Ježiš Kristus bol hip-hoper alebo slepá cesta našej civilizácie?!

Nejako podvedome sa u mňa zbiera čoraz väčší pocit, že sa v tejto dobe stávame zajatcami niečoho, čo nie je hmatateľné, nie je to vidno, ale berie nám to život. Píšem o chorej dogme mamonu, ktorú nám tento kapitalistický systém neochvejne bije do hlavy a my strácame spätnú väzbu uvedomiť si to.

Pravidlo je jasné: všetko sa dá kúpiť! A tak sa ometajte, lebo sa vám bude veru zle žiť! Musíme pracovať, pracovať a pracovať, pretože túžime byť bohatými (lebo aj sused je!) a sme nútený zaplatiť haldy mesačných splátok, pôžičiek, hypoték – proste všetky úvery, ktoré nám systém tak vďačne požičal a my musíme vracať a to aj s ťažkými úrokmi.

A potom zisťujeme, že vôbec nežijeme, pretože chodíme domov večer o siedmej hodine, manželky a manželia sa na nás hnevajú, deti sa na nás tešia, ale už musia isť spať, takže jediný božtek na čelo nahradí rozhovor (tú prepotrebnú hru duší) a to najvzácnejšie čo máme – ŽIVOT – nám preteká pomedzi prsty.

Žijeme čoraz viac konzumne. Nakupujeme ako kobylky veci, ktoré vôbec nepotrebujeme a ktoré vydržia o polovicu menej, ako tie isté vyrobené pred 50-timi rokmi. A to len a len kvôli tomu, aby neutíchla potreba kúpiť si rýchlo nové. Veď niekde v krajine tretieho sveta sa nájde lacná pracovná sila, kde sa to vyrobí za pár halierov. A drvivý zisk z predaja výrobku sa spätne vrazí do mena a loga firmy.

Reklamy nám vybíjajú posledný kúsok zdravej súdnosti z hlavy. Všimnite si, ako každá spoločnosť prichádza v určitom časovom slede vždy s o niečo lepším výrobkom. „Nová Jeseň – zaručene najlepší odmastňovací prostriedok v tomto čase na svete! Neváhajte – dostanete 20 percent obsahu grátis!“ A pritom na umytie riadu vám stačí obyčajný najlacnejší čistiaci prostriedok a teplá voda. Logá a reklamné slogany nás gumujú z každej strany a my sme iba potácajúce bábky konajúce niečo, čo vlastne nechceme, ale robíme to. A potom idete ulicou a bilbord na vás kričí: „Dáme vám krídla!“ Groteskne smutné. Najprv si to dáme dobrovoľne zobrať a nakoniec dychtivo snoríme, kde by sme to čo najdrahšie kúpili. Sme hlupáci…

A potom dostaneme nejakú chorobu, ale už je neskoro. Lekári nám nevedia pomôcť a tak sa snažíme bártrovať zdravie za majetok. Vyhľadávame ľudových liečiteľov, veštice, numerológov, cestujeme regresnými terapiami, snažíme sa uveriť všemocným šamanov modernej doby, prosíme, padáme na kolená, roníme z očí vločky nešťastia a znenazdajky sme ochotný všetko odložiť bokom. Nič však nezaberá, lebo niekde tie hranice ešte existujú. Našťastie. Zomierame a sumarizujeme, že sme nežili…

Začal som v poslednej dobe trošku viacej rozmýšľať nad sebou samým. A nemajú na to vplyv mladí ľudia s fanatickým výrazom v očiach berúci Ježiša Krista do úst učiac ho plávať v hip-hopovom rytme, aby každý deň otvorili ponáhľajúcim sa postavičkám na námestí srdcia. Jem diametrálne menej mäsa, viacej zeleniny a miesto sladkostí si kupujem ovocie. Prečo mám dávať telu jedy, keď môže dostávať lieky? Všetko je zrazu nejaké jednoduchšie a prehľadnejšie. Pozerám sa, čo hádžem do košíka, večer si miesto televízie prečítam nejakú knižku, proste začínam sa pozerať na tento svet inými okuliarmi. Snažím sa byť čo najviac milý k ľuďom okolo seba a pozornejší. Kým niečo vyslovím, zamyslím sa, čo to bude. Je to ťažká hra, ale nevzdávam sa. A usmievam sa čoraz viacej – vďaka tým ľuďom navôkol mňa, ktorí mi hrajú to prekrásne divadlo. Ďakujem vám! Vytrvajte, ešte vám nezvoní, ešte vydržíte, ešte môžete – tak schovajte ten vyplazený jazyk!

 

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *