Hor sa do hôr – Etiópia (09.)

Ráno som si pobalil veci a rozdelil ich na dve kôpky. Jednu beriem na túru, druhú uložím v trezore (drevená skrinka à la plaváreň v Opatovciach nad Nitricou počas môjho detstva v roku 1980) v cestovnej agentúre. Na recepcii som poďakoval za izbu, oznámil im, že o štyri dni sa znova vidíme, lebo opäť budem potrebovať na jednu noc strechu nad hlavou. Prechádzam Debarkom a denné svetlo mi odhaľuje množstvo vecí, ktoré som včera večer nevidel. Všade haldy kamenia, cesta bez asfaltu, ani len náznak civilizácie, živý stredovek. Tých pár stoviek metrov som si vychutnal, veľakrát za život človek nezažije teleport v čase.

Stretávam sa s Belgičanom Simonom, študentom geológie. Mesiac študoval v mestečku Mekele. Vraj medzi Bruselom a Etiópiou je vzájomná dohoda a spolupráca. Etiópčania študujú v Bruseli a naopak – Belgičania s Holanďanmi chodia na stáž do Etiópie. Kým sme čakali na jeho priateľov, objednal som si raňajky a čašníka som upozornil, že chcem pridať, lebo som hladný, že doplatím. Doniesol mi tanier, na ktorom nebolo takmer nič. Postavil som sa a vysvetlil mu, že som veľký chlap, chcel som dvakrát viac a on mi doniesol dvakrát menej. Nevedel po anglicky ani bé, iba na mňa prosebne žmurkal. Odpustil som mu, až keď doniesol druhú porciu

Zoznamujem sa s novými členmi posádky – Petrom z Brazílie (hneď som ho premenoval na Petrosa), ktorý sa síce narodil v Holandsku, ale ešte ako veľmi mladý sa spolu s celou rodinou presťahoval do Brazílie, Koenom z Holandska a Michaelom z Ameriky, konkrétne zo štátu Missouri. Ak si doplníte Simona z Belgicka a Paľa zo Slovenska, tak musíte uznať, že celkom dobrý mix. Môžete hádať, kto ovládal angličtinu najhoršie, ehm. A aby toho nebolo málo, Simon občas začal s Petrosom a Koenom komunikovať po flámsky. Vtedy som to už nadobro vzdal.

Vybehol som do hlavného ústredia národného parku a zaplatil som za prenájom druhej mulice, muža, ktorý sa o ňu bude celé štyri dni starať (nazval som ho „muliceman“), a skauta, ktorý nás má strážiť. Jedného už máme, ale len čo partia prekročí počet štyroch ľudí, majú pravidlo, že musia byť dvaja. Pýtam sa, kvôli čomu sú tí skauti potrební, či sú v horách skutočne banditi. Toto mi totiž tresol šofér kamiónu a môj rozum sa nevedel pridať ani na jednu stranu, teda či je to pravda alebo lož. Dostáva sa mi však pokojnej odpovede, že je to kvôli zvieratám, ktoré by nás mohli ohroziť. Ďalej platím za matrac a spacák, ktorý vyzerá omnoho teplejší ako ten môj do plus 20 stupňov, ktorý mi odcudzili. Ako partia máme prenajaté dva stany, takže sa v pohode zmestíme.

Neviem, či ste už niekedy počuli o národnom parku Simien, ktorý je chráneným územím Etiópie, preto by som vám rád o ňom povedal pár viet. Bol založený v roku 1969 a v roku 1978 ho zaradili do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, aby ho o 18 rokov pre vážne znečistenia pridali do zoznamu svetového dedičstva UNESCO v ohrození. Park bol založený na ochranu významných raritných druhov zvierat, ako napríklad vlk etiópsky (Canis simensis), pavián dželada (Theropithecus gelada), rys karakal (Caracal caracal), bradáň žltohlavý (Gypaetus barbatus) či koza divoká (Capra walie), ktorá sa nikde inde nenachádza.

