Boli tomu už asi tri mesiace, čo som sa rozišiel s Nikou. Urobil som tak tesne po jej príchode zo Španielska. Plakala, zúrila, prosila, preklínala ma, odlmčovala sa a následne ma vyhľadávala, nenávidela ma, nabiehala mi, pokúšala sa ma citovo vydierať, proste robila všetko to, čo robí človek, ktorý niekoho ľúbi a prichádza o neho. Ale ja som zostal aj kvôli nej tvrdo neoblomný. Ešte prejde cez pár vzťahov a potom konečne zakotví s nejakým dobráčiskom. Bude mať sedemnásť detí a pokojnú starobu. Pri mne by sa jej asi nedočkala. O mojich sexuálnych excesoch som neprezradil nič. Držal som sa pravidla, ktoré koluje medzi mužmi: Nikdy nič nepriznaj, aj keby ťa vlastná žena na vlastné oči videla! Nič by to aj tak nevyriešilo, iba by sa to len zbytočne zamotalo. Všetko to bol len princíp padajúceho domina, nad ktorým som proste nevedel zvíťaziť.
Boose – Raz aj v pekle vyjde slnko
Žil som po tie mesiace životom mnícha a oblizoval si rany osudu, ktoré som si masochisticky nadelil. Nikdy nič neriešim unáhlene, všetko nechávam na prirodzený vývoj a tak som sa ani teraz nehrnul do žiadnych umelých vzťahov.
Smajlo dostal podmienku na rok a pol. Keby niečo vyparatil, odsedel by si jeden tvrdý rok v lochu. Žiadna milá predstava pre mladého chalana, ktorý žije s ideálmi priamej akcie v anarchistickom duchu. Čakalo ho tvrdé sebaovládanie pokojne kráčať okolo McDonaldu, nezdvihnúť kameň a nešmariť ho do výkladu. Alebo nemať pri sebe sprej, ktorým by vo vhodnej chvíli nastriekal na kožušníctvo slogan: Smrť zabíjaniu zvierat!
A tak sme to šli zapiť. Čo iné nám zostávalo? Len to všetko utopiť v hladine pivného moku a ohnivej vody.
– Neboj sa, ja tam tú tehlu hodím za teba. Zabalíme ju do papiera, na ktorý napíšeme: Pozdrav od Smajla!
– To nie je ono, to musí človek vykonať sám. Potom ho to tak neteší. Je to ako keby si súložil za mňa. No čo z toho asi budem mať?
Nestihol som potiahnuť figúrkou. Niečo vo mne ma donútilo otočiť hlavu ku vchodu baru. Vchádzala nejaká partia. To ale nebolo podstatné, to hlavné bežalo rovno proti mne a skočilo mi do náručia. Bola to Ráchel.
– Ahóóój, Klever. Fest ťa rada vidím! – kričala mi cez hlučnú muziku do ucha.
– Aj ja teba, dievčatko, – odpovedal som jej do uška zarazený jej úprimnou reakciou.
– Meškáš. – Použil som tristopädesiatu fintu z mojich dvetisícdvestoštyridsiatich variantov, ako dievčaťu naznačiť, že mi je viac než sympatická.
– Neviem o tom, že by sme si dohadovali stretko? – odpovedala prekvapene Ráchel.
– Nevšímaj si ho, prešiel dnes na striekačku, – vsunul sa do dialógu Smajlo.
Kamarát nikdy nespí, vždy vám pribehne na pomoc. Najradšej by som sa mu za to poďakoval kováčskymi kliešťami. Vytiahol by som mu s nimi jazyk a vypálil mu do neho vetu: Tieto slová tu mám vypálené preto, lebo som rozprával somariny pred dievčaťom, na ktorom môjmu dobrému kamarátovi skutočne záležalo. Pozrel som na Smajlov jazyk. Na ten počet slov ho mal malý. Šťastie pre neho, lebo ináč by ho trest neminul.
– To je Smajlo a trepe. A to je Ráchel, – zoznamoval som ich, – prevtelenie anjela do ľudskej podoby.
Prišla so spolužiakmi, ale dá sa povedať, že celý večer strávila pri mne. Vždy, keď k niekomu odbehla, žiarlivo som zazeral, s kým sa baví a čo s nimi robí. Pripadal som si ako otrok, na ktorého kráľovná ukázala prstom: „Ty mi dnes budeš slúžiť!“ Všetci ju chceli, ale ja som bol ten vyvolený. Nebolo krajšieho utrpenia.
Na sklonku večera Smajlo zaspal na stole a tak som ho naložil do taxíka a nasmeroval domov. To aby ho nepokúšalo si po ceste zdriemnuť pri nejakom obchode. Skutočne sa mi nechcelo nosiť mu do basy tvarohové buchty a pomaranče.
Potom prišla ku mne Ráchel, že idú k spolužiakovi na byt a že či nejdem s nimi.
– Má plný bar a možno sa niečo aj skrúti.
– Ty fajčíš Mary Jane? – pýtal som sa prekvapene.
– Príležitostne.
– No my sme úplne rovnakí. Si moja predurčená partnerka v tomto živote.
– Len či aj ty pre mňa, – oponovala jemne Ráchel.
– Samozrejme, že áno. Som citlivý, rozumný, jemný, inteligentný a viem, čo žena potrebuje.
– Héj? A čo žena potrebuje?
– Môj kamarát „chrapúň“ by odpovedal že tvrdú cikuľu…, – nechal som náročky umeleckú pauzu, aby básnikove romantické slová mali dostatočný čas padnúť na úrodnú pôdu, – ale ja si myslím, že okrem toho potrebuje aj pochopenie, cit, nežnôstky a pocit, že má v chlapovi oporu.
– No poď už, ty môj filozof, – vyslovila Ráchel, chytila ma za ruku a ťahala ma von za jej partiou.
Vyletel som do oblakov. Celá planéta sa mi zmenšila do veľkosti pingpongovej loptičky. Môj inštruktor lietania určite pyšne sedel pri spoločnej rodinnej večeri a ukazoval na večernú oblohu vidličkou, na ktorej mal napichnutú opraženú mastnú salámu, z ktorej mu ešte kvapkala prepálená masť: „To ja som ho učil lietať!“. Manželka a jeho dve deti na neho kukali ako na blázna, ale on vedel, o čo ide. Ale bol v ťažkom omyle. To tá krásna žienka cupitajúca vedľa mňa ma tam vystrelila prakom príťažlivosti.
– Okej, ideme, prehovorila si ma, obetujem sa…, – žvatlal som bezzmyselne a kráčal vedľa kráľovnej.
Na bejváku bolo chľastu ako na zabíjačke a trávy pre celý regiment. Povedal som však Ráchel, že nechcem fajčiť, že mi je s ňou veľmi dobre a že to chcem celé vnímať normálnym stavom vedomia. S úsmevom na perách odvetila, že to cíti rovnako.
Zostalo nás sedem statočných. Niečo sme ešte vypili a potom sme sa všetci uložili na spoločnom letisku z matracov. Chytil som si s Ráchel kút pod oknom. Ležali sme spolu pod dekou a milovali sa. Rukami a dlaňami. Poznáte ten pocit, keď sa dve a dve ruky duší, ktoré po sebe túžia, prvýkrát stretnú? To magnetické pole, ktoré z ich hladkania, otierania sa, vzájomného prepletania sa a nekončiacej hry dvadsiatich prstov plnej fantázie pod taktovkou svetoznámeho dirigenta menom Láska vznikne, by bez problémov rozsvietilo celý New York minimálne na tri hodiny. Želal som si, aby ten pocit nikdy neprestal, aby tá chvíľa trvala večne. Všetko to prebiehalo bez slov, lebo všetko povedané by bolo zbytočné. Ale to by som musel žiť osud niekoho iného, aby mi život do toho nenaservíroval nejakú absurditu. Na druhom konci izby sa totiž začali ozývať jemné vzdychy.
– To je Tomáš, určite sa opäť pokúša dobyť Renátu, – šepla mi na vysvetlenie Ráchel.
– … menej zúbkov, menej zúbkov…, – vzdychal pre úplne dokreslenie situácie do tmy Tomáš.
– Pravdepodobne tu niekto iný dobýja niečo iné, – zažartoval som ticho do ticha.
Ostatní už asi spali a tak bolo iba nám dvom dopriate vychutnať si túto nočnú mikrokomédiu. Objal som Ráchel okolo pliec a tichučko sme sa smiali ako jedno telo.
A potom sme sa už len túlili ako novonarodené mláďatká ešte slepých psíkov k svojej matke. Hladkali sme sa navzájom po chrbtoch ako more, ktoré nežne obmýva svoje citlivé pláže. Krásny a neopísateľný pocit dvoch spojených duší dotýkajúcich sa neba. Ak by nás pozoroval nejaký mních schopný vidieť ľudské aury, určite by povedal, že videl iba jednu, že bola v tvare srdca a vyžarovala z nej tá najčistejšia a najintenzívnejšia energia, akú sú ľudia schopní vysielať. Bol som zamilovaný a prial som si, aby tomu tak bolo aj na druhom brehu. Tak silne a neohraničene ako u mňa. Pretekal cezo mňa vodopád najsilnejšej pozitívnej energie. Ľudia zomierajúci na ťažké choroby by sa mohli postaviť do radu a odchádzali by domov zdraví. Za odstavené a už zbytočné invalidné vozíky a barly by sa ešte postavila ubytovňa pre bezdomovcov.
Dostal som chuť zavolať Bohu.
– Ahoj, deduško. Mám ťa rád a chcem ti poďakovať.
– Ale to nemusíš, Klever. Každý si predsa vyberá svoju cestu sám.
– Tak ti chcem aspoň povedať, že som ti vďačný za to, že sa duša menom Ráchel vyskytla v mojej blízkosti a mohli sme sa spojiť.
– Neďakuj mi, veď ja som len obyčajný Boh.
– Napriek tomu si myslím, že je lepšie byť obyčajným Bohom ako neobyčajným človekom.
– Klever, ty už zasa mudruješ, ty sa nikdy nezmeníš.
– Ahoj, deduško a budem sa opakovať: Ďakujem ti a mám ťa rád.
– Ahoj, Klever, – zložil deduško hovor.
Aký bol skromný a obyčajný? A ľudia si tých svojich bohov vždy predstavujú obrovských a mocných. Stavajú im vysokánske sochy a nešetria pritom ani zlatom či diamantmi. Naopak, niektoré náboženstvá ich opisujú ako hrozivých a trestajúcich. A tento bol pritom úplne normálny. Asi to bude tým, že čím je niekto duševne vyspelejší, o to menej to potrebuje dávať svojím správaním najavo. Nejako som začal chápať, že každý človek sa môže stať na okamih Bohom. Stačí sa až po pokrievku naplniť pozitívnou energiou a potom zistí, že sa nepotrebuje pred nikým klaňať alebo niekoho či niečo o niečo prosiť. A je to jedno, či sa človek naplní láskou k druhej osobe tým neopísatelným fenoménom sveta alebo vesmírnou láskou ducha, ktorú nadobudne tvrdou cestou sebauvedomovania a hľadaním sa.
Ale človek je tvor slabý a nestály. Hneď zajtra, keď ma prepadnú všedné ľudské starosti tejto materialistickej doby, budem opäť hľadať nejakú opornú barličku. Keď budem zasa obyčajná homojašterica plaziaca sa po čiare svojho osudu a pristúpi ma každodenný život svojou oceľovom topánkou, hneď budem kričať: Ratujte ma, pomôžte mi niekto! Ja budem naháňať kamarátov, iný sa vyplače žene, deti sa pritúlia k rodičom, Američania skočia za psychológom a veriaci sa budú utiekať k svojmu Bohu. Nič s tým nikto z nás nenarobí, pretože hocijako môžeme plniť náš hrniec nebeskou harmóniou, aj tak tam vždy zostane štipôčka toho zla a neistoty, ktorá sa nedá v tejto našej ľudskej forme zlikvidovať. Ale našťastie to platí tiež naopak – aj v tom najhoršom človeku vždy drieme maličký plamienok dobra a vždy je teda šanca rozdúchať ho do poriadnej vatry. Tak tomu veru je, ukončil som úvahu vo svojej veži.
Ešte som musel vybaviť jeden súrny hovor. Vytočil som Satanovo číslo. Zvonilo, ale nič. Nebral mi. Ten hajzlík mi bol schopný za celé tie roky môjho života volať aj tisíckrát denne a keď som nedvíhal, nikdy mi nezabudol nechať starostlivý odkaz. A tak som si po šesťstošesdesiatichšiestich zvoneniach počkal na jeho odkazovku:
– Tu odkazová schránka Satana. Ak chcete vykonať nejaký hriech, či už veľký alebo malý, a chýba vám odvaha, zanechajte svoje želanie a číslo vašej duše. Hehehe…, – ozval sa diabolsky tajomný smiech namiesto obvyklého „píp“.
– Počúvaj ma, diablik, ty dobre vieš, kto ti volá, nejdem ti tu diktovať žiadne trápne číslo mojej duše. Chcem ti len povedať, na čo som dnes prišiel. Myslím si, že najdôležitejšie na tomto svete je konať dobro a rozdávať lásku. Všetko ostatné je druhoradé. Cítim, že teraz stojíš vedľa telefónu a bojíš sa ho zdvihnúť. Trasieš sa od zlosti, pretože v tejto chvíli prichádzaš na určitý čas a možno aj nastálo o potencionálnu čiernu ovečku. Viem, že ťa to bolí, ale aby si mi veril, že to, čo tu hovorím, myslím aj vážne, tak ti to dokážem aj ďalšou vetou: Mám ťa rád! Dobre počuješ. Nebyť teba a tvojho ZLA, nikdy by som tak silne nepochopil význam slovíčka DOBRO. A tak ťa prosím, či už ťa vymysleli cirkevní hodnostári na strašenie svojho stáda, alebo skutočne existuješ, aby si ďalej vykonával svoju činnosť, lebo bez teba by nebolo na tomto svete harmónie. A sľubujem ti, že už ťa nikdy neoslovím slovíčkom hajzlík. Ahoj, so slovíčkami jin-jang na perách ťa zdraví Klever.
Potom som sa venoval už iba Ráchel. Tak ako to býva u zamilovaných, láska nám nedala zaspať. V romantickom objatí sme si počkali na prvé slnečné lúče, ktoré sa nebojácne predrali cez zaprášené žalúzie a špinavé okno, a v ten moment nebolo spokojnejšieho páru na svete. Vtedy som prvýkrát vystúpil zo svojho tela a díval sa na seba zhora. Vyzeral som neuveriteľne smiešne…
Hirax
