečiť oni sami, ale asi automaticky počítajú s podporou turistov zákazníkov, lebo nemajú so sebou ani len tvrdý rožok. Až neskôr som si všimol, že jeden z mulicemanov kráča dokonca bosý, čo na štrkovitej ceste nie je žiaden balet po červenom koberci.
Snažil som sa počas dňa cez prestávky na odpočinok na slniečku nezadriemať a vyčerpať svoje telo do maxima, aby som túto noc skutočne prespal a nie prebdel. Večer takisto odmietam piť pivo. Po prvé mi odoberá vzácne teplo z tela, ale čo bolo včera horšie – v bruchu mi z neho tak vytrávilo, že nadránom som sa budil na hluk vlastného žalúdka. Až som sa hanbil, že zobudím svojich dvoch spolunocľažníkov. Kupujem si preto radšej v malom bufetíku dve mirindy, ktoré mi aspoň dodajú chýbajúce cukry.
Klipskinger
Večer si znova robíme oheň s domácimi. Na túto činnosť je v kempe vyhotovené kamenné kruhové ohnisko. Nie je však chránené zo žiadnej strany, čo nie je pri týchto poveternostných podmienkach žiadna radosť. Stále fúka veľmi chladný a nepríjemný vietor a oheň nám neustále zhasína. Dá sa povedať, že je to skôr výrobca smogu ako zdroj tepla či nebodaj svetla. Smejem sa nad tým, ako všetci smrdíme od ohňa, sme zarastení a unavení. Teplú stravu máme vlastne iba ráno a večer. Počas dňa jeme iba suché keksy a pijeme chemicky očistenú vodu z horských tokov.
Chlad preniká až do kostí, a to mám oblečené všetko, čo sa len dá. Vyzerám ako reklamná postavička firmy Micheline, ktorá na seba navliekla dve tričká, mikinu a celé to uzavrela plášťom proti dažďu. Keby sa dala šiltovka nasunúť hlbšie, mám ju až po ramená.
Všetci už odišli spať, zostal som pri ohni len so Simonom a keď došlo aj posledné drevo, odchádzame do stanu. Noc je omnoho lepšia ako prvá, telo si postupne zvyká. Bez mäkkej podložky mením štyri základné polohy: ležím buď na chrbte, na ľavom alebo na pravom boku, alebo na bruchu. Nič viac mi tvrdá zem nedovoľuje. V stane máme obmedzený priestor a keďže som dlhý, som rád, že mi nohy netrčia von zo stanu.
Našťastie, túto noc neprší, no nadránom prichádza silný vietor. Vnímam ho, v podvedomí mi ide do snov rovnako ako blchy, ktoré akoby ožívali len v noci a aby som na ne nezabudol, cez deň sa pripomínajú svrbením následkov ich neprestávajúcej práce. Červené vyrážky mám už dokonca aj na hánkach rúk, čo je obzvlášť super miesto, lebo koža na nich sa často zohýba, takže hra o jedenástom prikázaní „nerozškriabeš“ neustále pokračuje. Postupne precitám zo slovenských snov. Sníva sa mi s mojimi najbližšími a ja si až ráno uvedomujem, že je len na mne, či dni do odletu strávim clivotou a myslením na nich alebo si ešte dokonale užijem túto krajinu.
Buďte šťastní, Hirax
