Kde je dno? Klesalo by sa rýchlejšie… (15. kapitola)

Zobudil som sa s pohľadom na neotvorený balíček pánskych prezervatívov. „No krásne ráno,“ pomyslel som si, „teda večer,“ opravil som sa. Otočil som sa k ešte spiacej Lenke a uzrel jej kerku na chrbte. „No nie je to až také zlé,“ rozprával som sa ďalej sám so sebou. „Ty, ty, ty!“ pokyvkal som na kerku otcovským prstom. „Čo si mi to včera spravila?!“ Šibalo mi naozaj excelentne.

Boose

Za hoďku sme sa konečne stretli s Borixom. Mal odretú celú tvár a kruhy pod očami.

„Kde si bol, ty indián?“

„Neviem. Nič si nepamätám. Jedine sa mi vynára spomienka, že som spal v akomsi obchode na zemi. A potom som si zobral taxík do nejakého mesta a späť. Dedukujem to podľa toho, že mi chýbajú dva litre.“

„Možno ťa okradli.“

„To by mi nenechali ešte liter vo vrecku, nie?“

„Natrafil si na zlodeja samaritána.“

„No a potom som sa ti snažil polhodinu dobúchať na tvoje dvere, ale neotvárali ste. Tak som spal hodinku na tvojej rohožke.“

„Ty kokso, tak to sorry, vôbec sme nič nepočuli.“

„V pohode. Hrali sa na mne akési deti. Zobudil som sa, ako mi nejaký chlapec pchal pero do ucha.“

„To ti verím, na čele máš napísané: ‚Som idiot!‘“

„Fakt?“ spýtal sa Borix a začal si naslineným prstom drhnúť čelo.

„Nič tam nemáš. Len narážam na to, že včera si bol ku koncu už dosť otravný.“

„Čo som robil?“

„Nadával si nám.“

„Musím prestať piť. Toto sa mi už raz stalo. Prepáčte.“

„V pohode kamarát. Berieš rundu panáčikov.“

„Ok, posledné panáky, kým prestanem piť.“

Klamal, aj keď možno nechcel. Šli sme do bistra, do jednej krčmičky kúsok odo mňa. Dali sme si na poprávku pivká, nejaké tie vodečky a hrali stolný futbal. Potom sme šli ku mne. Lenka o jednej v noci upiekla zemiakovú babu, chvíľku sme ešte pokecali a potom šli spať. S Lenkou som sa už nemiloval. Na druhý deň sme sa všetci rozlúčili. Borix odfrčal na svojom béémvéčku domov, Lenka na pohreb a ja za mojou depresiou.

Bol piatok. Zlé znamenie pre načatého chlapa. Smajlo nemohol vybehnúť na pivo, lebo bol dohodnutý s Tinkou, ale keď som ho moc prosil, že je to súrne, obetoval pre mňa chvíľku.

„Včera som podviedol Niku.“

„Neverím. Toto si vymýšľaš, to by si ty nikdy nespravil!“

Vyrozprával som mu celú príhodu. Keď som skončil, Smajlo mal otvorené ústa. Hodil som mu do nich zošúverený papierik. Vypľul ho so slovami:

„Kašli na to, musel si sa len vyrovnať s tým, čo ti Nika spravila.“

„Mám strach, že sa niečo vo mne zlomilo.“

„Je to normálna reakcia samca. Ublížila ti a ty si jej to nevedomky vrátil.“

„Toto ale robia len slabí jedinci.“

„Nemáš strach, že si ju nabúchal?“

„Ak áno, nájde ma. Spala u mňa, vie, kde bývam. Ak si to nebude chcieť dať zobrať, budem jej platiť alimenty. Malo to tak byť.“

Môj pragmatický realizmus ma niekedy samého zarážal.

