V polovičke dovolenky oslavoval Mat narodky. Dohodli sme sa, že sa poriadne opijeme – tak po slovensky. Viete, ako to myslím – úplne na prach, totálne sa zbúrať. Tak, že keď sa na druhý deň zobudíte o šiestej poobede, máte v bruchu ako keby vám v ňom niekto špinavým hajzlovým zvonom niečo hľadal celú noc, ste spotený ako Cigán v kufri a v hlave vám tiká časovaná bomba.
Mat si to zobral pod svoju taktovku. Zakázal nám zbytočné prejedanie, ktoré by nás nútilo podriemkávať a naberať tak nové sily do odbúravania alkoholu, ako aj všetky športové aktivity. Povolil nám iba tvrdý chľast a víno. Nechcel, aby sme sa stali prietokovými ohrievačmi piva.
Začali sme až po obede. Navrhoval nám nedočkavo štart hneď ráno, ale my padavky sme ho prehlasovali. Vyhrali sme, ale na revanš nás pripravil o večeru, vraj poobede už žiadne veľké jedlo. Aby som ušetril papier, opíšem vplyv alkoholu na naše mysle stenograficky. Zo začiatku ľahké úsmevy, pocit neistoty od cudzích pohľadov prichádzajúcich od vedľajších stolov, flirtovanie s čašníčkami a čašníkmi, vyhľadávanie psychologického rohu (sedenie chrbtom k stene), široké úsmevy, nekontrolovateľné tiky ľavého obočia, pravidelnejšie chodenie na toaletu, vynechávanie umývania rúk, vizuálne i hmatové skúšky penisu u mužov, autosexualita v začiatkoch vyjadrená hladením samého seba, pocit neodolateľného šarmu, prvé zbližovanie s druhým pohlavím (iba u Veroniky), väčšie sebavedomie, zápach z úst, prvé problémy s rovnováhou a prvé nechcené pády do bazéna pri nosení ďalšej rundy (Mat a potom aj Ráchel),jazyk ešte ako-tak pod kontrolou, ale intonácia už ľahko nejasná, náhle ovládanie sedemnástich jazykov, prvé prevrhnuté veci na stole, silné pocity prítulnosti (u obidvoch párov), žiadne problémy s objímaním osôb rovnakého pohlavia (hlavne ja a Mat), nápadné fixovanie na primárne pohlavné orgány, žalúdky začínajú rebelovať vylučovaním žalúdočnej kyseliny do krku, prvé sliny nechutne opúšťajúce ústnu dutinu, maximálny hlad prekonaný mojou duchaplnou prednáškou o prekrásnom stave delíria, dosiahnutie maximálnej atraktivity u druhého pohlavia a čiastočná strata pamäti.
Keď sa už naša partia dala nazvať „štyria ožratí tankisti a pes“ (Júlia sa od nudy štvornožkovala okolo nášho stola), zavelil Mat do fajčiarne šíšy. Obhájil to tým, že ďalej nám už alkohol nič nespraví a že pre nás má prekvapenie. Veronika dostala pätnásťminútovú priepustku odprevadiť Júliu na izbu, aby mohla pozerať arabské rozprávky. Malá princeznička mi nezabudla pripomenúť môj sľub, ktorý som jej dal, keď sme sa prvýkrát stretli. Že už nebudem piť a nepremením sa zasa na škaredého uja Klevera. Nikdy by som nečakal od detskej pamäti takýto výkon a vidíte, prišiel…
Majiteľ šíšarne nás privítal s úprimným leskom v očiach. Prepočítavanie bankoviek za ilegálne predanú trávu ho proste dojalo. To bolo to prekvápko. Riskoval všetko, pretože Arabi si s drogami veľmi netykajú. My nič, lebo strata svedomia vďaka vypitému alkoholu bola viac než hmatateľná. Počas toho prvého týždňa si nás obľúbil. Veď za to, čo sme tam minuli, si už určite prerobil kúpeľňu, kúpil vrtuľník a vzadu za domom postavil rafinériu na spracovávanie ropy. Stačilo sa mu už len golfovou palicou oprieť o zem a trošku narušiť trávnik, aby to čierne zlato vystrieklo. No dobre, máličko preháňam, ale proste nechali sme mu tam za tabak veľa a tak to Mat nemal ťažké, aby ho prehovoril na jednu várku čarovného sušiva.
Ovocný arabský tabak nahradilo konope a do ovzdušia sa vzniesla typická omamná vôňa ľahkej drogy. Bol to slušný materiál. Veronika do piatich minút bez slova zaľahla na zem. Ležala rovná ako doska, ruky mala prekrížené na prsiach a v tvári bola bledá ako zadok, ktorý nikdy nevidel slnko. Pripomínala zle zabalzamovanú múmiu, ktorej občas trhne viečkom.
Mat začal prudko diskutovať plynulou flámštinou (aspoň mne sa to tak zdalo) s nejakým Holanďanom o futbale, ktorého prilákala aróma šíriaca sa z našej šíšy. Cudzincovi sme dali taktiež zopár práskov, takže sme všetci cestovali v jednom autobuse.
– Je mi nejako ťažko, idem sa prejsť. Pôjdeš so mnou? – spýtala sa ma Ráchel.
– Prepáč, ale niekto mi zalial nohy do betónových topánok.
– Dobre, však ja sa idem len tu oprieť o zábradlie, – odvetila Ráchel.
Nakoniec sme však museli ísť na izbu. Ani neviem, či sme sa odzdravili a ako sme sa vlastne dostali na našu hotelovú izbu. Ráchel išla rovno na balkón. Ja som si sadol na záchod, niekto mi totiž v bruchu nainštaloval kolotoč, presnejšie povedané ruské koleso. Krútilo mi v ňom, ako keby som zjedol veľkorýpadlo na povrchovú ťažbu uhlia v prášku a zapil to vaňou vody. Neviem, ako dlho som tam sedel, možno život, možno dva. Utrel som sa po veľkej potrebe a až potom som zistil, že som to urobil do snehovobieleho uteráka namiesto do záchodového papiera. Rozprestrel som ho pred sebou a díval sa naň ako námorník, čo sa vrátil po roku z plavby po oceáne, na ženu. V tej istej milisekunde som začul Ráchel buchnúť dverami na balkóne a jej pomalé kroky smerujúce ku mne.
Poznáte tie trápne situácie v živote, keď zistíte, v akom ste srabe a máte k tomu ešte aj málo času na jeho vyriešenie? Poslal som bleskovo otázku do mojej riadiacej veže, koľko mi bude trvať rozlúsknutie tohto problému. Odvetili, že v tomto mojom stave okolo dvadsať minút. To bolo pekelne veľa, zostávalo mi päť sekúnd. Konečne sa niečo stalo – nado mnou sa otvoril plafón a ja som vystrelil do vesmíru. Za chvíľku som pristál na vesmírnej stanici Mir. Akurát sa tam nachádzal ruský, americký a mongolský kozmonaut.
– Nalej mi stakan vodky, George, lebo ma tu z toho prasknutého potrubia jebne, – hromžil Jura z Ruska a doťahoval obrovským kľúčom nejakú maticu, spod ktorej striekal prúd nafty.
Mongolský kozmonaut zatiaľ poletoval v uzavretej miestnosti s nápisom „Študovňa“. Držal v rukách kalkulačku. Dal som si priblížiť detail. Snažil sa cez nemotornú rukavicu na nej niečo pošťukať, ale jeden prst mal veľký ako tri tlačidlá mikrokalkulačky, takže to mal dopredu márne. Nad miestnosťou svietil čas jedna hodina a štyridsať minút, čo bol dosť veľký časový interval na to, aby sa zoznámil s týmto vynálezom sveta.
Celé Mongolsko tridsaťdeväť rokov úmorne šetrilo, aby mohlo vyslať svojho zástupcu do vesmíru, aby tak šíril dobré meno ich štátu. A podarilo sa. Bol tu a poletoval v študovni. Bolo mi ale ľúto tej kalkulačky. Mala doškriabaný displej, ako keby ju nechali napospas dvojročnému dieťatku so šraubovákom v rúčke. Chúďatko kalkulačka. A ešte jej nebolo ani len dopriate sa zapnúť. Ale na kozmonautovej tvári bol spokojný úsmev negramotného pastiera oviec z Írska zo siedmeho storočia. Iba zdvihol ruku na pozdrav a zakričal mi:
– Ahoj, ja som Andirabá Chrtžbach, – a ďalej sa sústredne venoval svojej novej hračke.
– Ahoj, Klever. Aká bola cesta? – vítal ma úsmevom typu od ucha k uchu Amík George načahujúc sa z húpacej siete do baru po fľašu vodky.
– V pohodičke, len som prišiel po ceste asi o telo. Totálne mrzlo. Som tu iba ako myšlienka.
– Konečne už na Zemi zistili, že v budúcnosti sa nebude cestovať v obrovských oceľových škatuliach na super pohon, ale iba myšlienkami? – karhal pozemských vedcov za lenivosť George.
– Zatiaľ o tom vie len Arthur Clark, ja a ďalších päťdesiat undergroundových sci-fi spisovateľov z Ruska, – povedal som.
– Och, radnája Rus majá…, – nedalo Jurymu sa nepridať.
– Odkiaľ si? – vyzvedal George.
– Zo Slovenska, – odvetil som.
– To je pod Arizonou, však? – zaškeril sa víťazoslávne Američan.
– Áno, áno…, – habkal som, lebo mi zostávali už len štyri sekundy.
– Dneska som si naladil váš kanál. Smial som sa, ako ste sa ako partia opíjali v tom Egypte.
– Och, radnája Rus majá… – nedalo Jurymu sa nepridať a eksol pritom horčicový pohár s vodkou.
– Ako to, že si nás videl?
– Máme ako Američania také satelity a kamery, ktoré vidia všetko na svete.
– A čo osobná sloboda jedinca? – stal som sa advokátom mimoamerického zostatku sveta.
– Keď ide o našu národnú bezpečnosť, nepoznáme hranice. Veď vyskúšaj. Povedz nejaké meno a pozrieme sa.
– Čo ja viem… skús Karel Gott, Praha, – strelil som od brucha.
George chytil tenučkú ihlu na vyšívanie a naťukal niečo do klávesnice spojenej priamo s počítačom. Celé ten prístroj vyrobený v Japonsku malo veľkosť hašlerky. Na monitore sa zjavil storočný holý muž masturbujúci v prepychovej kúpeľni.
– Nie, nie, to nemôže byť Karel. On vyzerá na televíznej obrazovke oveľa mladšie…, – zarazene som popieral spojiť si toto čudo-judo s Karlom Gottom.
– Ale je to on, aha pozri na tú ruku… Aha, vidíš? Tie pohyby… Tá ruka, ako hádže… Nevidíš to? To je typický Kája! – smial sa Američan.
– Fakt, tak to robí iba Kája…, – zostal som zarazený a díval sa na obrazovku ako puk.
– Pozri, ako elegantne šľahá tou rukou… Tak to robil, keď spieval v telke v Ein Kessel Buntes, pamätám si to. U nás v Amerike sme si to púšťali, keď sme sa vyhulili. Dobre sa na tom zabávalo. Bolo to také trápne a nudné, až to bolo neuveriteľne zábavné.
– Skutočne, je to Kája…, – vyslovil som obarený prekvapením. – Ale kvôli tomuto som neprišiel. Potrebujem poradiť. Čo mám spraviť s tým uterákom?
– Uterák… hovno… Klever… Egypt…, – ťukal do japonského mini počítačíka George.
– Máš zobrať nožnice a vystrihnúť špinavé miesto, – zdvihol po chvíľke na mňa hrdo obočie George.
– Ďakujem ti, to by ma nenapadlo! Skutočne si mi pomohol. Musím už ale ísť, mám naponáhlo. Ahojte, – zakričal som všetkým na pozdrav.
– Nalej mi stakan vodky, George, lebo ma tu z toho prasknutého potrubia jebne, – odzdravil sa mi Jura.
Slušný chlapec, hneď som vedel, že si budeme rozumieť.
– Ahój, a príď si k nám niekedy zajazdiť na koni, – kričal Andirabá, nespúšťajúc oči z nefunkčného počítadla.
Hirax
