V prvom diely hellfesťáckeho reportu som popisoval cestu a konečne príchod na festival. Konečne sme sa dostali do areálu a teraz sa od hlavných stejdžov vraciame k nášmu pódiu, čo nám pri tejto mase 150 tisíc fanúšikov nepripadá ani ďaleko. Za 5 minút sme pri našom pódiu, ktoré je nasmerované do srdca námestia vytvoreného z obchodoch, stánkov a rôznych budov partnerov a sponzorov. Post hardcoroví Yurodivy už začali svoj set, kým my vzadu v katastrofálne malom priestore chytáme naše aparáty, bicie a množstvo rekvizít k nášmu vystúpeniu. Nálada je pokojná, napätie vzrastá, až keď zvukár Michal musí všetko od piky nazvučiť zo zvukárskeho stanoviska nachádzajúceho sa za pódiom! Odposluchové cesty nejdú, dlho hľadá, ako ktorý nástroj kam poslať. Tak aj mne celý koncert vrieska moja gitara z odposluchu, ale nebolo už času ju dať preč. Nakoniec Michal prechádza celú lajnu. Dopredu zvuk nemôže pustiť, také je pravidlo fesťáku a tak si nastavuje „naslepo“ aspoň gainy nástrojov. To už ku mne prichádza Viťo a vraví, nech začneme, že to dorobíme počas hrania. Prosím ho o strpenie, tých pár minút už vydržíme, keď sme zvládli už túto vypätú štvrťhodinu. Nakoniec sme na hrubo uprataní, aj francúzsky zvukár velí „môžete“. Žiaľ, intro sme nerozchodili a tak prichádza Danko Babka a po francúzsky nás predstavuje. Pár desiatok ľudí postáva okolo pódia, je teda na nás, aby sme prinútili ďalšie postavičky zastaviť sa a započúvať sa do našej tvorby.
Myslím si, že sa nám to aj darí. Od skladby ku skladbe stojí pred pódiom čoraz väčšie množstvo ľudí. Reagujú veľmi otvorene, iskra z nás preskakuje aj na nich. Veľa ľudí nám po našich koncertoch vraví, že ich baví sledovať, ako nás baví hranie. A to je možno aj časť úspechu Ramchat, ide to z nás a to nijako neoklamete. Buď to cítite a fanúšikovia sa o to rýchlejšie dostanú na rovnakú vlnu. Tak všetko priveľa chceného, tlačeného, kopírovaného umiera na nedostatok kyslíka…
Song „Perún hromom žehná nás“ je pieseň, ktorú sa Danko naučil zahrať. Škoda, že pol hodinu pred koncertom vybral svoju gitaru z mäkkého púzdra, aby zistil, že mu počas transportu prasklo hrubé éčko. Nakoniec song odohral na Víťovej zálohovej gitare. Okamžite využívame prítomnosť Danka na pódiu, ktorí pred, aj po piesni predstavuje nás, jeho hokejový klub Nantes ako aj Slovensko vo francúzštine. Poznajú ho, dokonca sa v riedkom dave zjavuje aj transparent „Daniel“. Teší ma to, lebo Walki nevie po anglicky ani „hellou“ a moja chabá angličtina je viac príšerná, ako komunikatívna. Zostáva teda presvedčiť uši iba našou hudbou a prevedením.
Fanúšikovia sú ale bohoví, bavia sa, ani keby sme boli svetová kapela. Snažia sa pógovať dokoliečka, dokonca dvaja pagan fanúšikovia oblečení v kožušinách vyliezajú na pódium a dve skladby sme vo väčšom počte. Nám to nevadí, ale Francúz majúci na starosti nás štejdž sa chytá za hlavu, čo ich na dvakrát zhadzuje z pódia. Walki hecuje ľudí, tí sa chytajú na prvú. Chodí po pódiu ako nasratý lev, tento jeho prejav milujem. Veľa očí spočíva na našom bubeníkovi Goldovi, ktorí to na svojich hrncoch mieša ani pre celý Titanic. Miško už ako malý chalan chodil na našu skúšobňu Editor a vysedával vtedajšiemu nášmu bicistovi Psychovi za chrbtom, aby z neho vyrástol takýto talent. Kto by to povedal, že raz spolu skončíme na obrovskom Hellfeste na jednom pódiu. Ďakujem, Michal, je mi cťou s tebou hrať.
Ľudia sa zastavujú, tlieskajú, usmievajú sa. Ich výrazy veštia, že sa páčime. Najväčší honorár je potlesk a najväčšie spojenia sú energetické, keď fanúšikovia vrátia muzikantovi to, čo mu tryská zo srdca. Táto rovnica sa nedá oklamať žiadnym marketingom, promom, umným managérom, ničím. Buď to funguje, alebo nie.
Je nám dovolené zahrať o skladbu viac. Končíme songom „Sila ducha“ z albumu „Atrana“. Nielen pre Walkiho je to obľúbený a silný zásek z nášho druhého albumu. Je úplný koniec, ľudia tlieskajú a my tam stojíme, piati malí Slováci vo veľkom metalovom svete, upotení, šťastní a spokojní. Ja som si napriek úvodnému „zvukárskému vypätiu“ užil tento koncert naplno a myslím si, že aj ostatní chalani.
Managér Braňo rieši predaj cedečiek, my sa balíme. Okamžite zavážame aparáty do auta, rachujeme veci, aby sme si mohli začať užívať tento gigantický metalový sviatok. Ideme sa najesť a otočíme pár kôl pív. Predávajú väčšinou trojdecové. Danko nám vysvetľujú, že Francúzi držia korunu, že pollitrové by nik nekupoval. Na druhej strane po areáli chodia ľudia s plastovými nádobami (odhadoval som objem na liter, maximálne liter a pol) a dávajú si od mobilných čapovačov, ktorí na chrbtoch nosia nádoby s pivným mokom, dočapovať tie svoje močové odberné nádoby. Prepáčte to nevkusné prirovnanie, ale ono to skutočne nevkusne aj vyzeralo. Na druhej strane, pivo, ktoré čapujú sa približuje chuti špeciálov, ktoré sa v posledné roky rozmohli aj u nás na sLOVEnsku. Mám na mysli pivá na „apa, ipa“ základoch. Ak neviete o čom píšem, tak si predstavte, že podrtíte citrónové semiačka a necháte ich vymočiť v pive, čím nápoj získa horkejšiu, špecifickú príchuť. Takto aj teplejšie pivo a bez peny môže byť stále pitelné, aj keď sa prelieva v nádobe značky „hnus“.
Danko, ja, Richardus a Goldo stočíme každý po pivnom kole a ideme do Altar stanu kuknúť Suffocation. Akurát dohrávajú svoj set, ale je to iné sledovať kapelu zozadu, kde postávajú len americkí zvukári a iný technický support, ako zdola. Síce hore je horší zvuk, ale vidíte dianie kapely a muzikantov ani na dlani. Ako dohrajú, premiestňujeme sa o pár desiatok metrov cez spojené vonkajšiu rampu do Temple stanu, kde svoj set začína nórsky Satyricon. Vravím chalanom, že ich posledné albumy ma dostali a ich „Deep Calleth Upon Deep“ radím medzi najlepšie albumy roku 2017 a že si celý ich set vychutnám až do konca, takže ak sa budú nudiť, nech ma tam nechajú.
Kapela vychádza na pódiu, okamžite sa presúvam ešte o meter bližšie k plente, nech ma nie je vidieť od fanúšikov, na čo ma jeden technik berie za plece bokom, aby som nezavadzal Satyrovi. Otáčam sa, badám depešácky strih na spevákovej hlave, ktorá sa pozerá na svet z dobrých dvoch metrov. Ráňava, ale chudá. Rovnako ako všetci muzikanti tohto zoskupenia, hlavne bubeník na to, že neraz spustil exceletnú klepačku, vyzeral ako keby sa práve vrátil z Buchenwaldu. Satyr konečne môže vstúpiť, hádam by ma neobišiel, upratali ma a nastáva atmosferické peklo. Prvotriedna smršť, niečo úžasné.
Ich hodinový koncert je pre mňa pastva, paráda. Vyčítam si, že som druhú polovičku koncertu neobišiel stan a nešiel si to vychutnať aj zo spodku. Zhora mi ich gitary zneli nazvučené geniálne. Chcel som ale vidieť veľkú a mnou obľúbenú kapelu zozadu. Tak môžem priamo z prvej ruky pozorovať výmeny gitár a ostatnú prácu celého podporného staffu Nórov. Takmer vôbec nesólovali, hrali len tie ich mocné vyhrávky, takže mimo ladičiek slúžiacich skôr na mutovanie signálu pred výmenou nástroja, než na ladenie, nemali v signálovej ceste vôbec nič. Celkovo som pobadal, že u mnohých kapiel zmizli hordy efektov a taktiež väčšina skupín, ktoré som na Hellfeste videl, kašľali na ujednotenú image, proste set odohrali v rifliach, či obyčajných trikách. Satyricom boli celí v čiernom, žiadnu vedu z toho nerobili. Dav aj tak spieval texty a chorály ako jeden hlas. Zimomriavky.
To platí aj na Napalm death, ktorý svoj koncert začínajú päť minút po Nóroch hneď vo vedľajšom stane. O jednej gitare, Harris stále absentuje. Máme to pár metrov a už stojíme z boku vedľa Angličanov. Spevák Barney trochen pribral, tenisky s výraznými ponožkami do pol lýtka, kraťasy ani na piknik, červené triko, proste jeho klasický hardcorový image. Basák, gitarista, aj bubeník už zahrievajú fans, spevák si dáva pri nás pár zahrievacích koliečok. Niekto by si myslel, že si niečo šnupol, pripomína boxéra tesne pred vstupom na ring. Ak som si myslel, že som v ten večer skrížil cestu iba jednému spevákovi, mýlil by som sa. Technik ma odsúva, aby som nečupel na mieste vbehu podráždeného tigra. Barney vbieha na pódium, žne vresk publika a pokračuje vo svojich koliečkách.
Sledujeme zo tri piesne. Skôr som za tie death metalovejšie albumy ND, ale tu akoby sa banda rozhodla prevetrať skalných skôr grindcore-death metalovou náložou. Znejú kratšie a impulzívnejšie kusy. Škoda, mimo experimentov s industriálnymi zvukmi mám posledný zásek „Apex Predator – Easy Meat“ rád. Obchádzame pódium a ideme si ich pozrieť aj spredu. Zvuk je prehulený, basa drtí v najspodnejších tóninách, gitara bzúka, moc jej nerozumieť. Viťo neskôr na izbe komentoval, že tento gitarista si zvuk spraviť nevie. Podľa mňa ani nechcel, vítal bordel, nech sa odlíšia od ostatku death metalových perfekcionalistov. Podarilo sa. Stan im ide prasknúť vo švíkoch…
Odchádzame na Judas Priest. Opúšťam partiu, chcem počuť zvuk spred zvukárskeho stanovišta, nielen z veľkej vzdialenosti odfúknuté výšky. JP akurát hrá staré kusy z mojich obľúbených albumov „Screaming for Vengeance„, či „Defenders of the Faith„. Napriek tomu, že aj posledný album JP považujem za viac ako vydarený a prinášajúci ďalšie nestárnuce hitovky na ich už aj tak veličiznú pyramídu hitov, nepredieram sa davom fanúšikov ako zažraný fanatik JP. Toto je legenda, produkuje heavy metalové divadlo, robia to skvelo a tak sa ani nesmejem, ani nežasnem, keď šedivý a zhrbený Rob Halford vchádza na pódium na obrovskom harleyi. Show must go. Pripomína mi z tej preveľkej vzdialenosti, kedy majú muzikanti hlavy ako špendlíkové hlavičky, Big Bossa. Ešte že fanúšikovia stojaci od zvukára ďalej vidia vďaka obrovským obrazovkám ani v obývačke. Dokonca novinári nemusia ani vyjsť zo svojho novinárskeho pelechu s bazénmi a fontánou, všetko sa im premieta priamo v ich luxusnej časti „press V.I.P.“. Áno, aj tam nám dali ako Ramchat vstup, ďakujeme organizátorom, dodržali ste slovo.
Čím bližšie k pódiu, tým je zvuk masívnejší. Možno bicie sú na môj vkus o kvapku viac. Chápem, song „Painkiller„ šokoval svet úvodnou masívnou lavínou bicích, ale keby viac pripreli gitary, bolo by to o to viac zabijáckejšie. Vraciame sa na záver setu Napalm Death. Nič sa nezmenilo, Emburyho basa oblizuje pódium, na to aký má pupok sa vie ešte pekne gymnasticky skloniť, kým Barney dokončuje svoje tisíctristé koliečko pred bicími. Grindcorovo-death metalová drtička nezmenila mód, prípadne dlhšie kusy zneli v strede koncertu, kedy som počúval excelentný gitarový feeling gitaristov z Judas Priest.
Je niečo po jednej v noci a ja ťahám nášho basáka Richardusa ešte na Therion, ktorý má začať o päť minút v Temple stane. Tlačím ho úplne dopredu, aby sme sa zastavili asi v piatej rade čakajúcich fanúšikov. Väčší ťah na bránu má už len pani vo veku mojej mami. Vravím Rišovi, že asi doniesla synovi desiatu, ale je to naopak – jej syn už nechce ísť viac dopredu a stojí zahanbene pozadu, kým starká v rokoch sa asi túži zavesiť cez nášľapné zábradlie a zanechať tam dušu. Posledný trojlabum Therion som nedopočúval, proste to nešlo. Jeden operný spev cez druhý, nezostalo mi z tej viac ako tridsiatky piesní v pamäti nič, kým prelomový „Theli“ som poznal naspamäť. Menej je veľakrát viac.
Ako kapela nastúpila, šokuje ma perfektný zvuk hneď od prvej minúty! Kopák s basou tlačí, až nám plápolájú nohavice. Ak by som tam vydržal celú hodinu, neverím, že sa mi z ľavého ucha nepustí krv. Nečudujem sa, že každý piaty návštevník festivalu má v ušiach tlmiče, museli ich tu predať, či narozdávať na tony. Divadlo naberá na obrátkach. Basák Therion hodí do pléna prvé operné spevy, aby nastúpil spevák, potiahol to ešte o oktávu vyššie, potom pricupkáva prvá speváčka a nakoniec druhá. Každý je oblečený inak, ale prienik je outfit kráľovského dvora Ľudovíta XIV. Muzikálový večer môže začať. Trochu mi je do úsmevu, nechcem uraziť poslucháčov tohto štýlu, ale chýba mi tam viac normálneho metalového spevu, tie štvorkové céčka, vysoké soprány, spevák ani „s vajcami vo zveráku“, tak to je na mňa trochu moc, prepáčte. Ale keď všetci speváci zišli občas do normálnej tóniny a spievali v nej refrén trojhlasne, znelo to parádne. Rovnako tak zvuk, aj šou na jednotku. O muzikantských výkonoch sa baviť nemusíme, počas dvoch dní som na fesťáku nezačul falošný tón, či úder vedľa. Možno aj preto, že punkovo-hardcorový stage som moc nenavštevoval, tam to je pri niektorých kapelách priam povinnosťou…
Počas štvrtej skladby to balíme, unavení štyridsiatnici nás už čakajú v aute a to mi na War zone stejdži hrá môj obľúbený Rise Against, ktorí nastúpili po Bad Religion. Škoda, nedá sa vidieť všetko a zostava na HellFeste je jednoducho prvá medziplanetárna liga.
Návrat na bejváky, liter vína s Richardusom, počas Walkiho piskovania, že „všetky kapely zneli dnešný večer na piču a nič sa mu nepáčilo“. Tak vidíte, niekto nadšený, iný sklamaný. Aj tak ho máme radi.
V poslednom treťom diely opíšem moje dojmy z ďalšieho dňa, bližšie reporty z vystúpenia ruskej Arkony, či Kanaďanov Kataklysm.
Hirax
radost citat, ako keby som na tom feste aj bol 🙂 uz som nie tak naladeny na festivaly, ale trosku si to zopakujem, ked pride spravny cas.