Vrátil som sa domov. Pred vchodom som stretol suseda, ktorý býva podo mnou. Nepozdravil sa mi. Buď sa nejakým kanálom dozvedel, že sme tú postaršiu susedku vedľa nás zabili my s Nikou, alebo neznášal Music Box. A možno sa iba zle vyspal. Áno, áno, zle sa vyspal. Nad ním predsa býva ten ukážkový bulo, ktorý nemá v láske susedov. Jeho jediným cieľom je všetkých vyhnať z baraku a bývať v ňom sám, pretože iného podobného somára na svete niet.
Boose
Doma som vypol mobily, vytiahol šnúru od pevnej linky, vypol zvonec na dverách, zakryl všetky zrkadlá a naložil sa do vane. Čakal som Svedomie. Klop klop.
– Tak čo, už si sa ukojil? Už si sa dostatočne pomstil Nikinu neveru? Už ti je lepšie?
– Je mi stokrát horšie. Neviem, či sa ešte niekedy pozriem na seba do zrkadla.
– A dokážeš sa Nike pozrieť do očí?
– To neviem. Ale sebe sa neviem a už len to je zlé pomyslenie.
– Pripomeniem ti jedno pravidlo, ktoré si ešte pred časom rozsieval medzi ľudí, veril mu a správal sa podľa neho: Nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe!
– Och, svedomie moje nič neodpúšťajúce, som len slabý človiečik z mäsa a kostí. Uvedomujem si, čo som porobil. Hnevám sa za to na seba a sľubujem ti, že si z tohto zoberiem len a len ponaučenie.
– Čo by si povedal na to, keby ti Nika spravila toto isté? Veď ona sa vyspala „iba“ s jedným chalaniskom, ktorý ju nejako pobláznil! Áno, dobre si počul – „iba“! Naopak ty by si bol schopný vytrtkať všetko, čo nevylezie na strom a nevie plávať. Potom by si padol vysilený na zem a bol by si spokojný, že si zneuctil všetky ženy sveta, lebo celé ženské pokolenie môže za to, čo ti spravila Nika, a preto nech všetky do radu trpia. Chceš vidieť Satana, chceš ho vidieť, ako si ho potešil?
Svedomie preplo na nejaký kanál. Na obrazovke sa zjavil krásny bazén s perleťovou vodou a romantickým palmovým zátiším. Satan sedel uprostred troch neskutočne krásnych holých žien. Také bezchybné telá, prsia, vlasy a tváričky som ešte v živote nevidel. Prvá liga, čistá dokonalosť krásy a zvodnosti.
– Zdravím ťa, bracho. Si pašák! Ako sa ti páčila začiatočná prechádzka cestou slastí a užívania si? – načal dialóg.
– Možno predpokladáš, že ti teraz oblížem tu tvoju chlpatú riť, ale to si vybi z tej tvojej orožkovanej hlavy. Poslednýkrát si nado mnou zvíťazil! Už nikdy ti neposkytnem takéto divadielko. Kašlem na teba. Mám pevnú vôľu a hravo zvládnem všetky tvoje nasledovné nástrahy.
– Ale, ale, ale, načo toľko škaredých slov. Načo toľko emócií? Nemusíš hneď v tomto živote skončiť ako svetelná bytosť. Užívaj si, pi život plnými dúškami, teš sa z neho! Čo sa nenaučíš teraz, zostane ti na ďalší život. Parádička, pohoda, žiadne stresy!
– Neverím ti ani slovo! Už ma nikdy nedostaneš na svoju stranu! Si slizký had!
Vypol som ho, aj keď pohľad na tie ženy ma iritoval. Najhoršie bolo, že Satan o tom dobre vedel. A potom som postupne povypínal všetko – svedomie, oči, svet, vedomie, seba… Len to srdce stále búchalo a nechcelo sa zastaviť, aj keď som mu to dal príkazom. Nechcelo sa mi žiť, dýchať, myslieť, konať… Len jednu túžbu som mal. Nech si pre mňa príde smrť. Nech vyvalí dvere, zatne mi kosu do lebene a ukáže na dvere: „Prac sa do pekla, ty zhnitá ľudská hnida! Nemám mať prečo s tebou zľutovanie!“ Veď čo iné s takým človekom, čo zradil sám seba, najbližšiu osobu a celé svoje okolie? Nič, len odstreliť a hodiť divej svorke vlkov ku lesu.
Mal som sen v ktorom moja duša ušla v beznádeji z môjho tela. Vypátral som ju a v tichosti sledoval. Kráčala maličká s batôžkom povedľa železničnej trate a nevedela kam sa má podieť. Motkala sa tam a slovo zmätenosť ani z ďaleka nestačilo na popísanie jej stavu. Sadla si na dechtom nasiaknutý podval a čakala. Na vlak, ktorý ju rozmetá po okolí, rozhádže po stromoch a časť z nej si odnesie na nárazníku. A ja padnem na kolená ako podťatý, v poslednej agónii k nej natiahnem smiešne ruku, vyvrátim oči, posledný krát hmlisto pozdravím hviezdnu oblohu a s miernym hlukom zaborím tvár do štrku. A nič sa nestane, všetko pôjde bezo mňa ďalej, ako keby ma nikdy ani nebolo. Dobre to viem, Jiří Wolker to predsa napísal už pred toľkými rokmi. Sova v korune vysokého stromu to bude v tichosti pozorovať, podrbe sa pod krídlom a ticho si utrúsi: „Takých už bolo, ty papierový hrdina!“
Ale stihol som prísť skôr, ako reflektor lokomotívy prestrihol noc. Sadol som si k nej a mlčal. Prosiť som ju začal až po minútach ticha, ktoré pretínal iba náš plač. Nech sa ešte poslednýkrát vráti. Balamutil som ju, že keď ju ešte raz sklamem, môže ma odkopnúť ako dotieravého psa. Hlavu mala skleslú, ani raz na mňa nepozrela, len tými vzlykmi mi dávala na vedomie, že ma možno počúva. Nakoniec nemo súhlasila. Zobral som ju jemne do dlaní a vložil späť do seba. Bola ako zmrznutá holubica s okovami na krídlach. A to bol ten škrt zápalkou, ktorý zažal bodku svetielka v megaobrovskej čiernej priepasti nachádzajúcej sa v mojom vnútri.
Zobudil som sa na obrovský buchot a treskot. Môjho srdca. Nikdy by som nikomu neuveril, že aj muž môže porodiť a nieto ešte sám seba. Druhý polčas môjho života sa začal. Vedel som to s istotou, pretože hráči vybehli na trávnik…
Večer volala Nika. Bál som sa zdvihnúť.
– Kde si bol včera? Volala som ti zo päťkrát.
– Ale mal som tu frajerku. Obcovali sme spolu v totálnom alkodelíriu.
– Ahá. A aká bola? – zavalila Nika svoju klasickú otázku. Chytila sa a ani vo sne by nepredpokladala, že hovorím pravdu.
– V pohode. Len som ju prvýkrát nespravil. Vraj som šiel na to priveľmi rýchlo.
– Vždy ideš na to rýchlo. Mala pravdu, pozdrav ju.
– Dobre, odkážem.
Pripomenulo mi to historku o riaditeľovi nejakého podniku, ktorý v piatok večer zoberie svoju sekretárku-milenku na romantickú večeru. Potom idú k nej a do noci sa milujú. Keď odchádza, pýta si od nej kriedu a strčí si ju za ucho. Šéf príde v noci domov, rozospatá manželka mu otvorí dvere a pýta sa ho:
– Kde si bol?
– U milenky. Celú noc sme sa milovali. Bolo nám skvele.
– Hahaha. Bol si s priateľmi hrať biliard. Mňa neoklameš. Ešte máš kriedu za uchom.
Ale vráťme sa do deja:
– Ale nie, kde si bol?
– S priateľmi hrať biliard. Ale nie…, – habkal som, – keby som vedel, kde som bol…
– Nerozumiem…
– Mal som stretko s diablom. Pár dní som sa s ním motkal.
– A čo, dobre bolo?
– Aj dobre, aj zle.
– Volala mi Mirka, že ste spolu v stredu pili.
Nevedel som si vybaviť, čo bolo v stredu. Ako keby to bolo pred polrokom. Bol som ešte slušne vytretý z alkoholu. Bál som sa zohnúť zaviazať si topánky, aby som sa neprepichol pečienkou, nie to ešte rozmýšľať, čo bolo pred necelým týždňom. Našťastie, do dvoch sekúnd sa mi vybavili Fíni a večer s nimi.
– Ááá, trošku sme popíjali s fínskymi priateľmi. Mirka sa zaľúbila do jedného takého ryšavého s krivými zubami. Už má kúpenú letenku. V piatok letí. Vravela ti?
– Áno, spomínala, že ťa zabije, keď ťa nabudúce stretne.
– Dúfam, že to vyplní, lebo všetci zatiaľ len sľubovali.
– Ako sa máš?
– Je mi smutno.
– Mirka mi vravela, že si nebol veľmi smutný. Večer sa niesol pod tvojou a Borixovou taktovkou. Víťazstvo ale pridelili tebe.
– Poznáš ma dobre. Keď som s ľuďmi, viem všetko zakryť, hodiť za hlavu a zabávať sa.
– Klever, čo bude s nami? Mám strach, že sa s tebou niečo deje. Ako keby sa skutočne napĺňala tá tvoja veta, že to už nie si ty, koho som na začiatku spoznala.
– Neviem. Je mi strašne. Raz som hore, raz dole. Balansujem ako bójka na mori. Asi si nemala odísť. Správam sa ako idiot.
– Musím už končiť. Mám malý kredit. Napíšeš mi mail? Zavolám v nedeľu. Teda, ak sa pánovi uráči nebyť na stretku s diablom.
– S ním už nepôjdem. Ponúka samé nudné veci ako chľast, drogy a sex. Potrebujem stretnúť niekoho, kto mi rozšíri môj duchovný obzor k dobru a niečo sa od neho naučím.
– Myslíš mňa?
– Zasa mimo.
– Čau, milovaný.
– Pa.
Pred spánkom som si vyberal veci z nohavíc. Vypadlo mi oznámko od Ráchel. Stálo v ňom toto:
„Kleverovi so super smiechom zo srdiečka Ráchel.“
Bola krásna. Díval som sa na tú fotku asi desať minút. Prúdila z nej do mňa energia. Konečne mi niekto dával. Všetci ostatní by len bez zábran nenásytne brali. A ten jej krásny fotogenický úsmev! Mona Lisa by slzila, keby ho videla. Zobral som telefón a napísal jej správu:
„Slečna, viete, že ste na tej fotke neuveriteľne krásna? A to srdiečko ste myslela úprimne?“
Odpoveď prišla obratom:
„Óóó, ďakujem za lichôtku, pane. Áno, myslela som to úprimne. Z celého môjho srdiečka.“
A potom do toho zasa vošiel Satan a napísal za mňa ďalšiu správičku:
„Slečna, chcel by som sa s vami milovať.“
Odpoveď už neprišla. Pochopil som, že vyhrať nad ním nebude také ľahké.
Hirax
