„Volám sa Žigmund a moja mama Žofia. Má krásne vlasy. Sú čierne ako žúžoľ. S mamičkou žijeme sami dvaja. Ocko si ma bráva cez víkend. Mamičke býva smutno. Žijeme na prízemí. Nad nami býva ujo Žubajík. Občas pomáha mamičke s vodou alebo žiarovkou a elektrinou. Pred pol rokom požiadal ujo Žubajík mamičku o ruku. Najprv bola prekvapená. Potom sa potešila. Už to pre mňa od zajtra nebude len ujo Žubajík, ale druhý ocko. Zajtra sa ožení s mojou mamičkou. Teraz budem mať ocka aj cez víkend, aj cez týždeň.“
Tak toto je úryvok z Hupsovho šlabikára pre prvý ročník základných škôl. Školy si môžu vyberať z troch šlabikárov, ktoré dotuje rezort školstva. Tí, čo si objednali šlabikár Lipka, dostali Hupsov šlabikár.
Ľudia, to už vôbec nerozmýšľame nad tým, čo odovzdávame našim deťom? Nemusíte byť žiaden amatérsky či študovaný psychológ, aby ste pochopili rovnicu o myšlienke ako najsilnejšej zbrani človeka. Z myšlienky sa stáva slovo, zo slova čin, z činov sa poskladá náš charakter, život. Spomínaný citát, ktorý sa už učí časť slovenských detí, podlamuje silu rodiny natoľko, že takto vychovaný jedinec vstúpi do života s mustrou: „veď vlastne rozvádzať sa je normálne, jednoducho keď to nevyjde, tak Zuzku nahradím Katkou a tú potom Ľudmilou.“
Má to byť príprava detí na dnešnú realitu? Ale veď tú realitu vytvárame my – všetci ľudia. Akí sme my dneška, taký bude svet zajtrajška. Je to negatívna mantra, ktorá sa samozrejme bude aj napĺňať. Keď budete vravieť, že vám hentá, či tamtá vec nevyjde, môžete si byť istý, že vám nevyjde. Tento blog nemá byť o „american positive keep smiling“. Moje vety majú upozorňiť na to, že ak sa nám niečo v spoločnosti nedarí, napríklad sa zvyšuje krivka rozvodovosti, tak máme robiť opatrenia, ktorými sa to opraví. Miesto toho to hlúpo „moderne“ prijímame, čím podkopávame nohy vlastným deťom.
Neverím, že minister školstva rozpráva doma deťom vety typu: „nechoďte sa hrať na ulicu, môže vás tam ukradnúť njaký ujo“, „pokojne nadávajte, veď keď dospejete, aj tak občas zahrešíte – a vlastne, však nadáva skoro každý“, „ja viem, mrze, ale nemusíte si dávať zimné topánky, pokojne choďte do školy v letných, veď každý z nás občas prechladne.“ Predpokladám, že nerozpráva. Tak prečo pustil do obehu vražebnú zbraň na vlastných vnukov? To už môžme do šlabikárov rovno písať o vraždení, krádežiach, znásielneniach a iných „reáliách doby“, veď aj s tým sa raz naše deti stretnú.
Rodina je základ spoločnosti. Ak ľuďom, ktorým sme dali právo o tom rozhodovať na tom nezáleží, tak o tom rozhodnime my, rodičia. Aj ja pochádzam z rozvedenej rodiny, viem, čo je to vyrastať bez otca. A taktiež ľuďom, ktorí sa ma pýtajú, radím, že keď už vyskúšali všetky možné prostriedky, technológie, pomoc od odborníkov a skutočne nedokážu dosiahnúť súlad v manželstve, nech sa radšej rozvedú, akoby mali deťom predvádzať každý druhý deň po desaťročia negatívne divadlo plné kriku, hádok, bitiek a násilia. Vždy im v prvom rade ale šepkám, nech skúšajú, snažia sa zmeniť, hľadajú harmóniu, lebo tento stav im má niečo povedať, naučiť ich niečomu, majú v sebe niečo opraviť, lebo ak ten orech nerozlúsknú, zopakuje sa im to znova. Rýchly rozvod nie je riešenie. Rozvod v každej druhej rodine nie je normálny stav, tak ho neprijímajme, ale analyzujme a riešme. Vysoká rozvodovosť je znak nemoci spoločnosti. Liečme sa, ale neučme deti, že „je asi vysoko pravdepodobné, že v tridsiatke dostanú infarkt, alebo v štaridsaťtrojke rakovinu.“ Veď aj to je realita.
Dajme deťom lásku a budú láskavé. Ak budeme deťom ukazovať negatívny svet, staneme sa spoluatormi negatívneho sveta zajtrajška. Moje deti tento Šlabikár neuvidia. Vieto prečo? Lebo stále si v sebe pestujem sedliacky rozum. Ale hlavne ich milujem.
Buďte šťastní, Hirax