A práve na tieto miesta sme sa vybrali. Ostatok partie už včera zaplatil za „kuchynku“ na plyn, nádoby na varenie, poháre, taniere a príbory. Simon navrhuje celkové vyrovnanie na konci cesty. Je mi to jedno. Na etiópske pomery to bude aj tak stáť pár eur. Ešte spoločne vybiehame kúpiť suroviny na varenie, ako ryžu, kečup, koreniny, konzervy, zeleninu, domácu „širé“ a hlavne vodu. Ja nešetrím peniaze na hrubých ponožkách, banánoch a keksoch. Pomocníčkovia to všetko balia a vyhadzujú na chrbty mulíc, osobné veci si každý z nás ponesie sám. Predposledný bod je hádka s domácimi o sprepitné, ktoré chlapci zo západu odmietajú dať. Vraj dostali dobre zaplatené. Potom nasleduje spoločná fotka expedície a začíname stúpať do kopcov.

Tesne pred cestou – zľava: skaut č. 2, Michael (USA), Koen (Holandsko), Hirax (Slovensko), Petros (Brazília), skaut č. 1, Simon (Belgicko).

Prvý deň máme prejsť do tábora Buyit Ras. Lonely Planet píše vzdialenosť 10 kilometrov a 3 až 4 hodiny chôdze. Lúčime sa s dedinkou Debark, ktorá nám ukazuje, aká je veľká a rozťahaná. Prenasledujú nás neustále niečo vykrikujúce deti. Ešteže s nami idú dvaja ozbrojení skauti. Jeden má samopal, druhý obyčajnú pušku.

Chlapci sú síce dobre obutí i oblečení, ako keby išli na mesiac trekovať do Himalájí, no len čo začali zastavovať takmer po každom malom kopci, pochopil som, že nie sú zbehlí horali. Ja ako rozbehnutý turista odchovaný prsiami slovenskej Fatry, zatiaľ pokojne kráčam vo víkendových sandáloch. Mám rád, keď chytím dych a šliapem. Aj keď sa zo mňa leje, ide sa do strmáku, ledva lapám dych, telo šepká nie. Musím chytiť tempo a každý, kto chodí aj málo do lesov, vie, že prvá štvrťhodinka vždy bolí. Takže ich vynútené prestávky mi nerobili dobre, pretože iba odďaľovali slobodné rozbúchanie srdca.

Deti si nás vždy všimli už z diaľky. V pozadí debarské „sídlisko“.

„Mäso-udeniny“

Muži, ktorí z blízkych lesov nesú drevo na stavbu domov.

Vodu treba neustále dopĺňať, tak idú…

Jack Kerouac, na ceste…

Tesne pred koncom posledných ľudských obydlí zastavujeme v domčeku jedného zo skautov. Ten svojho parťáka pozval na konzervu vína a ja som sa samozrejme plný zvedavosti nanominoval tiež. Kto zatiaľ pozorne čítal, pochopil, že mi nejde o alkohol, lebo to ich potuchnuté hnusné podomácky vyrobené čudo by som nevylial zo strachu ani do kompostu, ale že ma zaujíma, ako to vlastne v tých drevo-trus-hlinených rotundách so slamenou strechou vyzerá. A prekvapenie skutočne nepoznalo medzí. Tma ako vo vreci, všade veľa dymu,
v strede chyže si veselo plápolal oheň, namiesto dlážky ubitá zem. Naľavo žili zvieratá, teda konkrétne sliepky s kohútom, na protiľahlej strane boli drevené prične na spanie pre ľudí. Hygiena nula bodov, kalendár pretočený
o tisíc rokov dozadu.

Skaut číslo jeden ma ponúka domácou pálenkou vyrobenou – no z čoho asi, hádajte. Z inžiry! Lapám dych, čo všetko vedia z malých klasov posvätného obilia vytvoriť. Alebo som zle pochopil? Nič však nezmení to, že delikatesu samozrejme odmietam. Dovracať sa z kentusu a rozťať si peru na konzerve je to posledné, čo chcem. Ale je celkom zábavné sledovať skauta číslo dva, ako po veľkých slastných logoch pije z ananásovej plechovice zakalený omamný nápoj.