„Klever, ty budeš ocóóó,“ zvolal Smajlo a nastavil ruku na pacáka. Zahral som, že som škuľavý a minul som jeho dlaň. Pokus číslo dva bol tiež neúspešný, ale na druhú stranu. Bol to rituál, nemohlo to byť ináč, aj keď som sa stal potencionálnym fotrom.

„Zostávaš? Ja idem za Tinkou.“

„Musím, veď by som zomrel. Telo potrebuje dorovnať hladinu.“

„Nie že budeš robiť ďalšie kraviny! Moje oko ťa vidí!“ pohrozil mi Smajlo.

„Nemaj strach, nebudem dlho. Veď som autom.“

„Tú starú hergľu nazývaš autom? Nerob to! Urážaš ostatných cestných tátošov…“

„Čau, bracho.“

„Čus, bus autobus,“ odzdravil ma Smajlo.

Ako Smajlo odišiel, išiel som k baru a pustil sa do boja so zásobami maliny. Celkom sa mi darilo, aj keď barman ma varoval, že som sa pustil do nerovného súboja. Potom sa zjavila Katka s nejakou priateľkou. Mali už slušne nakúpené.

Katka sa mi páčila hneď od prvej chvíle, ako som ju prvýkrát zbadal. Pred polrokom som ju zavolal tancovať slaďák so slovami, že „krajšej baby v sále niet.“ (Och, aké lacné). Nika len tak poškuľovala od stola. Keď sme dotancovali, prišla ku mne a povedala mi: „S väčšou kurvou si už nemohol ísť tancovať, poznám ju! Nechcela by som v batohu niesť tie kokoty, čo mala v sebe!!“ Od tej chvíle ma začala oveľa viacej zaujímať. Myslím Katka. A tak som si k nim prisadol.

Katke otvoril alkohol srdce. Chytila do rúk vývrtku, spravila mi ňou dieru do hlavy, strčila do nej lievik, schmatla bandasku so zlými spomienkami a začala liať. A tak som sa napĺňal scénkami, ako ju jej bývalý bil, ako sa nestaral o dieťa, ako jej robil len hanbu a pokazil život. Plakala. Rozliala nechtiac malinu. Kúpil som novú, ale aj tú rozliala. Stále ronila slzy a ani neviem, odkiaľ vyberala tie ďalšie bandasky bôľu. Asi vykradla nejaký obchod s trápením. Pravdepodobne narazila rovno na nejaký veľkosklad, pretože dopravník vykydávajúci jednu várku životného utrpenia za druhým pracoval jednoznačne na princípe perpetuum mobile. Keď už som mal hlavu ako melón, povedal som jej, že ju zaveziem domov. Súhlasila. Zahol som ku mne a pozval ju na kávu. Svitalo.

Vodu na kávu som nakoniec do kanvice nedal. Dal som dvakrát Katku. A Music Box opäť mečoval svojimi tv-paprskami dve chtiace telá. Nechcela zostať spať a tak som jej zavolal taxík.

„Však to nikomu nepovieš?“ kukla na mňa uplakanou dušou.

„Nemusíš sa báť,“ odpovedal som chlapským slovom.

„Fakt si včera spravil tú peknú blondínku?“ neveril mi Smajlo, keď som mu to na druhý deň rozprával, „ty si ďábel!“

Smajlo považoval každé sexuálne víťazstvo za veľkú výhru. Ja za veľkú prehru.

„Ja neviem, čo to robím. Nikdy opitý nešoférujem a včera som bez výčitiek šiel. Je to tak, niečo zlé sa vo mne prevalilo. To nie je dobré. Ja keď niečo robím, robím to poriadne. A teraz mám strach, že budem dôkladne vykonávať práve to ZLO,“ žaloval som sa.

„Ty zasa filozofuješ. Tak sa stalo, no a čo? Hlavne, že si si dal gumu.“

„Hehe, ty si somár.“

„Je sobota, pekne zostaň pri telke. Radšej nikde nechoď, lebo teraz sa ti darí.“

„Dobre, ocko,“ odvetil som, ale to už Satan klopal na okno…

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *