Ja už by som na Slovensko neprišiel, alebo „katastrofa“ v bufetoch v termálnom kúpalisku v Oraviciach

Stojím si tak v bufete (v tom zadnom naľavo) v termálnom kúpalisku Oravice. Odháňam muchy, zasúvam si popraskaný jazyk do ústnej dutiny, neviem sa dočkať čapovaného radleríka za 1,65 eur. Keď tu prišla mama za synom, ktorý stál predo mnou:
„Veď ty si sa za pol hodinu ani neposunul!“
Pozrel na ňu.
„Ale áno, o jedno miesto.“
Stálo nás tam asi osem, po necelej polhodine som to vzdal, lebo boli obslúžení iba dvaja zákazníci. Žiaľ systém nulový – stačilo by na ľavé okienko napísať: „Výdaj jedla“ a na pravé „Výdaj nápojov“. Určite takí ako ja, túžiaci iba po dvoch radleroch, by odchádzali spokojní a nie rozčarovaní…

Tu sú ďalšie výjavy z roku 2017, ale ani keby z čias socializmu, keď som ako malý fagan čakal na červenú malinovku v rade dlhom kilometer:
„Prosím vás, čapujete pivo.“
„Nie, my iba radlera.“
„A v tom stánku so zmrzlinou?“
„Tam nečapujú nič.“
„Veď tam pípa je?!?“
„Áno, ale nečapuje sa tam nič.“
„Božechráň, ešte by niečo predali,“ napadlo ma.
„Prečo tie čapovacie systémy nedajú preč? Vyzeráme ako idioti,“ začul som za mojich chrbtom obsluhu. Vyslovili to právom.

Na druhý deň som konečne pochopil rozloženie síl: pivo čapovali iba v „cukrárni“, no radler nie. Ten iba v stánku v langošmi a hot-dogmi. V treťom stánku síce výčapné zariadenie inštalované bolo, ale nenarazili nič. Nedonútili ich ani tridsiatky horúčavy. V štvrtom, vnútornom bufete nečapovali nichts, vydávali tam iba jedlá. Ale tam to šlo na jednotku, dokonca aj s úsmevom a bez tínedžerských póz „hlavne, že som pekná, moje pohyby musia byť lahodné, nemôžem sa ponáhľať, ešte budem vyzerať ako krava“.

Ak by tento priestor viedol súkromník, ktorému by šlo o spokojnosť zákazníkov, pocítil by to aj na tržbe. Tu to šlo akoby v zaškolovacom móde „máme otvorené iba mesiac, dajte nám čas na vychytanie múch.“ Škoda, že Oravice sú otvorené už roky a muchy sa len množia…
 
„Poprosím langoš.“
„Langoše už nie sú. Prídu o hodinu.“
Toto som začul dva dni po sebe a vždy poobede. Prevádzkar sa asi kúpal, načo myslieť dopredu.
„Tak poprosím hot-dog s tatarkou.“
„To si ale doplatíte za tatarku…“
Grimasa šokovaného zákazníka by rozosmiala aj opicu a nemala nič spoločného s tými pýtanými 50-timi centami.
 
„Päťkááááá…“ kričala mladá brigádnička do pléna na šťastlivca, ktorý sa konečne dočkal olovrantu.
Nič. Nebolo ho. Asi ho odviezla sanitka na psychiatriu.
„Zakričte mi tam „päťka“!“ oslovila dievčinka bez čarovného slovíčka nás, zákazníkov s napätými nervami, prešľapujúcich na horúcich dlaždiciach.
Všetci sme mlčali. A nechápali. Všetci do jedného sme s ňou odmietli hrať hru „verejný telefón“. Z Bambuľky si pamätám jednu pieseň: Dve zázračné slová mám, pri sebe ich nosím. To prvé je ďakujem a to druhé prosím.“
 
„Ten radler nejde,“ šomral mladý predavač na zle fungujúcu pípu. Mal načapovať šesť kúskov, výkon hodný desiatich minút. Utrpenie pre neho, aj pre vysmädnutých.
„Zavolajte manažéra,“ nadhodil niekto veselo z radu.
„Ten sa tu celý deň neukázal,“ prišla odkiaľsi odpoveď.
„Poradíme si,“ usmial sa energiou a optimizmom nabitý chalan v tričku Meander a čosi pokrútil na budíkoch.
„Keď tu tá pani stála, ani im nepomohla…“ poznamenala žena.
„Ona im nemá čo pomáhať, stačilo by sem dať o jednu-dve sily viac a fungovalo by to. Pozri, tá mladá robí langoš a teraz musela chytiť hrudu syra do rúk, olúpať obal a nastrúhať si ho. Ďalšia sila by robila presne toto: vandlík a syr by bol dopredu nastrúhaný. Napichovala by hot-dogové rožky na železné tyče, odbaľovala veci, odnášala odpad. Tu sa dve pletú popod nohy, zbierajú objednávky, čapujú, robia jedlo z prvotných, ešte ani nerozbalených surovín, vydávajú peniaze. Jedna cez druhú, chaos… Bez praxe, skúseností, brigádnici učiaci sa realitou… Jasné, že im to trvá.“
Keď sme boli na hojdačkách, dostavili sa do stánku dvaja údržbári, aby sa odborným očkom kukli na pípu. Ani z rozprávky „A je to!“. Egyptské tempo a support na Orave! Vybavil sa mi vtip o policajtoch, kde jeden stoji na stole a drží žiarovku. Ďalší štyria držia stôl a krútia ho. Žiarovka sa po minúte opäť rozsvieti. 
„Tak čo, opravili ste?“ spýtal som sa dvoch milých pánkov, keď nás míňali.
„Ale áno, aj keď ani nevieme ako,“ zasmiali sa.
Boli milí. Všetci z tej obsluhy boli milí, to píšem bez sarkazmu. Len boli akosi nezorganizovaní a spomalení. Asi to bolo tým teplom.
 
Termálko v poľskom Chocholowe je síce nové, úmerne drahé svojej kvalite, ale pre mňa bolo prepchaté. Púšťali by ľudí aj keby z bazénov vychádzali s pomocou obúvakov. Už sme sa tam neukázali…
Slovenské Oravice boli pre nás na druhý deň akoby vyslobodením. Pripadali mi ako čisté, malé, lokálne kúpalisko. Občas síce spoza plota zavoňal akýsi rozkladajúci sa exkrement, či močovka, ale človek si zvykne. Aj na ten celý deň rachotiaci bager ničiaci betón vyliaty pred piatimi rokmi hneď vedľa areálu, sme už nevnímali. (Čo sa tak asi stalo, keď búrajú čerstvo postavené? Niečo mi šepká, že sme to znova zaplatili my všetci…). Len tie mizerne zmenežované bufety kazili skromnú modernosť, čistotu, srdečnú obsluhu pri vstupe, všade sa nachádzajúcich plavčíkov a ostatné skvele fungujúce služby termálka. Škoda. Začul som zhrozených Poliakov, ktorí sa hladní a smädní otáčali od bufetu so slovami „katastrofa, kalamita, kataklisma!!!“. Nebudem sa čudovať, ak už na Slovensko nikdy neprídu.
U nás to vyhral poľský Goracy potok nachádzajúci sa 25 km od Chocholowa. Všetko z dreva, kameňa, množstvo šmýkačiek pre deti… Bufety šlapajúce na jednotku, a to bol areál 3x väčší ako Meander Oravice a nachádzalo sa v ňom minimálne dvakrát toľko ľudí (stále však o polovicu menej, než v chocholowskom mravenisku). Cena vstupného bola o čosi vyššia ako v Oraviciach, ale to oku lahodiace prostredie pripomínajúce Habakuky – proste Poliaci nás v tomto smere minimálne na Severnom Slovensku ďaleko predbehli. Službami, architektúrou areálu, ponukou, kvalitou, cenami.
Nedostali sme sa do termálka do Zakopaného a Bialky. Ak máte skúsenosť, napíšte. Prípadne aj o iných poľských termálkach z tejto oblasti. Aspoň sa dozvieme a vyvezieme eurá, kde o ne budú mať záujem.
Paľko vom Chocholowko
Termálne kúpalisko Goracy potok Szaflary, Poľsko:
       
Bratyslawa
 
 

 

 

 Nápisy aj v slovenčine… Potešilo.
  

3 thoughts on “Ja už by som na Slovensko neprišiel, alebo „katastrofa“ v bufetoch v termálnom kúpalisku v Oraviciach

  1. Pekný deň,
    bývam v Oraviciach a viem aké je to tu hrozné. Jedným slovom bieda. A to nehovorím len o termálnom kúpalisku. V Oraviciach to všeobecne upadá, keďže tu vyrastám od malého chlapca (teraz mám 24), tak vidím rozdiel, v minulosti a teraz. Pán primátor, mesta Tvrdošín, si túto zlatú baňu drží zubami nechtami. Však 27 rokov ako primátor a zmena minimálna je smutné. Všade je len politika a občan príde vždy zkrátka. Tak v Oraviciach je to komplikované. Už nie sme ani rozhorčení z toho čo sa tu deje, len mávneme rukou a život ide ďalej.
    Dúfam ale, že ste si užili našu krásnu prírodu. Aspoň tá lahodí oku a duši. 🙂
    Ďakujem za prečítanie 🙂

  2. Za mňa je top Bialka !!! 🙂 Jeden deň sme si zmysleli, že by sme sa chceli ísť kúpať do Poľska, toto sme našli cez zľamovatovú stránku, za 34 EUR celodenný vstup pre dve osoby, aj s večerou(ktorá bola mimochodom veľmi dobrá) nachádzajú sa tam 3 časti, FUN, wellness sme mali v cene a ešte sauna, ta sa už mala doplácať, ale nám to úplne stačilo:) Ľudí tak akurát, príjemný personál, nádherný výhľad na Tatry, už som tam bola 3-krát a plánujem sa tam zastaviť znova 🙂 Keď vidím v tom Chocholove toľké množstvo ľudí, až mi oči prevracia 😉 Ľudkovia, Bialka Tatrzanska, za mňa 5 hviezdičiek 😉

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *