Keď mravce čerpajú energiu z obrov (43. sekunda = 7. kapitola)

Rozum sa vo mne bil so srdcom. Kým srdce zastávalo lásku, rozum ovládal všetky protiargumenty. Srdce bolo ako pojašený, od radosti si spievajúci vtáčik v korune stromu, ktorého načisto omámil božský cit. Rozum však vystupoval ako autoritatívny profesor. Nasrdene švihal trstenicou po lavičke pod tým stromom, nech s tým srdce okamžite prestane, priletí späť na zem a vráti sa do tela.

– Srdce, vráť sa do hrudného koša a znova búchaj! Správaš sa ako magor! – kričal profesor.

– Veď nám je s Nat krásne. Nevŕtaj do toho, – spieval plachtiaci vtáčik.

– Márnosť šedivá! Prečo? Čo na nej vidíš? – reval rozum.

– Vidím v nej čistú hladinu, v ktorej sa môžem zrkadliť, – zatrilkovalo operené srdce.

– Si ako Narcis. Utopíš sa v nej, varujem ťa! – hulákal rozum.

– Nie, ja sa neteším zo svojej krásy. Som bytosť, ktorá túži byť čistejšia a dokonalejšia. A to môžem dosiahnuť jedine cez niekoho, ako je ona. Nekladie mi žiadne vzťahlámajúce otázky. Nechce ma lapiť ako horda báb, ktoré sa z akejsi príčiny zabudli vydať, alebo sú už šťastne rozvedené a čupí v nich strach s nápisom: Nechcem byť sama! Nevidí vo mne dobrú partiu na vydaj, lebo som slobodný, bezdetný, mám vlastný byt, dobre zarábam a neholdujem alkoholu či automatom. Ona nekalkuluje, iba sa smeje a teší zo života. Behá si po svete s pocitom vytešeného dieťaťa tancujúceho na lúke. Nevyčíta, nenadáva na osud, nehľadá zbytočné odpovede. Nefilozofuje ako ja, ona proste ŽIJE! Ani nevieš, ako ma vracia späť k žitiu a tomu najzákladnejšiemu dychu bytia. Je bez komplexov, nič nerieši. Je vyrovnaná a ak to chceš počuť sprosto povedané, nemá dojebaný softvér ako všetky tie ženy, ktoré som posledný čas postretal a mali už niečo odžité. To ma na nej láka! – štebotal vtáčik a ďalej si dobre strážil odletovú dráhu, keby profesorovi náhodou preplo, rozbehol sa a chcel by vykonať niečo násilné.

– Dokedy to bude trvať, čo myslíš? Prejde päť rokov a bude na tom rovnako ako tie ženy, ktoré si ohrdol. Aj ona ťa raz bude hnať za peniazmi, aby ste mali na dovolenky. I ona začne s otázkami o výchove detí, bude žiarliť, ponosovať sa na tvoj nedostatok času rodine…

– Možno máš pravdu, ale ak by som to mal brať do úvahy vždy, nikdy už nezačnem chodiť so žiadnou ženou, – odspieval veselo vtáčik.

– Ženou! Teraz si to vyslovil! Si dospelý muž, máš dvadsaťšesť. Nájdi si ženu, ktorá má základné otázky života vyriešené, – chytil rozum druhý dych.

– A to sú aké?

– Čo chce od života, aké sú jej sny, čo ju napĺňa a robí šťastnou, ako si predstavuje fungujúci vzťah alebo výchovu detí. Toto máš zistiť a nie sa pýtať, prečo sa ruža v záhrade usmieva na ľudí rovnako krásne za dažďa aj slnečného svitu.

– Nemôžem konať inak. Je to magnetizmus, ktorému sa neviem ubrániť. Stretol som stovku krásnych žien a netrhlo mnou. No prišla ona a celé vnútro zažilo dušotrasenie. Prepáč, musím už končiť, prezváňa ma Nat. Idem za ňou na parkovisko.

– Dúfam, že ju nedovedieš domov a rovno ju…

– Ako keby si ma nepoznal. Celé minúty ti tu rozprávam o niečom vyššom a ty sa prízemne vrátiš k sexu. Rozum, nemáš tých sedemnásť náhodou ty?

– Nie, to ty, srdce, máš pätnásť! – zakričal profesor na vtáčika a šľahol trstenicou o lavičku.

– Paráda! Každý je taký starý, za akého sa považuje a ako sa správa.

Vystúpili z auta. Po správnosti som mal ako k prvej pristúpiť k tete Tereze, podať jej ruku a vysloviť nejakých pár obligátnych otázok o tom, aká bola cesta. Prípadne ju pochváliť, ako dobre na svoj vek vyzerá, aby som si ju podvedome získal na svoju stranu. No ja som podišiel k Natálii a objal ju. Keď som po pár sekundách začal znova vnímať svet, pristúpil som k tete. Tá si zatiaľ stihla nasadiť na oči skener ľudí a pozorovala ma ním. Tipoval som priemerný výsledok. Podľa môjho čidla vo mne videla iba ďalšieho samca túžiaceho páriť sa a urobiť si tak ďalší zásek povalenej samičky na svojom chvoste .

Milo sa na mňa usmiala, podali sme si ruky, predstavili sa, prehodili pár povinných viet a už si ma aj šikovala bokom na mnou očakávanú prednášku:

– Poď na chvíľku vedľa, chcem ti niečo povedať, – vyslovila teta Tereza. Odstúpili sme pár metrov, aby nás Natália nemohla počuť.

– Predpokladám, že ti Natália nepovedala pravdu o svojom veku. Nemá ešte pätnásť. Vieš, na čo narážam? – položila mi otázku, či si skutočne zaslúžim nosiť občianku. Musela tie vety vysloviť, pretože keby sa niečo stalo, všetky výčitky by padli na ňu. Natini rodičia určite nevedeli pravý dôvod ich výletu. Pritom bol taký jednoduchý – muži. Tým, že ma poinformovala o veku môjho duševného majáka, sa očistila. Prehodila na mňa zodpovednosť ako balík sena.

– Rozumiem a nemusíš sa báť, – pritakal som, ako by to urobila každá rozmýšľajúca bytosť.

V duchu som sa začal pýtať, čo to tu teta na mňa hrá. „Chceš ma oklamať nižším vekom Natálie, aby som utíšil svoje možné prasácke chúťky? Ale veď ja ju za tú hodinku-dve nejdem pomilovať tu v kríkoch pred reštauráciou. Alebo si myslíš, že ju hneď odvediem do môjho bytu, aby sme mohli v posteli stráviť čo najviac času? Toto dievča má minimálne sedemnásť, i keď vyzerá o dva roky staršie. Mňa týmito lacnými trikmi balamutiť nemusíš,“ rozprával som sa s ňou v duchu.

– Je z teba trošku mimo. Prosím ťa, nesklam ju. Dobre?

– Už sa toľko neboj. Budeme len v tomto neďalekom podniku. Dáme si kofolu a budeme sa rozprávať, – upokojoval som ju.

– Haha, nerozosmievaj ma. Slečna si dá určite pivo, to ju už poznám, – povedala Tereza a otočila sa na Nat: – Maximálne dve pivá a žiadne cigarety! Dohodnuté?

„Prosím ťa, teta, vystreľ už preč! Len mi hanbu robíš,“ čítal som v Natáliiných očiach. „Tak kde je pravda? Štrnásťročné dievča normálne chľastá pivo a fajčí? Buď sa vy dve máte skutočne veľmi radi, alebo neviem,“ začal som byť vo vnútri zmätený.

– Ako často za tebou chodia tvoje obdivovateľky? – spýtala sa ma Tereza.

„Teta, pletieš si odtrhnutú papierovú visačku z čajového vrecúška so šestnásťgigovou SD kartou. Hrám v undergroundovej skupine, nie v Desmode. Alebo vyzerám ako spevák z Depeche Mode? Zdám sa ti extrémne feši a taký populárny, že mi chodí stádo novinárov za zadkom?“ pýtal som sa s nádejou, ale vety som nevyslovil.

– Nie, Natália je prvá fanúšička. Sľúbila, že keď bude mať cestu okolo, zastaví sa za mnou. Je prvá, ktorá skutočne prišla, – vyriekol som pravdu.

– A ty tu čo robíš? Vraj ideš na nejakú súťaž koní? – spýtal som sa jej, nech jej trošku podkopnem nohy.

– Sľúbila som, že do redakcie donesiem fotky z tej akcie. Kolega je chorý, nemohol. Pracujem pre jedny noviny, – odvetila bez zaváhania.

„Aha, tak fotiť ideš? Kolega je chorý? Aj ty si chorá, vieš to? Tvojou diagnózou je klamanie. Už som sa zľakol, že mi nebodaj povieš pravdu, bol by som skutočne prekvapený,“ jemne sa pozdvihli kútiky mojich úst. „A ty sa neboj, Nat, neprezradím prezradené, aby ti mohlo byť prezradzované aj v budúcnosti,“ vyslal som pár vĺn aj preľaknutej Natálii.

– Áno, Natália mi niečo spomínala, – povedal som.

– Ahojte, tak ja už idem, – zasalutovala nám s úsmevom teta Tereza. – O hodinku som späť.

– Nemusíš sa ponáhľať, – pripomenula Nat to, čo jej v aute už aspoň dvadsaťkrát nepriamo naznačila. Ale nemusela hovoriť nič. Tereza bola žena činu. Energická a elegantná, fyzicky stále in a vyžadujúca za to od mužov adekvátnu odozvu. Dobre vedela, čo má robiť a čo spraví. Najprv sa vydala sledovať svojho vysnívaného osedlávača kobýl, aby sa potom rýchlo vrátila zabrániť svojou prítomnosťou prípadnému koitu mladunkej netere dorastajúcej v prekrásny voňavý kvet so starším muzikantom.

S Nat sme osireli a s úsmevom na tvári sme sa na seba navzájom pozerali. Bola čarovná. Presne typ mojej vysnívanej celoživotnej družky. Zjavovala sa mi počas celého dospievania v krátkych zábleskoch, ako robí niečo v kuchyni pri dreze. Videl som ju vždy len na pár sekúnd, pretože cez oblok proti mne prenikalo dráždivé svetlo. No pamätal som si ju dobre. Teraz stála predo mnou. Esencia jej duše a tela sa spojili v jedno a priťa-hovali ma silou, voči ktorej som bol načisto bezmocný. Stál som tam ako po presnom zásahu omamujúceho šípu – odzbrojený a oddane čakajúci, čo sa stane.

Bola celá v čiernom – obtiahnuté rifle, tričko s nejakým farebným nápisom a na očiach mala imidžové okuliare so sklami cez pol tváre. Celá tá čierna farba mysticky rezonovala s jej dlhými hustými svetloplavými vlasmi, že som dostal odvahu spýtať sa rozumu, čo na ňu hovorí. No ten sa niekam stratil.

– Čo to máš na očiach? Vyzeráš ako James Hetfield z Metallicy, – po-vedal som.

– Ľudia to volajú okuliare, pán gitarista, – odvetila s úsmevom.

– Poď, ideme si sadnúť do tohto sídliskového pajzla, – vyslovil som ukazujúc na blízku krčmu. – Na terase nám bude dobre. Žiaľ, takto v nedeľu na obed sa u nás nedá sadnúť do ničoho lepšieho.

– Mne je to jedno. Prišla som za tebou a nie za pekným interiérom nejakej kaviarne, – povedala, zavesila sa mi do ramena a už sme aj kráčali do pivárne.

Miloval som ženy, ktoré sa túžili oprieť o muža. Chytiť si ho za rameno a dať sa ním viesť. Prirodzene cítili, že i partnerovi to bude príjemné, lebo vedľa neho bude kráčať pekná žena a tá je vždy najkrajšou ozdobou muža. Lenže, keď sa do mňa oprela Nat, mal som dojem, že nekráčame, ale bravúrne tancujeme, a že ma v skutočnosti vedie ona a nie ja ju.

– Čo si dáš? – spýtal som sa Nat, keď sme si na terase našli voľný stôl.

– Pivo. Máš cigarety?

– Nie. Ale kúpim. Aké chceš? – spýtal som sa. Neprekvapila ma. Už dávno som pochopil, že zoznamovaciu etapu s alkoholom, cigaretami a inými neduhmi sveta si musí omakať každá nová dorastajúca duša. Dôležité bolo dať od toho v pravý čas ruky preč. Nat bola silná, cítil som, že jej nebude robiť problém v živote víťaziť nad negatívnymi vecami.

– Tenké slimky, – odvetila Nat.

Teta ju poznala dokonale. Už zostávalo vyriešiť iba otázku jej skutočného veku. Čašníčka mi pri bare rozbalila elegantné cigaretky – jednoznačne ideálny výrobok pre slečny pod osemnásť, ktoré sa hrajú na dospelé, ale stále chodia spávať s plyšovým medveďom. Ťažko som si vedel predstaviť, že by si tieto cigarety s nadšením kúpil päťdesiatročný murár.

– Čo ti vravela teta? – spýtala sa ma Nat, keď som pripaľoval sebe i jej.

– Že máš iba štrnásť a že ťa nemám znásilniť. Ale ani sklamať. Teraz hútam, ako sa to dá skĺbiť a dosiahnuť.

– Hneváš sa na mňa? – povedala skleslo Nat.

„Tak a tu to máš! Ja som ti to vravel, daj od toho ruky preč!“ bil sa rozum vo mne do pŕs. „Ale ty nie, ty len to svoje – veď ja iba počúvam srdce, ono ma neomylne vedie po mojej ceste, blá blá blá. Samé podobenstvá, ktoré spľasnú ako prasknuté otlaky. Je ešte pod zákonom! Medzi vami je rozdiel dvanásť rokov! V Afrike je to jedna generácia!!!“

Mlčal som. Srdce nevedelo, čo odvetiť rozumu, a rozum odmietal povedať niečo Nat.

– Teraz sa so mnou už nebudeš baviť, čo? – hlesla ticho Nat.

– Nemám rád, keď niekto klame, ale to neznamená, že sa s tebou nebudem baviť, – povedal som sklamaným hlasom.

– Niekedy je lož dovolená, – vyslovila Nat.

– Ak mi túto myšlienku vysvetlíš, odpustím ti, – odvetil som dopredu presvedčený, že sa jej to nemôže podariť.

– Rozpoviem ti jeden príbeh. Raz išiel jeden otec do mesta niečo vybavovať a sľúbil deťom darčeky. Nadiktovali mu, čo chcú, a on odišiel. Keď sa vrátil, jeho dom bol v plameňoch. Hasiči boli bezmocní, lebo deti nechceli vyjsť z horiaceho domu. Pokojne sa doma hrali, nepripúšťali si žiadne nebezpečenstvo. Zo zmätku vonku si nerobili hlavu, dokonca sa na ňom bavili. Mysleli si, že je to cvičenie. Otec bol jediný, ktorý mohol deti prehovoriť, aby vyšli. V tom momente si spomenul, že zabudol kúpiť sľúbené hračky. Napriek tomu podišiel k dverám a vyslovil: „Deti, doniesol som vám autíčka, bábiky, stavebnice – všetko, čo ste chceli. Poďte si po ne,“ zaklamal. Deti vybehli von a prežili. Potom im otec vysvetlil, prečo klamal: „Odpustite mi, no nestihol som všetko, ako som si naplánoval. Ale hlavne mi odpustite, že som vás oklamal, ale bola to jediná šanca, ako vás zachrániť,“ – dopovedala Nat.

– Pripadám ti ako dieťa v horiacom dome? Zaklamala si, aby si získala niečo vo svoj prospech, – odvetil som, ale v skutočnosti som bol tým vyrozprávaným príbehom dokonale omráčený. Povedala tú príhodu geniálne trefne. Naopak – tešil som sa, že je duševne taká vyspelá.

– Keď ide o lásku, je dovolené vymýšľať si triky. Ty to dobre vieš, sám si mi o tom v jednom maili písal, – vyslovila Nat.

Rozum si zatiaľ namýšľal, že som sklamaný a snažil sa utešiť svoje spolubývajúce srdce. „No čo si také sklamané, srdienko moje. Niekde v kúštičku poslednej bunky si počítal s tým, že by Nat mohla byť tvojím novým dievčaťom? Ja viem, že sa ti veľmi páči čistota i nebeskosť jej mladej duše… že i jej rebelantstvo a prirodzenosť ťa veľmi priťahuje. Ale proste si spravilo chybu, keď si Štrausovi nenadiktovalo vyhovujúci vek. Musíš sa s tým teraz zmieriť. Život ide ďalej. Po svete kráča ďalšia tisícka tvojich ideálnych protikusov,“ dokončil svoje rozum. „Máš pravdu, rozum. Vychutnám si tieto príjemné minúty s ňou a nechám to tak,“ lišiacky zaklamalo srdce rozumu a ten si veľmi spokojný odišiel s knižkou ľahnúť na diván.

Rozprávali sme sa s Nat ešte asi polhodinu. Ten čas odplával ako lupienok kvetu po rieke. Áno, Shakespeare neklamal – čas skutočne plynie podľa toho, s kým sme. Navrhol som jej, nech si ideme sadnúť na slniečko k fontáne. Už o minútu sme hompáľali nohami a podrážkami tenisiek zastavovali vodu z trysiek, ktoré sa hnevali, že im nedáme pokoj. Nespokojné vejáre vody vytvárali vo svetle slnečných lúčov siluety možných aj nemožných patvarov. Vnímal som tie všedné okamihy úplne z iného uhla pohľadu. Dá sa povedať, že priam nebesky.

Smiali sa naše ústa, smiali sa naše oči, smiali sa i naše duše. Boli šťastné ako dve spokojne sa hrajúce bobrie mláďatá v riečnom bazéne, ktorý pre ne vytvorili pracovití rodičia zo zoťatých stromov. Držali sme sa za ruky a hladkali sa. Chytil som Natálkinu ruku aj mojou druhou dlaňou, zdvihol ju do výšky očí a začal ju proti blahodarne dopadajúcim slnečným lúčom nežným hladkaním milovať. Keď jej dlaň striaslo pár orgazmov, objal som ju ľavou rukou okolo ramien a prstami pravej ruky začal nežniť Natine pery. Boli to jedny z najkrajších dievčenských pier, aké som kedy v živote videl. Plné, nabité túžbou, radosťou i hlbokou poklonou životu, že sa môžu smiať. Ďakujúce, že nepadajú bomby a v našej krajine nepanuje hlad a bieda. Dotyk mojich prstov so žijúcou pokorou bol jemný ako kontakt so slimačím rožtekom.

Nat zažmúrila oči a oddane si všetky hladkania slastne vychutnávala.   V tom okamihu som vedel, že svoj orgazmus objaví veľmi rýchlo a bude piť sexuálny život plnými dúškami.

Môj rozum bol obratom znovu prítomný. Chcel niečo bliakať, vysvetľovať, mudrovať, prehovárať, argumentovať, kresliť na tabuľu grafy a štatistiky. Neváhal som ani stotinu, posadil ho do autobusu smerujúceho do Madridu a na rozlúčku mu zakýval. S jemným úškrnkom som ešte periférne pozoroval, ako rozhadzuje z otvoreného okna nahnevane rukami a niečo energicky vykrikuje.

Kým sa vzďaľoval, naše pery sa priblížili kvantovou rýchlosťou. Ale nedotkli sa. Aj ja som zažmúril oči, lebo sám som nedôveroval ženám, ktoré sa pri bozkávaní pozerali. Ruka mi zišla na Natine líce a naše pery sa stretli – iba tak, nasucho. Maznali, obtierali, milovali, láskali, miľúbili a starali sa o seba ako starček o starenku. Začali si prejavovať dôveru, nežnosť, začala sa diať láska. Čoraz viacej do seba narážali, ako keď loď hravo dráždi gumené prístavné pneumatiky, ktoré ju chránia pred rozbitím o betónový prístav. S preveľkou túžbou byť jemnými, nežnými a nenásilnými na seba tlačili viac a viac – úmerne, ako sa vášeň menila z iskry na ohník. Ešte stále sa nedalo hovoriť o prvom bozku vo svojej plnej kráse, pretože jazyky boli stále uväznené za bránami sebeckých pier zmietajúcich sa        v záchvate šialenosti.

Keď oheň prerástol do vatry, zavreté vráta milujúcich úst sa otvorili a vypustili zo seba dvoch tanečníkov naplnených obrovským chcením ukázať všetko to, čo sa za celý čas svojej existencie naučili. Bol to balet dvoch jazykov, valčík lásky cez dva pekelne sa hrajúce hady v nekontrolovateľnom víchre vášne. A do tohto božského spojenia zamilovaných duší spievali vtáky zo stromov oslavné ódy. Mravce nesúce svoje obrovské náklady sa zastavovali, utierali si pot z čela, pozerali zo zeme na tých dvoch bozkávajúcich sa obrov a čerpali z nich energiu. Dlane sa hladkali, slnko hrialo, fontána striekala, vánok pofukoval, tráva rástla, stromy sa chystali kvitnúť. Bol proste prvý máj.

Ani ja či Nat doteraz nevieme, kedy prišla teta Tereza, čo nám vravela a ako sme sa rozlúčili. Rozum som nehľadal. Bolo mi ukradnuté, ako v tej vzdialenej krajine nakoniec skončil a koľkokrát bude musieť presadať, aby sa ku mne celý nahnevaný, diktátorsky naladený a otcovsky rozčúlený vrátil.

S Nat sme sa do seba zamilovali. Bezhlavo. Tak je to najlepšie, lebo keď pustíte do začínajúcej lásky realitu, budúcnosť, rozum a názory okolia, prestanete vzťah prežívať a odstrihnete časť koreňov dávajúcich láske energiu.

Koče sa na čas odtrhli od koní.

 

 

Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *