K…a, kde je dno? (16. kapitola)

Nikam som nešiel. Zavolala a prišla sama. Vierka zo Zvolena. Neveril som vlastným ušiam. „Ahoj, Klever. Som u vás v meste.“ „Vierka, do pekla, čo tu robíš?“ spýtal som sa a už som cítil, ako som v nej. „Vraciam sa z Blavy. Zaspala som vo vlaku a niekto mi ukradol doklady aj peniaze.“ „Zober si taxík, ja ho zaplatím.“ Nadiktoval som jej adresu, ale neveril som jej ani slovo. Vedel som, že niečo predo mnou skrýva. Bola vydatá, ale nemala deti. Stále chodila po celom Slovensku a niečo pred svetom hrala. Aj predo mnou. Dal som si za úlohu, že to z nej dnes dostanem. A ešte jednu vec som si sľúbil – že sa s ňou nevyspím. „Kam stále chodíš?“ spýtal som sa po prvom čísle. V bedni blikal Musix Box. „Tancovať,“ odvetila a kreslila mi prstom po hrudi trasu Ferda Mravca od margarétky až po domovské mravenisko. „Striptíz?“ „Áno.“

Boose

A bolo to von a ani to nebolelo. Zástup gratulantov stojacich v organizovanom japonskom rade na metro mi začal drviť pravicu. „Si pašák, vedeli sme že to dokážeš,“ tľapkali ma po pleci, „dostal si to z nej!“

„Tvojmu mužovi to nevadí?“ pokračoval som posilnený uznaním davu.

„Nie. Vie o tom. Raz sa bol dokonca na mňa anonymne pozrieť. Páčilo sa mu to, ale musel odísť. Žiarlil.“

„Kde si sa to naučila?“

„Doma. Krútila som sa okolo nočnej lampy.“

„To žartuješ…“

„Nie, skutočne.“

„Viem si živo predstaviť, že sa vraciam domov z roboty, otvorím dvere a moja manželka sa krúti holá pri nočnej lampe. Asi by som hneď volal svokre, či sa niekedy nevyspala s psychopatom.“

„Hehe, ty výmyselník. Robila som to, keď bol Peter v práci.“

„Spávaš na tých akciách s chlapmi?“ nedalo mi.

„Nie. Mám ochrankára. Keby bol niekto nepríjemný, usmerní ho. Iba raz ma zviedol jeden majiteľ. Ale páčil sa mi. Tak ako ty.“

„Pokračuj, toto ma baví počúvať. Rozprávaj dlho a neochvejne, aký som žiarivý,“ smial som sa.

„Hneď, ako som ťa prvýkrát videla, silne si ma priťahoval.“

Vedel som, o čom hovorí. Aj ona ma priťahovala. Fyzicky. Duševne vôbec. Celé to jej tajomno a mierne klamanie, ktoré som ľahko vypozoroval z prístupných faktov, ma vždy odrádzalo. Ale fyzicky som ju cítil na sto metrov odo mňa. Proste všade, kde sme sa náhodne po tie roky stretávali. Museli sme v minulom živote spolu niečo mať. Mala zmätenú dušu. Cítil som, že ju bude život ešte dlho fackovať a ona nad tým nezvíťazí. Ale bolo mi s ňou dobre. Fajčila a vôbec mi to nevadilo. Tiež som si zapálil, napriek tomu, že vôbec nefajčím. A nie to ešte vo vlastnej spálni a vo vlastnej posteli!

A tak sme sa pomilovali ešte dvakrát. Potom zrazu chcela ísť. Vraj stihne ešte posledný spoj. Zavolal som taxík, že sa s ňou odveziem na stanicu. Ujo taxikár bol rovnaký ako zo včerajška, keď som odprevádzal Katku. Veru divne sa na mňa pozeral. Sťa na kurevníka, baliča, pracháča či lámača ženských sŕdc. Možno aj preto, že Vierka sa ku mne túlila počas celej cesty na stanicu. Dal som jej pusku. Ona sadla na „či fú“ a ja na pivo do blízkej krčmy.

