Martinský Prior padol

Keď som bol malý, začali stavať martinský Prior. Keď ho po pár rokoch s vypätím síl konečne dostavali, za čias normalizácie sa z neho v našom meste stala v oblasti nakupovania taká malá „Amerika“.

Na jeho mieste vyrastie nové, modernejšie nákupné centrum. Stihol som ho ešte odfotiť
a zaspomínal som si…
… koľko sme sa pri ňom len nastretávali. Za socíku nebolo mobilov, takže frčalo „o druhej pred Priorom“, navysedávali ako tínedžeri na lavičkách pred ním a okukovali šumienky v našom veku. Ony taktiež vedeli, že tam budú chalani, takže bolo jasné, kam sa pôjdu obšmietať. Keď pršalo a čakal som na bus, chodil som sa tam „zašiť“. Rovnako tak, keď sme sa ako partia nudili, chodili sme do Prioru, lebo tam sa vždy našla nejaká zábava. Minimálne sa tam dala hrať schovka. Keď už bolo najhoršie, dohodli sme sa, kto z nás pôjde a spýta sa predavačky nejakú hovädinu. Napríklad v oddelení drogérie, či „už došli vane“. Prípadne do predajne platní, že si prosíme ukázať „toto“ a ukazovali sme pritom na prebal platne kapely ToTo (hit Africa pozná azda každý). Čím viac šlo predavačku roztrhnúť od hnevu, tým viac sme sa škerili. Vrcholom bolo, keď vyšiel album Mozek od Progres 2. Otázka: „Máte mozek?“ bola na preverenie nervovej sústavy jedinca skvostná.
Tam som aj ako ôsmak netrpezlivo čakal, kým z neho vyjde spolužiak a ukradne mi v športe na moju objednávku plavky značky Speed, aby som ja pár rokov nato chodil do potravín Prioru kradnúť pre chalanov po opici snehový krém, kým oni ma prosili o poriadne jedlo (nejaké rožky a syr). Ale milovali sme muziku, takže sme často chodili hore na poschodie do opusáckej predajne nakupovať platne. A k tomu v potravinách hektolitre čuča a bolo jedno, či bol jarmok, alebo pršalo, veď park pred hotelom Turiec bol na skok…
Chodieval som i do obuvi za svojou frajerkou Zuzkou, ktorá tam praxovala. Veď práve v Priore množstvo predavačiek a predavačov začalo svoju pracovnú kariéru. A myslím si, že nie som jediný, kto mal Prior zaradený v oddychovej sobotňajšej rodinnej ceste: Jadranská zmrzka, tržnica, Prior, šaláty, nakŕmiť holuby pri Jánošíkovej fontáne, obzrieť zvery v neskutočne páchnucom Chovprodukte, obed v Mliečnom bare…
Pamätám sa aj, ako ma mama poverila ísť kúpiť do martinského Prioru nový vysávač. Postavil som sa teda ráno pred „ultra moderné“ zasúvacie dvere, a keď predavačka otvorila „priórny dom“, šprintoval som hore schodmi do oddelenia elektro a chytil som sa prvého vysávača z dvoch, ktoré ráno vystavili. Tí, ktorí uverili, že eskalátorom tam budú skôr, rovnako ako dôchodcovia, ktorí dufučali neskôr, hromžili, že je to nefér, lebo sa im opäť neušlo. Pokúsiť sa znova o šťastie im bolo umožnené o dva týždne, keď prišiel ďalší tovar a s ním aj dva kusy nových vysávačov pre celý Martin.

Už ho niet. Metrostav hučí každý deň, aby na mieste bývalého „priorného“ domu vyrástlo ďalšie moderné nákupné centrum. (Pavel Hirax Baričák)

Na fotke sa mi podarilo zachytiť bezdomovca. Mlčí, ale v kontraste s tými drahými autami je veľavravný. Doba sa zmenila. Vtedy sa nedali kúpiť kvalitné autá, no nebolo ani žobrákov. Veru tak, so zlatým prasaťom prichádza v kopytách aj špina a prach…
Martinský Prior zbúrali. Zišiel z očí, ale z duše mi ho nikdy nikto nevymaže. Je to jedno očko retiazky môjho dospievania.

Paľko von Priorko

 

Daný úryvok je z knihy Vždy pripravený!, ktorá vyjde koncom októbra 2016. Bude o celom mojom čase dospievania v čase socializmu od roku 1971 po nežnú revolúciu… Smiech, spomienky, aj porovnanie časov.