Ja si zatiaľ pozerám prasknutý pľuzgier. Koža na ľavej nohe to po „výletíku“ na Debre Damo nevydržala. Chlapcom sa zakrútili hlavy, vraj či to myslím vážne s takou ranou kráčať štyri dni. Upokojujem ich, že to nič nie je a nech nie sú bábovky. Belgičan Simon mi bez slova dáva leukoplast, lebo ja nemám ani základnú časť autolekárničky. Ďakujem, dokončujem ošetrenie a nahadzujem ponožky so sandálmi, ktoré oproti ich vibramám vyzerajú skutočne smiešne. Som prosto pravý „sedlák ze Slovenska“, ale čo s tým narobím, keď mojim chodidlám je v sandáloch momentálne najlepšie. Občas sa pozriem na polobotky skauta číslo jeden, ktorý nemá ani ponožky, a hneď mi je ľahšie na srdci.

Peace, not war.

V príbytku domácich. Ak by som to mal prirovnať, tak asi k miestnosti, kde sa na Slovensku skladuje uhlie.

Pokračujeme v ceste. Chvíľu klesáme, ale potom znova stúpame a konečne prekonávame aj slušné kopce. Okolo nás sú len šíre pláne zelenej trávy zjazvené ryhami, ktoré zanecháva stekajúca voda, keď výdatne zaprší. Zemina je hojne ílovitá, takže stačí málo a trávový koberec je skrášlený množstvom vyschnutých delt. Samotná živá zelená je však prekrásna, pre moje oči zatiaľ nečakaná v tejto krajine. Prekonávame malé potoky a neustále sa zdravíme náhodným Etiópčanom, ktorých smerom do hôr neubúda. Sú všade, veď je ich na túto zem viac ako 80 miliónov, kam by sa schovali.

K dnešného konečnému bodu nám to skutočne trvalo štyri hodiny, ale dobre viem, že keby som kráčal s priemerne dobrým slovenským turistom, nemali by sme dve a pol hodiny čo robiť. Hojné zastavenia som aspoň využíval na fotenie. Z Petrosa sa vykľul skúsený fotograf, dokonca mal takisto Canon ako ja, ale typ 500 D, teda oveľa lepší stroj ako môj škôlkarský Eos 1000. Veľa som sa ho, čo sa týka fotenia pýtal, lebo ja
a teória, tak to idú k sebe skôr kolieskové korčule a štrk. Rozobrali sme rôzne druhy objektívov, odbornejšie mi vysvetlil nastavovanie časov, clon a iné veci. Bol veľmi milý, vnímavý a bolo vidno, že na svoj vek je veľmi scestovaný, takže sme si hneď padli do oka.

Takisto aj s jeho druhým holandským priateľom Koenom, s ktorým som veľa srandoval. Belgičan Simon sa naopak stále o niečo strachoval a na Američanovi Michaelovi bolo takisto vidno, že je celý nesvoj. Ten sa vybral na polročné putovanie. Začal v Egypte, prešiel Izrael a Jemen a potom preletel do Etiópie. Z tejto stránky som ho dosť obdivoval, pretože na Američana je nečakané, aby išiel sám a vydal sa naprieč Afrikou, takže bol v mojich očiach svojím spôsobom veľký hrdina. Hlavne dvaja posledne spomínaní fyzicky nestíhali a dá sa povedať, že z celej skupiny sme boli fyzicky najzdatnejší ja a Petros.

Naopak, skauti kráčali s ťažkým prehľadom. Skaut č.2 (nezapamätal som si ich mená, buď mi odpustené) išiel skutočne ukážkovo. Keď sa dalo, vždy som sa zavesil za neho, lebo po rôzne veľkých skalách bravúrne kládol nohy, šetril si čas, energiu, rozmýšľal, čo viedlo k jeho baleteniu bez veľkej námahy, takže sa mi za ním kráčalo veľmi dobre. Skaut č.1 si zasa vyberal dlhšie trasy, ale ani to mu nebránilo, aby si stále spieval. Obaja veľmi dobre vnímali prírodu, takže nás upozorňovali na všetko zaujímavé zo sveta fauny a flóry, čo sa zjavilo.

Trávnaté panstvá s vráskami od vody.

Skauti z inej partie, ktorú sme stretli po ceste do prvého tábora.