Ocovi som sa bál zavolať. Neveril by mi. Bol som v depke.

„Čo to robíš, chlape? Ty si úplne mimo. Už snáď stačilo, nie? Koľko chceš ešte vracať? Zbúral si za tri dni všetko, čomu si celý život veril. Ak si myslíš, že toto je riešenie, tak na to zabudni,“ šil to oco do mňa bez rešpektu.

„Áno, áno, ja viem. Ešte jedno pivo a malinu poprosím.“

Jediným svetlým okamihom toho večera bola Ráchel, ktorá ku mne prišla a podala mi do ruky svoje maturitné oznamko. Bola očarujúca, niečím strašne originálna a iná ako všetky ženy na okolo. Pôsobila na mňa ako čistá duša. Mala úsmev Madony, a to mi vyrážalo všetky triky z rúk.

„Budeš sa hnevať, keď si prečítam, čo si mi napísala, až doma? Keď budem sám?“

„Nie, nebudem, hehe,“ usmiala sa až sa mi hlava zakrútila.

„Ach Bože, dievčatko prekrásne, odíď, lebo ťa dostanem do svojich pazúrov. Tebe nechcem ublížiť, ty si sa ničím neprevinila tomuto svetu. Teba nechcem použiť ako nástroj v mojom utrpení,“ cestovalo mi v hlave, ale hrdinsky som pritom mlčal a pozeral jej do krásnych čiernohnedých očí.

„Tak ja idem za svojimi. Čau,“ usmiala sa a odišla za partiou, s ktorou tam bola.

Tak toto nebol Amorov šíp! To bol priam storočný Amorov strom, čo mi vrazila do srdca a pevne ho tam zasadila.

„Stoj, chlapče! Si teraz mimo. Iba piješ a zneužívaš ženy len na vyrovnanie svojej

slabosti. Bude len ďalšia v rade, neubližuj už nikomu! Prosím ťa o to!“ ozvalo sa moje svedomie. Chcel som riešiť otázku, prečo sa ešte neutopilo v alkohole, ale tento dialóg mi za to stál.

„Nie, Ráchel je niečo iné. To dievča poznám už viac ako rok. Vždy keď ju zbadám, rozbúši sa mi srdce. Aj minule, skoro pred rokom, keď som šiel z pošty, viali jej prekrásne tmavočervené vlasy vetrom. Bola na konci ulice a niečo ma pošteklilo pri srdci, aby som sa tým smerom otočil. Bola to ona! Videl som len tie jej nádherné vlasy. Prečo som videl iba ju? Teraz buď múdry a odpovedz mi! Viedol som usporiadaný život, nemal som ešte žiadny problém s Nikou, nepil som a neskúšal drogy ako teraz a napriek tomu ma priťahovala. Nepotreboval som vtedy nič na vyrovnávanie svojej slabosti.“

„Priťahuje ťa fyzicky tak ako Vierka. Nič iné v tom nehľadaj.“

„Figu borovú. Nepriťahuje ma len fyzicky, ale aj duševne! Cítim tam harmóniu! Priťahuje ma celá, celulinká…“

„Tak čo si za ňou vtedy nešiel?“

„Dobre vieš, že som mal v tom čase pevný a nepoškvrnený vzťah s Nikou. Nemohol som, ale hlavne som nechcel. To sa predsa nerobí.“

„Ako nerobí? Pozri sa na seba teraz. Čo je z teba? Pozri sa, čo konáš. Myslíš si, že ťa trest neminie?“

Skončil som rozhovor so svojím svedomím a zakričal na majiteľa pubu: „Ešte jedno pivo a malinu.“ Typický hrdina. Najradšej by som sa videl pevne uviazaného o strom. Podo mnou by bol zasadený babmus, ktorý by ma v rozkroku prepichol. Rástol by cezo mňa a za týždeň-dva by opäť pozdravil slniečko, keď by mi vyšiel cez hlavu von.

Zrazu bola záverečná. Ľudia sa vyhodili, krčma zavrela. Zostal len majiteľ so ženou, čierny šaman Servo, kámoška Radka a ja.

Nastala atmosféra, ktorú milujem. Ranný zafajčený bar, v pozadí hral Bob Dylan, všetko to z človeka spadlo a bolo mi zrazu tak nejako krásne smutno-dobre. Len mierna clivota, nostalgia, smutné príbehy, náreky ľudských duší a to všetko v pokojnej atmosfére pochopenia, bez použitia množstva slov.

„Dáme trávu?“ nadhodil Servo.

„Ja to moc nemusím, mám depku aj bez toho,“ odvetila Radka.

„Dáme všetci,“ zavelil som.

„Je nedeľa, musím ísť do kostola. Matka ma zabije,“ bránila sa Radka.

„Vieš ako dôkladnejšie pochopíš slovo Pánovo pri otvorenom vedomí?“ podpichol ju majiteľ pubu.

„Pôjdem tam s tebou,“ usmial som sa na ňu.

„Okej, to beriem.“

Nasledovalo praskanie semiačok a kolovanie fajky. A potom už len čarovný koberec, ktorý nás unášal niekam za horizont skutočnej dimenzie. O návrat do reality sa postaralo chladné brieždenie, keď sme kráčali do staničného nonstop „vyžieráku“. K tomu okienku spásy, kde sa môžete aj o piatej nad ránom naliať pálenkou z umelých pohárikov. Bol tam kopec pankáčov, niekde sa musel konať koncert. A tak sme splynuli do jednej hrče vydedencov doby. Túlili sme sa tam všetci ako jedna rodina, aj keď sme sa poznali iba z videnia. My všetci uzimení na tele aj na duši, hľadajúc pravdu života cez skúšky na vlastnom tele. Bičovaní našimi osudmi liali sme do seba alkohol z pohárikov z umelej hmoty tak skvostne pripomínajúcich ľudí tejto doby. Radka mi robila garde. Chodila stále za mnou. Bol som ako odtrhnutý z reťaze. Kúpil som liter vína a išiel dnu do stanice, kde bola ďalšia partia polospiacich pankerov.

„Tu máte, nespite!“

Pendloval som od okienka do stanice a nosil liter za litrom. A Radka stále so mnou. Smiala sa na mne, ako viem rozveseliť ľudí, ktorí ešte pred chvíľou spali.

„Nie je v tom žiadny trik, dievča, chce to len kúpiť liter vína,“ prezrádzal som jej veľké tajomstva chodu tohto života.

„Vidíš tamtých?“ povedal štíhly panker stojaci vedľa mňa. „Už dvakrát do nás skákali.“

Otočil som sa. Stáli tam traja skíni s jednou babou. Spozorovali môj pohľad.

„Čau, ja som Klever,“ podal som ruku pankerovi, ktorý ma na nich upozornil.

„Poznám ťa. Ja som Lampáš,“ odvetil.

„Počúvaj Lampáš, keď bude zle, postaví sa niekto z týchto tvojich drugov za mňa?“

„My sme Handlovčania a Prievidžania, sme ako jedna ruka, to mi môžeš veriť.“

Otočil som sa a začal som kráčať k skupinke vyholených hláv.

„Klever, neprovokuj ich!“ počul som ešte Radkin hlas.

„Neboj sa, nebudem,“ zaklamal som si v duchu.

„Ty patríš tiež k tej spodine?“ našil to jeden z nich rovno do mňa.

„Neviem, o čom točíš. Sú to takí istí ľudia ako ja, ty alebo hociktorý iný človek. Zahoď tie svoje predsudky a daj si so mnou víno,“ a strčil som mu litrovku vína pod nos. Vedel som, že by to hraničilo so zázrakom, keby ju zobral a napil sa. Hrdo stískal to svoje fľaškové pivo v ruke a metal na mňa cez oči zlobu. Kým som k nim kráčal, zamkol som si svoje energetické pole, mal to márne.

„Ak nechceš mať problémy, radšej odíď,“ zaradil z dvojky rovno do štvorky.

Skíni nenávidia Cigánov, ale jedno majú tieto dve skupiny ľudí spoločné – odvahu. Závidel som im to a tak som si povedal, že nebudem v ničom zaostávať. Bolo mi to všetko jedno, pravdepodobne som chcel dostať poriadne na hubu. Chcel som sa zobudiť v nemocnici ofačovaný a v sadre. Lepšie dostať od mamy facku, ako počúvať dve hodiny jej slovné výčitky. Radšej dostať od vyholených poriadnu melu, ako sa sám vyrovnávať so svedomím za tie všetky hriechy, čo som napáchal za posledných pár dní.

„Chceš, aby som ti spravil z papule kino?“ spýtal som sa toho najväčšieho.

„Ako?“ hľadel prekvapene skín.

„Vpredu nič a vzadu stoličky!“

„Si nejaký hustý…“

„Nečum tak, lebo ťa zjem!!“ naberal som obrátky.

Mlčky na mňa zízali. Toto jednoznačne nečakali.

„Tak potom to skúsim jednoduchšie – chceš odo mňa dostať na piču?“ odpovedal som úsečne a položil litrovku na staničnú dlažbu. Zaradil som z dvojky rovno do päťky.

„Héj, chalani, kašlite na to. Nič sa nedeje, zbytočne tu vyvoláme rozruch,“ začal zmierňovať situáciu nižší silnejší chalanisko z trojice, stojaci po mojej ľavici. Poznal som ho. Hral som s ním párkrát stolný futbal. To mu šlo výborne. Biť sa asi nevedel a tak začal hasiť.

„Nepoznám ťa odniekiaľ?“ šuplo do rozhovoru svoju smietku skíngirl.

Na niektoré bežné otázky mám nacvičené odpovede:

„Áno, z televízie,“ odvetil som a zobral si víno späť do ruky. Nastala zmierňovacia fáza, o ktorú som nemal záujem a tak som sa vrátil k svojim.

„Čo si im vravel?“ pýtal sa ma Lampáš.

„To sú kámoši. Že kedy pôjdeme na pivo.“

„Ale povedz pravdu, čo si im povedal?“

„Pýtal som sa ich na tú ich babenku. Že sa mi páči a že by som ju rád ošukal.“

Lampáš to vzdal. Pochopil, že tento večer zo mňa nič rozumné nedostane. A ja som mu chcel odvetiť, že som už vôbec nemal stáť vedľa neho, ale že som mal ležať krvavý v sanitke a počúvať blikajúcu húkačku na streche bieleho voza s červenými krížmi na bokoch, ktoré ma malo viesť do gulagu na Sibír. Tam som si mal odpykávať doživotný trest za moje prehrešky.

Akcia naberala obrátky. Pripadal som si ako jazdec Formuly 1. Okruhy „okienko – stanica“ ako keby nemali konca. Klamem, mali.

Zobudil ma staničný reproduktor oznamujúci príchod nejakého vlaku. Vedľa mňa sedela Radka. Celý ten čas, kým som tam opitý spal na drevenej lavici patriacej železničnej stanici. Sedela vedľa mňa a čakala, kedy sa zobudím. Pozrel som sa na obrovské staničné hodiny. Bolo pár minút po desiatej ráno. Klientela železničného uzla sa evidentne vymenila. Po pankáčoch a skínoch nebolo ani chýru, ani slychu. Vestibulom prúdil dav rodinkárov pokrikujúcich na svoje hravé deti. Vo vzduchu sa niesla vrava ponáhľajúcich sa cestujúcich, ktorí boli krásne oblečení a voňajúci. Pripadal som si ako najväčšia špina ľudstva. Pár hláv ku mne poslalo súcitný pohľad, ale väčšine z nich som nestál ani za to. Vstal som a dotackal sa k hlavným vstupným dverám. Tam som sa za dvere vyvracal. Utrel som si tvár a dal Radke jednoduchú živočíšnu otázku.

„Vyberieš si peklo alebo nebo?“

„Ak ty si to horšie, tak peklo.“

„Ešte stále môžeš stihnúť omšu,“ pokúšal som ju.

„Peklo a dosť bolo slov!“

Kúpil som fľašu fernetu, objednal taxík a udal vodičovi smer: „Na Sibír!“

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *