Je jedno, či bojuje vegán alebo mäsarián, stále je to vojna

Niektorí ma za moju fotku uverejnenú na mojom FB k statusu o mojom 21-dňovom jarnom pôste, kde som pre moju manželku a rodinu opekal špekáčky (viac asi múkové než mäsové 🙂) pripomienkovali, že takto nepriamo podporujem vraždenie zvierat…

Moja viac ako desaťročná vegetariánska cesta ma naučila, že nič netreba brať do extrémov, lebo potom je človek dostrihaný sám zo seba. Nejem mäso, ale vývar si dám. Nejem mäso, ale nie som ten „detailný detektív etikiet čím sa idem prípadne zašpiniť“. Nepozerám kilojoule, či náhodou nepriberiem. Pustil som to, oslobodil som sa z tejto mánie všemožnej kontroly, lebo som pochopil, že sa viac zväzujem než oslobodzujem.

Prvýkrát som sa na tri roky stal vitariánom (jedol som len surovú stravu plus mliečne výrobky) v roku 1990. Mal som dvadsať rokov a vtedy ešte neboli obchody pre vegetariánov, nie to ešte bio… Chodil som do poľnohospodárskych potrieb, tam som si kupoval pohánku, pšenicu, jačmeň atď (dával som si to klíčiť), domáce, nespracované surové mlieko som si chodil kupovať do JRD Tomčany, najbližšej dediny za mestom Martin.

Vtedy som bol dostrihaný. Poučoval som iných ako si svojou stravou škodia, pripomienkoval som ich za to, že chodia po tráve atď. Bol to BOJ, priatelia, ale príčina tej večnej a nikdy neustávajúcej bitky bola vo mne, nie v ľuďoch, ktorí jedli mäso či žili inak ako ja. A ja som chcel čo? Primäť ich žiť tak, ako som to videl ja. Bláznovstvo, šialenosť, začiatok diktátorstva. A ja som bol z toho vysilený…

Poznám vegánov, ktorí si v reštike odsadajú, keď pri vedľajšom stole ktosi konzumuje mäso. Ak im to nevonia, chápem, ale ak je to cez prejav opovrhovania, je to skôr boj človeka samého so sebou než boj za zvieratá… Poznám vegetariánov, ktorí úzkostlivo kontrolujú etikety, výrobcov, pôvod, zloženie, éčka… Aj ja to občas pozriem, ale nie tak pedantsky, lebo tento extrémny pohľad na potraviny sa prenesie na celý životný prejav človeka a ten potom začne podobne komentovať a triediť aj postoje, konanie či hocičo na iných ľuďoch. Je to zárodok extrémizmu, ak si môžem dovoliť použiť takéto tvrdé slovo. A s takýmto človek sa potom začne veľmi ťažko žiť….

Teraz som už znova siedmy rok vegetariánom. Som v strede, neovláda ma pocit povinnej kontroly jedla, vykrmovať v sebe večný a hrozivý výkričník záchrany zvierat, sveta… K čomu to mentorovanie, mudrovanie? Stačí po opýtaní vysloviť svoj postoj (a neraz ani ten nie je potrebný), ale prehovárať, opovrhovať či posudzovať je obraz toho, čo sa deje vo vnútri človeka. Boj vo vnútri, boj vonka. A je jedno, či bojuje vegán alebo mäsarián, stále je to vojna.

Všetko s mojim stravovaním teraz plynie s ľahkosťou, lebo mi došlo, že druhých nikdy nezmením príkazom alebo lavínou argumentov. Je na rozhodnutí každého z nás, čo budeme jesť, ako veľmi sa hýbať, koľko a s kým spať, čo si budeme niesť v mysli, na duši a ako to čistiť.

Viete, život mi ukázal, že kamaráti, ktorí sa mi desaťročia dozadu smiali, si zrazu už nenaberajú na tanier toľko veľa. Zrazu vyzdvihujú zeleninu a trúsia čosi o delenej strave, odmietajú múčniky na konci chodov. Sú to tí istí chalani, ktorí ako tridsaťroční nevedeli odísť od stola po dvoch obrovských mäsových porciách a ja s mojou „burinou“ som im bol na smiech. Už vtedy som im neveril, že s tými veľkými bruchami sa im dobre žije. No mlčal som. Nejedného zoťala vážna choroba končiaca operáciou, telo ich samo usmerňovalo, dospievajú k podobným záverom, ktoré som ja akosi cítil roky dozadu.

Nech to nevyznie pyšne, veď aj mne môžu zajtra čosi diagnostikovať a umriem skôr (škrtám) ako najväčší pojedač zvierat sveta, všetko je možné. Ale jedno silne tuším – človek, ktorý aj konzumuje mäso, no je vyváženú stravu, neprejedá sa a je vnútorne v pohode, žije zdravšie než človek, ktorý si semiačka dáva na váhu a pátra pri každej jednej surovine o presných súradniciach jej pôvodu a do toho nemilosrdne kritizuje všetkých, ktorí sa stravujú inak ako on a šermuje smrťou zvierat. Lebo podľa mňa je dôležité nielen to, čo jeme, ale v akej nálade a v akej atmosfére to jeme.

Milujem zvieratá. Najviac ako im môžem pomôcť je môj osobný prístup. Tým môžem najviac motivovať i moje okolie. Ak to bude hnev a odpor voči iným, nepomôžem sebe, ani tým, ktorých chcem „napraviť“ a teda ani tým zvieratám.

Pavel