„Dedinka“ pri tábore Buyit Ras, z ktorej sme kupovali vajíčka na raňajky.

Tesne pred táborom bol slušný strmák, takže sa niet čo čudovať, že keď sa zjavila ohradená lúčka s rozmermi asi 20 x 30 m s malým kamenným domčekom, naplnilo to naše telá úľavou. I keď slnko počas túry stále svietilo do našich tvárí, telo sa vďaka slušnému telocviku zahrialo a spotilo. V tábore som sa ihneď prezliekol do suchého oblečenia, pretože mi bolo zima. Fúkal chladný vietor a my sme sa nachádzali vo výške okolo tri tisíc metrov. Aby som sa zahrial, začal som so stavaním stanu. Koen so Simonom varia a keď vidíme, že im to ide, nestaráme sa do nich.

Motám sa s fotoaparátom po okolí. Deťúrence z priľahlých chatrčí, potulujúce sa zbedačené okolo nášho tábora, menia sa na skvelé modely. Slnko olizuje horizont a ja sedím s deťmi pri kozách a ovciach a smejem sa. Jednoduchosť bytia je to najzázračnejšie, čo máme, a kým si niektorí nesadnú v Etiópii na kopec, ani im to tak silno nedôjde.

Deti – pásli dobytok, hrali sa a smiali.

Prvým kulinárskym chodom je horúca obyčajná čínska polievka. Taká tá klasická – dlhé rezance a priesvitné vrecúška so soľou, korením a olejom. Nenachádzam rýmy, aby som ju dostatočne ospieval. Nejedol som ju snáď osem rokov a zrazu je neskutočne dobrá, aj keď keby ste sa ma na ňu spýtali ešte pred odletom, vravel by som určite niečo o škodlivosti a chemikáliách. Skutočne stačí zmeniť iba vonkajšie podmienky a pozeráte sa na veci úplne ináč. Teraz som najšťastnejší muž planéty, pretože jem niečo teplé a lyžičkou môžem niečo vyškrabať z dna pohára. Neviem si polievku vynachváliť a ostatok zúčastnených pochádzajúcich zo západnej Európy si myslí, že môj jazyk sa stretol s vietnamskou polievkou prvýkrát a Slovensko sa tým pádom musí nachádzať niekde v džungli. Mám na háku im to vysvetľovať. Keď budem nútený, zjem aj tvrdý rožok, zapijem ho vodou z kaluže a prirovnám to k najlepšej delikatese sveta, lebo pre mňa v tej chvíli na svete nebude nič lepšie.

Druhý chod je šíré s cestovinami. Podľa partie veľmi pikantná záležitosť, vraj im ušlo korenie. Michaelovi sa okamžite pustila nádcha a držala ho až do druhého dňa. Koen to isté – po pár hltoch sa mu pustili sople a už viac nejedol. Po tom, čo som prešiel Indiu s karí v kuchynskej zástave a Mexiko s refrénom čili, mi to až také štipľavé nepripadá, lebo len raz som si utrel plešinu. Takže som sa obetoval a časť po rozmaznaných chlapcoch dojedol. Ťažko by som im asi opisoval, ako som raz v Indii zažartoval a poprosil čašníka, nech mi to donesie „very spaj“. Po prvej lyžici som sa nevedel nadýchnuť, koleno sa mi spotilo až po posledný závit a výraz mojej tváre bol neprenosný. Odvtedy nie je nič korenisté.

Skauti s mulicemanmi sa držia bokom. Nemajú čo jesť. Všetko, čo sme nedojedli a chceli sme si nechať na ráno, im dávame. Sú veľmi vďační a na oplátku umyli v studenom potoku, ktorý sa šinie o pár desiatok metrov nižšie od nášho stanoviska, všetky riady.

Za sumu 15 birrov sme si kúpili zväzok dreva a spravili za jednou stenou, kde najmenej zúril nepríjemný vietor, ohník. Už je tma, hviezdy si osedlali nebo. Mlčky pozeráme do plamienkov bojujúcich o prežitie, oddychujeme, trávime a kde-tu niečo kvákame. Potom pobádam partiu, nech každý zaspieva svoju národnú pieseň. Petros svojím Iron Maiden potvrdzuje detstvo v Brazílii a pokračuje Rodom Stuartom. Celkom sranda. Nasledujú debaty v belgičtine, angličtine a prichádza opäť aj na flámštinu. Taký malý Babylon. Je mi príjemne, vychutnávam si povznášajúci pocit ľahkosti bytia, keď budem po rokoch opäť smrdieť od dymu a nikto ma za to nebude karhať. Pripadám si ako malý chlapec, ktorého mama pustila prvýkrát na čunder a jemu je všetko zrazu sväté, nové a zázračné.

Keď nám vietor po tretíkrát sfúkol oheň, vyberáme sa spať. Nie je ani deväť hodín večer, ale telá si pýtajú svoje. Michael to dokonca vzdal ešte pred táborákom a už dávno vykuruje náš stan, kde spím ešte aj so Simonom. O pár metrov vedľa okupujú dvojku rodení Holanďania, Petros s Koenom. Ešte nevedia, čo ich v noci čaká. Nehostinnú kamennú maštaľ obsadili skauti, mulicemani a dva radiátory reprezentujú dve mulice. Biblický výjav majú v noci narušiť obaja Holanďania v premočených vetrovkách…

Idem síce spať v nohaviciach, ponožkách, tričku a mikine, no napriek tomu mi je zima. Keby som mal so sebou zimnú vetrovku, už ju mám na sebe, ale Paľko ju pre istotu nechal v Debarku. Pár sekúnd sa pohrávam s myšlienkou, že si nohy vsuniem do batoha a zauzlím ho, no nakoniec tento nápad nerealizujem, aby si spolubývajúci nepomysleli, že spia s psychopatom. Moje obavy sa napriek tomu naplnili do poslednej zimomriavky. Bola to jedna z tých najhorších nocí, aké som v živote zažil. Drkotal som sa od neuveriteľnej zimy a ani smiešna karimatka nenavodila ilúziu náznaku pohodlia. Otáčal som sa ako safalátka na ražni, ležal raz na ľavom boku, raz na pravom, potom zasa v strede, len aby som akotak našiel nejakú vhodnú polohu,
v ktorej by som vytuhol a cez osem várok snov sa dopracoval k brieždeniu. Ešteže som spal v strede. Američan Michael sa nadránom bez homosexuálnych príznakov pritisol ku mne, lebo mu asi konečne došlo, že je to jediná šanca ako sa dožiť rána. Celého ho trasie. Má svoj spacák, ktorý je veľmi podobný tomu môjmu ukradnutému, a teda disponuje hrejivosťou na úrovni háčkovaného obrusu.

Aby toho nebolo málo, v polovičke noci prišiel taký silný vetrisko s lejakom, že dotyk s chladným zvädnutým stanom bol ľadový. Myslím si, že všetci traja zúčastnení sme boli prešťastní, že stan síce tancoval po lúke a menil podobu viac ako Chaplin grimasy, v rohu vznikla potopa veľkosti Balatonu, ale vydržal to. V tme a fujavici je počuť zmätené holandské výkriky. Pýtame sa cez plachtu, či netreba pomôcť. Dostáva sa nám odpovedí, že im ľahol stan, veci majú vytopené, oni sú premočení a idú spať do maštale. V duchu hladkám našu celtu, ktorá už stojí iba silou vôle. To je tak, keď sa piati tínedžeri vyberú nepripravení do hôr, kde sa počasie mení z hodiny na hodinu a jeho intenzita je hrozivá.

Nadránom sa obúvam, aby som zabránil omrzlinám nôh a modlím sa, aby už konečne vyšlo blahodarné slnko. Je mi jasné, že prechladnutie našu partiu neminie, no aj tak prosím vesmír, nech ma z toho vynechá. Kráčať v horúčkach v týchto výškach si teda neprajem. Driemanie s neustálym prebúdzaním sa vonkoncom nedá nazvať spánkom. Po mojom tele sa prechádzajú minimálne dve blchy a úradujú. Klepem sa ako osika, svrbia ma štípance, drkocú mi zuby, telo sa trasie v poslednom štádiu boja proti zime. Šialenstvo…

Buďte šťastní, Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *