Zavolal som Matovi. Bol to skutočný realista. Len ten ma mohol vyliečiť. „Poď na pivo. Musím sa vykecať.“ „Aléé, veľký Klever potrebuje pomoc? Hmhm, to sa muselo niečo stať,“ polemizoval Mat. „Trošku som sa chytil s mamou,“ pokúšal som sa zatajiť začiatok tretej svetovej vojny. „Áááá, niekto bol opäť porelaxovať na rodinnej oslave,“ nedal mi pokoja. „Okej, tak sa môžeme stretnúť za pol hoďky v Tauruse. Aj ja mám niečo v batohu.“ „Dúfam, že zasa nechceš riešiť svoju sexuálnu evolúciu?“ spýtal som sa zvedavo. „Nie, nie…,“ habkal Mat. „Aha, takže áno. No dobre, tak za pol hodiny tam.“ Mat mal priateľku Naďu. Chodili spolu už dva roky a človek by povedal, že je všetko v najlepšom poriadku. Ale nebolo. V Matovi proste driemal čert. Vlastne nespal, on bol viac než aktívny. Mal rád všetky ženy na svete, teda hlavne tie, ktoré skončili u neho v posteli. Naďa však o ničom nevedela. Vlastne to je jasné, ináč by ste ju všetci mali za dvojročnú hlupaňu. Keď sme sa mu pokúšali dohovárať, nech sa s ňou radšej rozíde a potom si môže kráčať svetom ako Gigolo, iba odpovedal: „A kde by som našiel takú ženu ako je Naďka? Varí, perie, stará sa o domácnosť… Hádam si nebudem teraz hľadať druhú, aby som si ju zasa od začiatku vychovával a všetko učil?!“
Boose
Mat meškal pol hodinu. Konečne som mohol aj ja niekoho zdrbať, že ide neskoro.
„Čo sa ti pokazili slnečné hodinky?“
„Od všetkých prijmem túto výčitku, len od teba nie, brácho. Čau,“ povedal Mat a podal mi kopýtko.
„Čau,“ odvetil som a podal mu takisto ruku, „rád ťa vidím.“
„Aj ja teba, hlavne keď si na kolenách, hehe,“ zasmial sa ako Fantomas, „mamička ti dala opäť náboženskú prednášku?“
„Stále dookola to isté. Prečo nechodíš do kostola, prečo sa nemodlíš… bla bla bla.“
„A prečo sa nemodlíš?“ zabŕdol Matúš.
„Ale veď ja sa modlím,“ nedal som sa, „každý večer pred spaním, teda ak neprídem pod obraz boží, hehe… poďakujem sa, že som prežil tento deň. A omluvím sa všetkým, ktorým som prípadne počas dňa ublížil, nech mi odpustia.“
„To je dobré, musím to začať aplikovať,“ inšpiroval som Mata.
„Myslíš si, že som hriešny človek?“ hľadal som stratenú zem pod nohami. „Vždy keď idem od mamy a brata, mám dojem, že som ten najväčší vyvrheľ sveta.“
„Nevyrábaj sa. Na svete neexistuje človek, ktorý by nekonal hriechy. Sme len slabé bytosti z mäsa a kostí. Zober si napríklad situáciu, že chceš previesť babku cez cestu. Stojí tam na prechode, drmolí si perami a čaká na vhodnú príležitosť, kedy prejde zebru. Teba hneď napadne myšlienka, že vykonáš dobrý skutok a tak ju šupneš popod pazuchu a hajdy cez cestu. Keď už stojíte na druhej strany a ty čakáš s hrdo vztýčenou hlavou poďakovanie, babička ti vynadá do drzáňov, pretože ona chcela prejsť cez tú cestu sama. Chcela si dokázať sama sebe, že ešte nie je taká nevládna a že prejsť cez cestu je pre ňu ešte stále hračka. Ale ty si jej to prekazil. Chcel si spraviť dobrý skutok, ale nakoniec si ublížil,“ dovykladal Matúš.
„Ale dôležitý je zámer v hlave. Nevykonal som vedomé zlo. Chcel som pomôcť a to je základ,“ oponoval som. „To čo si popísal ty, nie je hriech. Ber takúto situáciu. Na omši celú hodinu babka počúva kázeň, kde sa dookola rozpráva o konaní dobra. Ide si po oplátočku, spraví ham a potom sa ponáhľa na autobus. Príde bus a ona je schopná zvaliť sedem ľudí pred sebou a pomocou dáždnika sa prebojovať k voľnému sedadlu, kde nakoniec zatróni ako rímsky cisár. Bez citu a predsudkov zmasakruje celú tu nevinnú, skromne čakajúcu hŕstku ľudí, stojacu pred ňou. Potom sa celé to jej učenie predsa míňa s cieľom, nie?“
„Ideš pokračovať s príhodami so staršími spoluobčanmi z čakární, pôšt a obchodov?“
„Hehe,“ zasmial som sa, „nie, to nemienim rozoberať. Ale ešte jednu príhodu spomeniem. Kamilova mama je tiež chronická veriaca, nevynechávajúca ani jednu omšu. Poznáš ju, nie?“
„Jasné…,“ odpovedal Mat.
„Kamilove malé deti sa hrali so susedovcami na dvore. Ona prišla a dala jablká iba svojim vnukom. Chápeš to? Ostatné deti sa len smutne pozerali. Nedala im nič! Poznáš tie detské úprimné oči – oni proste ešte nevedia zakryť sklamanie, nejakú zradu alebo krivdu, čo na nich niekto vykoná. Stál som opodiaľ a mal som sto chutí vytrhnúť jej tú misku s jablkami z rúk a rozdať ich aj tým ostatným deťom. Naopak, Veronikina mama sa vyhlasuje za neveriacu. Nikina malá sestra si doviedla na dvor svoje kámošky. Ich mamina chytila cukríky a bez slova ich rozdala všetkým harantom z ulice. Všetky tie detské oči svietili radosťou a nikto nemusel kvôli tomu citovať bibliu,“ ukončil som kázeň.
„Mal si sa Kamilovej mami opýtať, kde sa stratila tá jej kresťanská láska,“ začal udeľovať Mat tresty, „alebo možno pochopila konať lásku k blížnemu iba ako k svojej rodine, hehe, čo ty vieš?“ lámal kríž nad Kamilovou mamou Mat.
„A ja sa teraz pýtam, kto pôjde do pekla? Veronikina alebo Kamilova mama?“ zaburácal som ako kňaz zo sedemnásteho storočia, držiaci fakľu nad dvomi čakateľmi na smrť.
„Všetci a ja ako prvý,“ začal vyberať Mat prvé ťažké vety zo svojho batohu.
„Ty si zase podviedol Naďu, všakže?“ nemusel som sa ani hrať na vševediaceho.
„Áno. Keď ja za to nemôžem. Je to vo mne. Proste vidím babenku, dám sa s ňou do reči a myslím na to jediné.“
„Na svadbu?“ skúsil som tipovať.
„Ty debil!“ usmial sa Mat. „Počuj Klever, myslíš si, že je to nevera, keď sa vyspím s druhou ženskou, ale mám prezervatív? Tak sa jej vlastne nedotýkam…“
„Nebolo tam, čo?“ skočil som mu do priblblého úsmevu premiešaného s nádejou.
„Čo či tam nebolo?“ krútil Mat prstom po pohári ako aj očami, „ja som tú ochranu mal…“
„Na tom ôsmom poschodí, však?“ pýtal som sa ďalej.
„Na akom ôsmom poschodí? Ty si jedol hubičky, kým sme sa stretli?“ menil tón hlasu Mat.
„Aha, takže tam bolo, ale iba papierové…,“ pokračoval som skôr tak sám pre seba.
„Pán čašník, jednu sanitku poprosím,“ otočila sa Mat na barmana. Ten mu s pokojom jazdca formule jedna ukázal fakera.
„V tom výťahu, nepamätáš?“
„Mal si mi povedať, že si sa dal na heroin,“ nevzdával sa, „by som ti bol doniesol aspoň prášok do pečiva. Možno by to na sekundu oklamalo tvoju chorú myseľ,“ prášil to do mňa.
„Keď si nastúpil do toho výťahu, nebolo tam dno, všakže? Zletel si tých osem poschodí rovno na betónový dekel tej šachty, čo? Chudáčik a rovno na hlávku. No môj,“ pohladil som otcovsky Mata po hlave, „to čo je za kravina, že či to nie je nevera?!? Už bozk je nevera! Už myšlienka je hriech! Vždy, keď si to ideš rozdať s nejakou inou, predstav si Naďu, že to ide ona spraviť tebe s niekým iným. Že ide na kávu s cudzím šamstrom, drží sa s ním za ruku, laškuje s ním, bozkáva sa s ním v tmavej uličke, on jej šmátra nenásytnou rukou pod sukňu a potom to robia na nejakom penzióne minimálne tri krát za večer. A to všetko za asistencie neskutočnej energie, vášne a nadpozemskej novosti pod taktovkou zvieracej zbesilosti. Ale pozor! Chlapík má ochranu, takže všetko je voči tebe kóšer! Áno? Gutten? Dobre sa ti to počúva? Nevadí ti na tom dúfam nič,“ našil som do neho celú dávku z guľometu.
„Asi by som ju zabil,“ zašepkal ticho Mat.
„Ty kokos, tak by si ju asi zabil, áno? Dúfam, že raz z teba bude minimálne krajský sudca. Bola by to škoda, kedy taký šľachetný muž s toľkou dávky spravodlivosti v srdci neskončil na takom poste,“ otočil som sa k baru, „pán čašník, poprosím jednu gilotínu. Tuná kolega to už podpísal.“
S chladom pilota vesmírneho korábu mi ukázal fakera. Začal som mať o neho strach, či si kvôli nám neuženie priesil na inkriminovanom prste.
„Dobre, dobre. Som strašný, už sme to riešili veľa krát. Ale odvtedy som sa nepohol ani o milimeter k lepšiemu. Skôr sa stále ponáram do čoraz väčších sračiek,“ žalostil.
„Každému sa raz všetko vráti,“ citoval som vety od starých majstrov.
„Minule sa ma Naďa po milovaní spýtala, či sa mi to páčilo. A ja že hej. A že či mi niečo nechýba, čo by som s ňou chcel robiť v posteli. Tak som jej povedal, že by som ju rád fackoval, bil, vulgárne jej nadával a pľul na ňu. Zasmiala sa a povedala: Och ty môj tárajko, ja viem, že sa ti to so mnou páči.“
„Predpokladám, že ty by si to na nej naozaj všetko rád skúsil.“
„No jasné Klever! Tak by som ju šúpal po riti, že by sa hneď spamätala, čo je to uvoľnená súlož,“ rozohnil sa.
„Hlavne mi to tu nezačni ukazovať. A mal by si pozerať menej porna. Za mesiac jej budeš rozprávať, že by si ju rád obsral a po pol roku ju tesne pred svojim orgazmom udusíš.“
„Fakt si tie hubičky nepapal?“ opakoval sa a strúhal pritom grimasu debila.
„Mali by ste sa rozísť. Z tvojich slov mi jednoznačne vyplýva, že sa k sebe nehodíte ani v posteli. Mal by si ísť svojou cestou a nekaziť jej život,“ nabil som opätovne zásobník.
Mat zostal nejaký smutný. Asi ho začalo hrýzť svedomie. Napadlo ma, ako ho rozveselím.
„Ja teraz spávam s jednou takou nenásytnou. Stále mi pri milovaní vykrikuje, nech si s ňou robím čo len chcem, nech som sám sebou, nech ju bijem…“
„Čože??? Čo si mi o nej nepovedal? Dávaj, von s tým! Biješ ju?“ valilo sa to z neho, ako lavína z Gerlachu.
„Občas ju buchnem po zadočku, hehe. Mal by si mi požičať nejaké inšpirujúce péčko.“
Potom som mu porozprával začiatok mojej story a Mat ma pritom zasypával miliónom štipľavých otázok.
„Koľkokrát si s ňou odvtedy bol?“ vyzvedal Mat, pričom v očiach mu horeli pionierske vatry šľahajúce jazykmi do výšky päťposchodového domu.
„Asi štyrikrát. V piatok sa s ňou mám opäť stretnúť. Môžeš sa pridať do trojky,“ navrhol som mu zo srandy. Asi nado mnou začal víťaziť alkohol. Ale to som si neuvedomil, čo som vyslovil za lákadlo, pretože Mat sa toho nieže chytil – Mat to proste zobral ako hotovú vec a nechcel počuť o žiadnom pokuse o žart z mojej strany.
„Ona po tom túži! Nevieš to vôbec pochopiť! Idem tam do toho s tebou!“ skúšal ma obehnúť z druhej strany.
Držal som však loptu pevne na svojich kopačkách, nedával som mu žiadnu šancu, že by som ju chcel stratiť. Ale on sa nevzdával.
„Klever, tak ju natočíme! Zavriem sa do tej tvojej obrovskej vstavanej skrine čo máš v spálni. Do pekla, začni sa už správať ako kamarát. Mne možno život nikdy nenahrá takúto ženskú, ktorá sa nebojí ísť do ničoho. Zažijem to aspoň cez sklo. Prosím!“ trel si Matúš dlane o seba.
„A ty si myslíš, že mám v izbe priehľadné zrkadlá, áno? Že majiteľ toho bytu, čo ho mám od neho v prenájme, mi pri prerábaní volal: Pán Klever, veštica mi práve povedala, že vy budete jeden z mojich budúcich nájomníkov. Prerábam akurát byt. Chcem sa spýtať – dať vám do spálne priehľadné zrkadlá? Budete niekedy môj byt využívať aj ako pornografické štúdio?“
Mat mlčal. Ja nie.
„Ale veď je to vlastne štandardná vec každej skrine so zrkadlami, nie? Prepáč, že sa nad tým tak sebecky zamýšľam,“ žongloval som s loptou na stehne.
„To je to najmenej! Vymením jednu tablu na svoje náklady! Montovali sme už takú skriňu jednému žiarlivému pracháčovi,“ nevidel žiadny problém Matúš, „aj tak ju neľúbiš, ide tu iba o sex.“
„To máš pravdu, ide tu len o sex. Ale prečo ja mám tebe ukazovať moju riť?“
Barman akurát zbieral poháre pri vedľajšom stole. Po započutej vete sa mierne otočil k nášmu stolu a s tenučkým hláskom prehovoril do našej debaty: „Páni, kožené čiapky a námornícke tričká nevedieme,“ potom sa otočil a pokračoval vo svojej práci.
„Úplne mimo,“ prehovoril som.
„Áno, krásne mimo,“ pritakal Matúš.
A potom ma to napadlo. Prečo sa neobetovať za dobrú vec? Skvostná myšlienka hodná svätca. Chytil som loptu a nahral som ju Matovi, ktorý po nej tak dychtivo bažil.
„Dobre teda – súhlasím, ale pod jednou podmienkou,“ začal som šibalsky.
„Už teraz odpovedám ÁNO!“ nevedel sa dočkať ortieľu Mat.
„Dám to s ňou pred tebou, ale ty už nikdy nepodvedieš Naďu. Ak áno, povieš jej všetko čo je v tebe a rozídeš sa s ňou. Ak nedodržíš slovo, dám ťa na bitúnku vykastrovať“ a predviedol som prstami šmyky šmak do vzduchu. Barman to videl a skrútil si prst okolo spánku. Pýtal sa ma, či som zdravý. Chcel som po ňom hodiť pohár, lebo mi nevedomky pripomenul mamu, ale nakoniec som sa vrátil k svätej povinnosti mnícha konať vo svojom živote iba dobro, len a len dobro.
„Brááácho – pacáka?“ odvetil bez rozmýšľania Mat a napriahol ruku do vzduchu.
„A ešte jeden sľub od teba chcem,“ pokračoval som vážne, „sľúbiš mi, že z tej skrine nevystrčíš ten svoj prasácky ksicht, natočenú kazetu mi okamžite odovzdáš, nikomu o tom v živote nepovieš a skriňu si po sebe umyješ!“ zosumarizoval som s prichádzajúcou kariérou porno herca všetko, čo ma ťažilo na mysli.
„Dohodnuté!“ povedal s lišiackym úsmevom Mat.
„Ťažký život ja mám, keď musím takto upadať. A to len kvôli morálnej náprave jedinca, ktorý mi v detstve nechcel požičať Rubikovu kocku ani len na jediný večer,“ vytiahol som nevyrovnaný účet na stôl.
„Je tvoja! V piatok ti ju donesiem na pľac!“ vybuchol veselo Mat.
„Strč si ju vieš kam!“ a buchol som ho zo srandy do pleca. Začali sme sa tam po tých vypitých rumoch a pivách trošku naťahovať cez stôl a keby nad nami nezahrmel prísny barmanov hlas, asi by sme skončili ako školáci na zemi.
„Vypadnite vy svine!“ neudržal to barman s pokojom predčasne šedivejúceho mladíka, ktorý je schúlený v kúte psychiatrie a pod paľbou švédskej sprchy.
Ani netušil, ako je blízko k pravde. A to sa mi zdal po celý večer ako vzorový typ človeka, ktorého nič nevytočí… hmhm, že by bola chyba v nás?
Hirax
