Boli sme s Ráchel zamilovaní až po uši. Stiahli sme si z neba jeden obláčik. Ten najkrajší, ktorý sa nám videl. Vyvalili sme sa naň a všetko nám bolo ukradnuté. Leteli sme sa na ňom ako americký turista v čínskej drožke na námestí v Paríži. Neprekážal nám dážď, sneh, či neznesiteľná slnečná páľava. Kam sme dovideli, tam sme sa previezli. Nikto a nič nás nemohlo zastaviť. Svet okolo nás zomrel. Prestal existovať. Pustili sme ho k sebe len vtedy, keď sme uznali za vhodné a keď už neznesiteľne klopal na dvere. Aj to skôr z ľútosti, pretože nemal na nás žiadne páky.
Raz aj v pekle vyjde slnko – TitulkaBoose
V tomto čarovnom opojení sme sa raz niesli mestom. A čo nechcela náhoda – oproti nám kráčal Mat, Veronika a malá Júlia. Niečo vo vnútri mňa sa začalo hlasno smiať. Uchechtávalo sa a popritom ukazovalo prstom na blížiacu sa trojicu: „Tam si mal byť namiesto Mata predsa ty.“
Predstavil som si, ako kráčam s Veronikou, obidvaja rodičovsky držíme Júliu za ručičky a oproti nám ide Ráchel so zmrzlinou v ruke. Je vysmiata ako lečo. Míňame sa, letmo sa pozdravíme a mne niekto dvadsaťcentimetrovým klincom vyšetruje srdce. Je mi nesmierne smutno, platonicky sa otáčam za osôbkou môjho oslnenia, ale tak, aby to žiarlivá Veronika nepostrehla. Nadávam si, že som to vtedy nevydržal a že som sa upol na prvú ženskú, ktorá o mňa prejavila záujem. Obrovská chyba na určitú časť môjho života. Na druhej strane sa teším, že mi z tela vyteká liter krvi za sekundu. Klinec je úžasne výkonný. Usmieva sa a pritom si olizuje od radosti pery, ako mi rozrýva srdcovú oblasť na padrť. Dáva mi pár minút života. Teším sa z toho, lebo dobre viem, že žiť bez svetla je zbytočné. Dokonca prosím aj lenivé dlátko ležiace na zemi, aby sa len tak nehybne neprizeralo a išlo pomôcť klincu tým, že mi začne masírovať hlavu. Odlietavajúce plátky mojej mozgovej kôry ma ubezpečujú, že všetko ide správnym smerom…
Podvedome som stisol Ráchelinu ruku. Od strachu, že o ňu raz prídem. Z tej ľudskej slabosti, že sa na mňa konečne usmial osud a ponoril ma do neskutočného blaha a raz ma bude chcieť z neho opäť vytiahnuť a kým budem lapať po vzduchu, naperie mi to nemilosrdne rovno do ksichtu: „Človeče, ja som sa vtedy pomýlil. Ráchel nemala ísť tebe, ale k Jožkovi z Horného Dolného. Nebudem od teba pýtať žiadne penále, užil si si, no teraz je koniec. Beriem ti ju, čau, Bobe!“ Nechcel som, aby Ráchel držal za ruku niekto iný ako ja. Jej kopýtko patrilo mne a moje jej. Prichytil som sa, ako sa zo mňa stal sebec. Napriek tomu, že som vedel, že mi nemôže nikdy patriť, že nie je žiaden perinák, ktorý sa postaví niekde do kúta miestnosti. Že je teraz a tu so mnou, ale že to nie je nič viac ako momentálny stav. Že je to osobitá a unikátna duša ako každá iná s právom na svoju vlastnú a slobodnú cestu v hociktorý okamih svojej púte.
Obratom som sa na ňu ospravedlňujúco pozrel. Za ten môj silný stisk jej prstov. Opätovala mi úsmev a jemne mi stlačila dlaň. Ukážkovite mi predviedla, akým tlakom sa majú k sebe mať milujúce sa dlane. Jej pohyb pier opätovne upokojil moju dušu. Bol očarujúci a liečivý, nepotreboval som už žiadne ďalšie lekcie.
– Ahojte, – pozdravili sme rodinku.
– Čaute, zaláskaní, – zanôtil Mat.
– Toto je Ráchel, moja priateľka, – vykonával som povinnú konverzáciu.
– Ja som Veronika, teší ma, – usmiala sa Veronika na moju lásočku.
– Aj mňa, – zaštebotala Ráchel.
– A ty sa akože voláš, princeznička? – sklonil som sa k maličkej. – Ja som ujo Klever.
– Ja ťa poznám, – povedala pomaly malá Júlia a fotila si ma tými jej čistými očkami do pamäti.
Na jej tváričke nebolo poznať najmenšiu emóciu. Nemal som sa čoho chytiť. Oblial ma pot. Moja životná púť ma naučila vždy počítať s tým najhorším. Očakával som detský opis jedného rána, kde budú dvaja hrdinovia – ja a jej mamina. Následne sa spustí eskapáda otázok zo strany Mata a Ráchel, pričom Júlia si už bude bezstarostne vŕtať prstíkom v zemi na blízkej trávičke. Poprosil som náhodu o pomoc. Zrazu som nahmatal vo vrecku kružidlo. Nešlo mi do hlavy, prečo som si v ruke zhmotnil práve tento nástroj. Až potom sa mi vrátila myšlienka na papierik, ktorý som minule našiel pri upratovaní suterénu. Stálo na ňom toto: „Pani učiteľka, prosím Vás vráťte môjmu synovi kružidlo. Sľubujem Vám, že osobne dohliadnem na to, aby ho používal iba na tie účely, pre ktoré bolo vyrobené.“ Otvoril som nástroj zla, pevne ho chytil za otáčací stred a s unikátne falošným úsmevom som poslal Veronike očami pár viet: „Čo si jej narozprávala? Spadlo ti na hlavu lešenie, alebo ti ten oriešok, ktorým myslíš, už úplne vypovedal funkciu? Čo si nadobro ohlúpla? Sľubujem ti, že ak tu za pár sekúnd nastane neštandardná situačka, použijem to kružidlo a už nikto s ním potom nestvorí žiaden kruh!“
Veronika sa na mňa škerila od uchu k uchu, ako keby sme spolu nikdy jej kozy nepásli. To kúzlo na Karlovom moste v Prahe jednoznačne nefungovalo. Vtedy som si tam želal, aby som v živote nestretal hlúpych ľudí. Ale oni si ma snáď vyhľadávali. Priťahoval som ich ako krompáč kamene.
– Áno, princeznička? A odkiaľže? Nespomínam si, že by som účinkoval v nejakom detskom filme, – hladkal som ju po vláskoch.
– Z fotiek. Ujo Mat mi ťa ukazoval. Boli ste na nejakej chate a bol si opitý. Nepáčil si sa mi. Ale teraz si pekný, – kukala mi do očí ako pod vianočný stromček na lego. Asi jej nestačilo, ako mi rozžiarila vnútro jej úprimnou odpoveďou. Ona na dôvažok ešte aj zdvihla rúčku a dotkla sa mi líca.
Deti vedia čarovať len a len z jedného dôvodu: Neuvedomujú si, že sú kúzelníci. A to je dobre, že o tom nevedia. Kto by potom na tejto Zemi tak krásne a prirodzene kúzlil?
– Už budem len dobrý ujo, sľubujem ti maličká, – snažil som sa ju ubezpečiť, ale sám som tomu neveril.
Kružidlo som zavrel. Zaostril som na Veroniku a pohľadom sa jej pokorne ospravedlnil, že som ju skoro omylom pred pár sekundami priviedol centimetrovou špičkou geometrickej pomôcky do skupenstva kokosovej múčky premiešanej s tmavočervenou hustou farbou. Stále sa škerila, ako keď mladý skaut naďabí na kostru medveďa, ktorú náhodne objavil pri pochôdzke lesom.
Och, ako krásne sa žije nevedomým, slepým, proste ľuďom, čo používajú hlavu iba na to, kedy sa ráno zobudiť, čo zjesť, čo vypiť, ako sa čo najefektívnejšie uliať z roboty a s kým sa potom večer bezstarostne vyspať. Život si tečie okolo nich, obmýva ich, naznačuje im tisíc variantov možností a ponúka plejádu nekonečných rôznych ciest. No oni sa len tupo usmievajú a nemo kráčajú stále rovno bez šance, aby ich niečo zviedlo porozmýšľať nad vecou hlbšie.
– Chcel by som sa vrátiť do detských rokov a pozerať sa na svet tvojimi očami, Júlinka, – povedal som princezničke, ale tú už zaujímal kamienok na ceste viacej ako moje prosby o stlmenie mojej rozumovej aktivity.
– Kam idete? – spýtala sa Ráchel.
– Ideme do cestovky objednať si zájazd na leto, – odvetil pyšne Mat. Nepôjdete s nami do Egypta?
– Super! Jasné že ideme! – nadchla sa Ráchel.
– Žiaden problém, včera som si z dobierkového katalógu objednal tlačiarničku na bankovky, ideme s vami, – snažil som sa Ráchel čo najvýstižnejšie naznačiť nezanedbateľnú prekážku z mojej strany.
– To je v pohode, miláčik môj, – zavesila sa Ráchel do mojich pliec.
Stál som tam ako debil. Ako bezruký stroskotanec, ktorý nedokáže pozvať svoju milú ani na dovolenku. Ako teľa, ktoré celý mesiac pracuje, ale nič mu nezostáva na zveľaďovanie svojho materiálneho sveta. Ako džigolo, ktorý potrebuje zbaliť mladú, peknú a ešte k tomu aj vďaka rodičom bohatú frajerku, ktorá to za neho všetko zatiahne. Tá situácia ma tam priamo na tom chodníku ukrižovala. A oni to videli. Pokojne do mňa hádzali kamene a posmešne na mňa ešte aj kričali: „Sme hriešni, nie sme bez viny a vidíš, nerobí nám žiadne problémy ukameňovať ťa! Mal si sa viacej ometať, honobiť peniaze, majetok, slávu a nebol by si teraz vyzeral tak trápne. Nebežal by si teraz proti tanku zneškodniť ho s otváračom na konzervy! Si blázon, ktorý sa plahočí púšťou s nádejou, že vodu mu dajú vedomosti!“
A tak sme šli do cestovky a objednali si zájazd do Egypta. Môj obchod mi šiel „geniálne“, takže som meškal s nájmom za predajňu, byt a plat predavačovi iba tri mesiace, ale hlavne, že som sa rozhodol ísť sa kochať na pyramídy. „Pohodička, tetované raky,“ odvetil by Smajlo.
– Potom ti to vrátim, Ráchel. Nechcem ti byť nič dlžný, – snažil som sa zostať chlapom, keď sme už sedeli sami v jednej útulnej kaviarničke.
– Netráp sa s týmito hlúposťami. Proste som ťa pozvala, – brala všetko na ľahkú váhu Ráchel.
– Ale ja nechcem, aby si si ma vydržovala. Ja ťa môžem pozvať s mojou Radosť Tour jedine tak na výlet na kopec hento za naše sídlisko, – pichol som slamkou do vzduchu.
– Paráda, ruku na to! – smiala sa neustále Ráchel.
– Ok, o rok chcem ísť do Ameriky! A do Južnej, dievčatko! Ak nie, tak ťa vymením, tak sa snaž, – skúšal som to z opačnej strany mesiaca.
– Klever, mne je fuk, koľko miniem peňazí. To, že sme sa my dvaja stretli, nie je náhoda. My sme sa pritiahli. Patríme k sebe. Všetko, čo sa človeku udeje, si sám želá. Nič sa nedeje náhodne, všetko má svoj význam, príčinu, ako aj následok. Ja ťa milujem a dám všetko za to, aby nám bolo krásne a aby som o teba neprišla. A nemyslím tým teraz iba peniaze…
– Áno, neexistuje žiaden hriech. Aj to zlé, čo si človek myslí, že mu druhá bytosť vykonala, si sám v skutočnosti prial a malo to tak byť. Zaujímavé, že máme toľko rovnakých názorov na veci okolo nás a pritom sa každý z nás vyvíjal pod úplne rôznymi vplyvmi a v inom prostredí. Veríš v Boha, máš blízko k nejakému náboženstvu? – spýtal som sa mojej milovanej.
– Všetky náboženstvá sú skostnatelé a kŕmi ich len ľudský strach. Ľudia sa o ne podopierajú, lebo sa boja, že bez nich budú kráčať zhrbení. Neuvedomujú si ale, že zhrbenosť je znakom ťažko nadobudnutých životných skúseností a múdrosti. Nie je žiadne peklo, nebo, hriech… Žijeme v úžasnej dualite, kde sa máme naučiť to, čo nevieme…, – povedala Ráchel.
– Áno, zdokonaliť sa v tom, kde sme minule spravili chybu. Ten, kto si nepamätá svoju minulosť, musí ju prežiť ešte raz. A Zem je na to ako stvorená. Stavím sa, že tam hore čaká na narodenie sem milión hladných duší, pretože tu je skvelé prostredie prežiť skutočné utrpenie a precítiť sa tak do ďalšieho levelu…, – doplnil som ju.
– Aj ja si myslím, že je o pozemské životy totálna tlačenica. Znie to paradoxne, však? Dlhý rad duší čakajúcich na narodenie do bolesti. Prosím, prosím, chcem trpieť, moc a veľa… Áno, dajte mi to telo chromého dieťatka, chcem v ňom prežiť bez možnosti rozumnej komunikácie aspoň štyridsať rokov múk…, – začala čarovať Ráchel.
– A potom príde nejaký Hitler a povie, že všetkých chromých treba zlikvidovať. Duša sa ani nenadýchne a už musí opäť kráčať na koniec radu, aby si vystála ďalšie storočie na svoju nasledujúcu telesnú schránku, – odvetil som.
– Ľudstvo robí všetko naopak. Medicína lieči následky a nie príčiny. Odovzdávame sa do rúk chemikom v bielych plášťoch, ktorí na nás experimentujú a v celom tom pozadí si farmaceutický priemysel tučne mastí vrecká. Nemáme záujem v sebe objaviť vlastný a silný liečiteľský zdroj na všetky naše choroby. Pretože nie je choroba, ktorá by nemala svoj pôvod, a nie je choroba, na ktorú by neexistoval liek. Nikdy nás život nezaťaží takou prekážkou, ktorú by sme nevedeli prekonať. Ale sme leniví a opantaní celým týmto chorým systémom okolo nás. Vďaka ziskom a peniazom valcujeme túto našu krásnu planétku a nemáme najmenšie výčitky svedomia, čo za spúšť za sebou zanecháme. Ten všemocný Boh je len jeden, ale my ho nazývame stovkami mien a v mene toho svojho Boha zabíjame iných ľudí, ktorí tiež tvrdia, že ten ich Boh je ten pravý. A aby toho nebolo málo, tak ešte tú najmúdrejšiu a najsilnejšiu vesmírnu identitu spútavame do okov chorých a dogmatických náboženstiev. Keď sa na nás Boh díva, musí sa usmievať, akí sme hlúpi. On nás má ale rád, nerozčuľuje sa, pretože má v sebe všetko a teda aj nekonečné jazero trpezlivosti. On si v pohode počká, kým dokráčame k úplnému pochopeniu, – povedala Ráchel.
– Hádam to už nebude trvať dlho a všetci tu zomrieme v strašnej bolesti. Nič iné si za svoj postoj k zemi a k iným živým bytostiam nezaslúžime. Keď zmizne parazit menom človek zo zemského povrchu, bude mať matička Zem dosť času opraviť sa, pooblizovať si rany, rozložiť všetky naše dômyselné stavby, umelé materiály, betónové džungle a ostatné bezvýznamné somariny do stratena. Potom už bude len na nej, či sa ešte raz rozhodne porodiť ďalšiu vlnu cítiacich bytostí a riskovať tak, že jej deti budú žiť v súlade a v harmónii so svojou mamou alebo jej budú poza chrbát kradnúť bohatstvo, krásu a silu.
– Ľúbim ťa, Klever!
– Vieš čo Ráchel? Myslím si, že aj ja teba, – začal som si s ňou pohrávať.
– Ja ťa raz zabijem!
– Ja ťa zabijem skôr!
– Už myšlienka je čin, nezabúdaj, Kleverík môj!
Hirax
