Ešte som nevykonal pyramídu dobra pre celé ľudstvo (3.kapitola)

Zobudilo ma silné nutkanie na močenie. Až potom som si uvedomil, že telom mi preniká obrovská bolesť. Oblička, močový mechúr, prostata a pipík mi blikali od bolesti ako červené svetlo pred železničným priecestím. Tá bolesť bola drzá a začala klopať už aj na bránu môjho podbrušia. Nemohol som sa hýbať. Ponuka svalových sťahov bola sakramentsky skromná. Niekto mi ich počas spánku vymazal. Toto zistenie bolo strašné. A tak som využíval aspoň to, čo mi nebolo odobraté – dýchal som, žmurkal viečkami rýchlosťou sto žmurkov za minútu a cvičil prstami na nohách, napriek tomu, že som ich mal totálne doráňané. Vzlyky tých pár prasknutých pľuzgierikov na nohách boli v porovnaní s mukami vnútorných orgánov len smiešny povzdych pier. To nebol rezák, to nebol vlk – to bolo mučenie sadistu vrtákom do kolena!

Raz som čítal, že takúto bolesť vnútorných orgánov nedokáže človek ovládať. Nedbal som na to. Vymyslel som si modlitebný mlynček a opakoval ho neustále dookola: „Bolesť ustupuje! Oblička sa upokojuje! Telo začína liečiť príčinu!“ Opakoval som tie slová, ako babka v kostole ruženec. Rozodral som ich na franforce. Rozpadali sa písmenko po písmenku a stávali sa nečitateľnými. Ale ja som ich vždy nejako pospájal, polepil a aplikoval ďalej.

            Plyšový somárik Šťastenko, ktorého som mal od mojich milujúcich rodičov a prenasledoval ma od mojich desiatich rokov, sa mi počas spánku náhodne zatúlal k nespokojnej obličke. Nič nie je náhoda, aj teraz sa mi to potvrdilo. A tak som si tú plyšovú nádej tlačil k môjmu pulzujúcemu orgánu a cez slzy ju prosil, aby mi pomohla. Aby sa Šťastenko premenil na médium a tiekla cez neho vesmírna uzdravujúca energia. Pomedzi to sa mi trúsili výčitky, prečo som si ľahol tak blízko ku potoku. Teraz v noci odtiaľ ťahalo, ako keby som spal v hydinárskej mraziarni. Vedel som, že pri kolike je najlepšie sa hýbať, ale moje telo bolo totálne paralyzované. Snažil som sa vykríknuť, ale to, čo zo mňa vyšlo, nezobudilo ani len lienku spiacu na bodliaku desať centimetrov odo mňa.

            Uvedomil som si, že plačem a že som spotený. Triasla so mnou zimnica, chcelo sa mi kakať, cikať a vracať naraz. S obrovským utrpením som vytiahol pipíka na okraj karimatky. Tento pohyb mi trval snáď jedno storočie a stál ma minimálne desať rokov života. Prečo som sa narodil v civilizovanej dobe? V praveku by som sa vyšťal rovno do kožušín a ušetril by som si tú námahu chromého starca, ktorý sa tri hodiny snaží vyjsť na jeden schod.

            Verím v nejaké pravdy. Jednou z nich je, že žiadny človek nedostane prekážku, ktorú by nedokázal prekonať. Vždy má silu a možnosti zvíťaziť nad tým, čo mu osud prinesie, len musí nájsť správnu cestu. Ale pri veľkých veciach ide o život. Začal som tušiť, že mám už iba pár hodín na to, aby som sa správne rozhodol a našiel riešenie. Ak teda nerozhodne za mňa náhoda. Hocičo by som bral, len nech sa zmení súčasný stav.

            Tri kvapky. Neuveriteľné tri kvapky moču! Áno, vypadli zo mňa až tri smiešne blanky naplnené telesnou tekutinou, pripomínajúcu krv, za asistencie pôrodnej bolesti. Čakal som, že zo mňa vyjde minimálne polovička Oravskej priehrady a že karimatku už nikdy nenájdem, lebo ju odplaví, ale mýlil som sa.

– Už aspoň viem, čo je to pôrod, ďakujem ti Telo za toto poznanie, – ďakoval som v hlave.

– Máš iba to, čo si si zaslúžil, – odvetilo moje Telo.

– Ale veď ja som nikoho nezabil. Ani po tráve nechodím, ani zvieratá nepapám…, – bránil som sa.

– A kto spal opitý na terase? Celú noc si bol na tých chladných dlaždiciach. Keď opantáš rozum alkoholom, tak si nemysli, že aj telo nič necíti! Pozri sa na mňa – pripadám ti ako opancierovaný zbrojnoš z osemnásteho storočia, ktorému sa nič nestane, aj keď ho vyhodia z hradnej veže na kopu kamenia a kydnú na neho ešte aj strom? – nahnevane sa ma spýtalo Telo.

– Veľmi sa ti ospravedlňujem. Ja sa polepším, prosím ťa, Telo, vypni tú bolesť! Nevidíš, ako trpím?

– Bla bla bla… no ešte ma oklam! Teraz trpíš a podpísal by si mi pokojne aj papier, že si homosexuál. Alebo že len tak z pasie biješ po parkoch dievčatá maďarskej národnosti…

– Celé to chápem a sľubujem, že už sa nikdy nebudem správať k tebe takto ľahostajne. Prosím ťa, prosím, čo ma nepočuješ? – plakal som do trávy. – Telo, prisahám! Budem v lete chodiť v hubertuse… Telo, hovor so mnou ešte, prosím…

            Mlčalo. Bolo nahnevané. A malo pravdu. A ja som si ju priznával. Ľutoval som, ale bolesť napriek tomu neprechádzala. Sústredenie v hladine alfa s verklíkom o ustupujúcej bolesti nepomáhalo. Bol som na dne. Nevedel som, čo mám robiť. Mesiac sa na mňa škodoradostne škeril. Začal som sa dorábať, že to on z trucu skrútil termostat potoka na mínus tridsať stupňov. Zahryzol som aspoň do hrubej stonky bodliaka. Ďakoval som prírode, že je stvorená tak univerzálne a že nám vždy lahodne vyhovie vo všetkom, po čom túžime. Ten bodliak som našťastie krátkym pohybom hlavy dočiahol. Potreboval som ho na zapchatie úst. Zapraskanie skoro vysušenej dreviny splynulo so spevom potoka. V ústach som zacítil nepríjemnú horkastú chuť, ale bolo mi to jedno. Funel som do tej stonky od bolesti ako súložiaci ježko. Keď sa horkastá chuť začala v mojich ústach meniť na jed, uvoľnil som zovretie zubov a odklonil hlavu. Na stonke zostal obraz záseku môjho zdravého chrupu a polovička z asi trojcentimetrového chrobáka, ktorého so omylom rozhryzol. Druhú polovičku jeho pozostatkov som mal v ústach.

– Nie!!! Toto už nie je náhoda, neklamte ma! Čo je toto za strašný sen?! – vypľúval som mŕtvy hmyz z úst.

            Ak by ma v ten moment niekto odfotil, grimasa mojej tváre, skrútenej od bolesti a hnusu, by stopercentne vyjadrovala najväčšiu hrôzu a utrpenie sveta. Všetci režiséri by prestali nakrúcať horory. Ak by tá fotka bola niekedy vyvolaná a dostala by sa do obehu, celé ich snaženie by už bolo márne. Hrôza a strach by boli stvárnené do konečnej, dokonalej a unikátnej podoby.

            Nevedel som, koľko je hodín, ale bola ešte noc. Nemal som ani len odvahu tipovať, za aký čas začne svitať. Slniečko bola jediná moja nádej. Teplom a tým, že ma tu niekto nájde. Ľudskú húsenicu zakuklenú v spacáku bolesti. Tie piruety bolesti z koliky a agónia sa nedajú preniesť na papier. Myslíte si, že už to nemôže byť horšie, ale najbližšie minúty vás presvedčia o opaku. Už som nedokázal pohnúť ani len hlavou. Zomieral som. Triasol som sa zimnicou a keby mi niekto šupol teplomer pod pazuchu, určite by praskol. Do líca ma pichal štítok zo spacáku, na ktorom stálo: Spací pytel hřejivý. Dal som si sľub, že ak toto prežijem, navštívim českého výrobcu tejto igelitky a dám mu ten štítok zjesť. Za klamanie!

            Potom som sa zrazu videl, ako spisujem petíciu na podporu uzákonenia eutanázie. Nakoniec som sa dokonca zbadal v televízii. Nejaká postavička oblepená papierovými heslami dvíhala pästičku pred budovou Národnej rady a prosebne kričala: Zabite ma vy z kurvy synovia! Áno, áno – bol som to ja, spoznal som sa.

            Zrazu som začul na ceste káričku. Bola ešte ďaleko odo mňa. Vŕzgali jej kolieska. Približovala sa. Maják! Ďakujem ti Prozreteľnosť! Zajtra ti vysekám do betónu sochu. Sedem metrov vysokú – prisahám! Usmieval som sa cez ukrutné nárazy šialených úderov krvi do pravej strany môjho devastovaného tela.

            Keď bola kárička na moste blízko mňa, zastavila sa. Začul som útržok rozhovoru, prízvuk bol cigánsky.

            Považoval som Rómov za hrdinov tejto doby. Nepodvolili sa kapitalizmu. Stále si ako celá jedna veľká rodina opekali na dvore najlacnejšie safalátky, spievali si tie ich rómske piesne a bolo im ukradnuté, že nemajú doma DVD prehrávač či lístky na Vanessu May. Žili z môjho pohľadu plnohodnotnejší život ako väčšina pomýlených bábok tejto doby. A práve oni ma prišli zachrániť. Prozreteľnosť, si úžasná! Hneď ráno si bežím kúpiť dlátko na tvoju sochu. Všetko vykonám – neboj sa, ja nezabúdam!

– Aha, tam niekto spí.

– Poďme preč, lebo nás udá.

            Kárička si začala opätovne pospevovať svoju piskľavú melódiu. Odchádzala.

– Zomieram! Pomóóóc! Mne je jedno, či ste rozobrali celé poľnohospodárske družstvo a teraz ho postupne odvážate do svojich príbytkov! Zavolajte mi sanitkúúú!!! Prosím vás! Neodchááádzajte!!!

            Neviem, či som to vyslovil nahlas alebo len v myšlienkach. Snažil som sa mrviť v spacáku, ako hlísta v čreve, aby som na seba upozornil opálených spoluobčanov, ale asi sa mi to veľmi nedarilo, lebo vŕzganie kolieska slablo. Nič sa neudialo. Zahalila ma opäť tma ticha. Dokonale som precítil Robinsonove myšlienkové pochody a oči mi zaliali ďalšie várky sĺz. Bolesť už neblikala červenými výstražnými svetlami, ale priam búšila do najväčších dvestometrových bubnov s horiacimi kmeňmi tých najhrubších stromov sveta. Už som len nariekal.

– Veď ja tu zomriem ľudia predobrí! Teraz som oslávil dvadsať rokov. Je to vari regulárny vek, keď má človek odísť zo sveta? Veď som ešte nič nedokázal! Nevykonal som pyramídu dobra pre celé ľudstvo, ako som si naplánoval! Pomôžte mi!

            Zomieral som… Nikto nemiluje či nenávidí tento život tak urputne silno ako zomierajúci. Keď vám biela s kosou zaklope na okno, spomeňte si na mňa. Sami uznáte, že máte v sebe zrazu toľko sily na prijatie všemožných otravností, ktoré ste nevedeli počas svojho pobytu na zemi prijať. Že ste znenazdajky prototyp osvieteného človeka, ktorý je schopný zmieriť sa aj so svojim najväčším nepriateľom. Podať mu ruku, objať ho a povedať mu tíško do ucha: Milujem ťa, odpusť mi! Len nech ešte dýcham, prosím… Však budem žiť? Povedz mi to, prosím ťa…

           

            Nejaký pokreslený Siux s vražedným pohľadom vyšiel spoza papradia. V slabnúcom mesačnom odlesku som si vychutnával jeho farebné pomaľovanie. Mal ho všade. Od nôh až po hlavu. Bol jednoznačne na bojovej ceste. Červená totiž víťazila. Tie farby mali strašiť protivníkov. Mne to bolo jedno. Pre mňa za mňa, aj keby mal na hrudi nakresleného smajlíka. Nebál som sa už nikoho, čisté zmierenie. Umieral som. Mal snáď dva metre a jeho svaly vyzerali ako odliatky zo železa. Učiteľ anatómie by mal z neho radosť. Aj mňa tešil. Vytrhol ma z letargickej agónie fyzického utrpenia, kde sa smerom dole nič nové nedialo a tak som mu bol za jeho prítomnosť neskonale vďačný. Jeho evidentne nasieralo, že zbytočné strávil hodiny maľovaním, pretože ma nevystrašil ani zamak.

– Čo tu robíš? Toto nie je tvoja zem, ale zem môjho kmeňa! – informoval som ho slušne.

            Mlčal a v rukách zvieral bojový oštep. Z očí som mu neveštilo nič dobré. Nepripadal mi ako doktor, ktorý mi doniesol analgetiká na moju vzbúrenú obličku.

– Nie je ti zima? Veď máš na sebe len tú sukničku z mŕtvej veveričky…

            Nič. Nepohol ani len jedným svalom na tvári. Vôbec sa nedal vyprovokovať. Vedel som, že ma prišiel zabiť. Naše kmene bojovali už stáročia o hranicu územia, ktorá sa stále posúvala k tej či onej strane.

– Vyzeráš dosť smiešne, to ti poviem…, – vyšlo zo mňa drzo. Nechcel som už takto trpieť. Nebolo prečo to naťahovať, radšej ukončiť hneď a hotovo.

            Z úst mu vyšiel zvierací škrek. Určite aj ten prehryznutý chrobáčik na bodliaku musel ešte na sekundu ožiť. Napichol ma na oštep, dokráčal so mnou do stredu potoka, rozkročil nohy, aby mal pevnejšie ťažisko, zdvihol ma do obrovskej výšky a mával so mnou pod tým mostom ako robotníci s mávadlami na prvého mája za čias socializmu pred tribúnou poloožratých komunistov. Pohľad to bol skutočne majestátny, priam stvorený pre oko kameramana! Krútil so mnou ako s kufrom. Netrvalo to však dlho. Vyšmykol som sa mu z toho dreva a vydal sa na krátku okružnú cestu ponad slovenské krovy a kríky. Otvoril som si atlas drevín a študoval počas letu ponad čo práve plachtím. Ilustrácie boli vydarené, radosť listovať. Veľa som toho ale nestihol, pretože moja hlava pobozkala obrovskú skalu a z čela mi začala stekať krv. Pomaľovaná ozruta s chuťou zabíjať pribehla ku mne, vybrala ma zo spacáku, chytila oštep pevne do obidvoch dlaní, zdvihla ho do výšky svojich očí a hľadela na mňa ako analfabet na ypsilon. Keď pohľadom domasturbovala, svaly zabrali a oštep mi prešiel hrdlom.

            Oblička aj s celou močovou cestou prestala blčať červenou. Hrmot kotlov ustal. Prehryznutý chrobáčik ožil. Hirošima a Nagasaki sa znovu postavili, ako keď pustíte film odzadu. Slovensko sa stalo druhýkrát majstrom sveta v hokeji. Všetka bolesť zo sekundy na sekundu zmizla. Odletel som. Tak predsa tú tabletku proti bolesti doniesol, len ja som si ju predstavoval vo forme lentilky. Och, aký je človek naivný. Všetko je predsa liek a je jedno v akej forme… aj indián so smrtiacim oštepom. Všetko je cesta, všetko je pilulka. Pekná skúsenosť, škoda že tak neskoro.

            Stan z kožušín. Áno, áno, som v najväčšom stane nášho kmeňa. Tu sa dejú naše porady. Ale tie sa už necelý mesiac nekonajú, pretože tu ležím ja. Už tri týždne som v bezvedomí. Som zaliaty potom. Je tu dusno. Veď je spaľujúce leto, totálny pekáč. Na krku a bruchu mám škaredé, hnisajúce rany. Okolo mňa je šesť lôžok. Leží a medituje na ňom šesť žien. Sú ponorené do svojho umelého sna, ktorý si sami navodili. Posielajú mi energiu. Ženskú. Tú, čo si nedokážem vyrobiť sám. Pomáhajú môjmu telu, ako sa len dá. Všetci z kmeňa sme totiž duševne na úrovni a poznáme princípy tokov energie.

            Pozorujem všetko z výšky dvoch-troch metrov. Letím tou miestnosťou ako študák z maturity. Dve zo žien zaspali. O to menej energie dostávam. Viem, ktoré to sú. Nehnevám sa za to na ne. Sú slabé, sú to len ľudské bytosti. Aj keby nespali, veľmi by mi to nepomohlo. Ale vďaka tomu, že mi tú energiu dávajú, prežívam aspoň v bezvedomí. Oni to však nevedia. Namýšľajú si, že to určite zaberie. Sľubujem si, že ak sa prebudím, poviem im to. Niečo ma však upozorňuje, že keď sa preberiem, nebudem si túto myšlienku pamätať. Je to také jasné a prehľadné. Všetko akosi pekne do seba zapadá.

            Po šiestich hodinách sa tri z tých žien zdvihnú a vystriedajú ich ďalšie tri. A takto dookola, až kým nezomriem alebo neožijem. Alebo šaman nepovie „dosť“. Som synom náčelníka, preto toľká opatera. Keby som bol obyčajný bojovník, tak už dávno vyfučím do neba cez dym.

            Zrazu nejaký hluk. Som späť vo vlastnej koži plnej bolesti. Kričím: Niééé! Chcem radšej lietať po stane, ako takto trpieť. Zvonka prichádzajú výkriky hrôzy. Niekto prepadol našu osadu. Rinčanie zbraní, bojová vrava, dupot koní, plač, rev, oheň… Ostré lúče svetla pretínajú šero miestnosti, plachta sa totiž odkryla. V záplave slnka stojí ten istý nahnevaný Siux, ktorý ma poslal na toto lôžko. Koľko dielov má tento príbeh o mojej smrti? Pýtam sa ho silou mysle. Neodpovedá mi.

– Zabite všetky okrem týchto dvoch spiacich, – ukazuje hromotĺk svojim vraždiacim druhom na moje zdroje pomocnej energie. Štyri ženy okamžite prebodávajú šípy a po krvi bažiace tomahavky. Potom všetci odchádzajú. Nechávajú ma tam takého, akého ma našli.

            Dve spiace ženy vstávajú a pretierajú si oči. Nechcú uveriť, do čoho sa prebudili. Sú odsúdené celý zostatok života žiť v neuveriteľných výčitkách a mukách, že takto bojazlivo zaspali. Kričia od šialenstva. Vnímajú tú hrôzu. Motkajú sa po stane, chytajú sa za hlavy, plačú a srdcervúco nariekajú. Potom vybiehajú von a ich besnota naberá na obrátkach. Vidia tie jatky. Potkýnajú sa o svoje skaličené deti, mužov, rodičov, bratov, sestry, susedov a ostatných z kmeňa. Nenachádzajú nič živé. Všetky zvieratá visia obesené po stromoch, tráva horí, všade vládne des, temno a hrôza. Vzduchom sa nesie smrad zhoreného mäsa zmiešaný s dymom prichádzajúcim z rozpadávajúcich sa chatrčí. Jedine oni dve zostali živé, ale všetko vo vnútri nich je spálené. Dokonalá apokalypsa!

            Na mňa zabúdajú. Nezapína sa v nich krízové myslenie a vôbec si neuvedomujú, že týmto zmäteným pobehovaním zabíjajú ešte jednu dušu – mňa. Piestik v mojej energetickej banke rýchlo klesá k ryske život – smrť. Usmievam sa ako Jožko Dežko. Teším sa, že prichádza koniec. Uznávam, že ten Siux ma rafinovanejšie zabiť nemohol. Tesne predtým, ako vychádzam z tela, sa mu klaniam a vzdávam hold jeho vynaliezavosti. Silný protivník. Teší ma to. Je to znak toho, že aj ja som bol silný, keď proti mne poslali takéhoto profíka.

            Svetlo svetiel. Obrys. Obrys postavy. Postava. Rozpažené ruky. Niekto ma víta. Letím k nemu. Že by tretí diel o Siuxovi? Už ma to nebaví. Nuda. Hovorím si, že ho zruším hneď na začiatku. Teda ak ma rejžo pustí k točke…

– Vítam ťa, – hovorí obrys.

– Si trápny. Prestať už s tým! Kto je zvedavý na to tvoje zabíjanie?

– Strážim bránu nebeskú a vítam ťa, – kokce obrys.

– Kde máš oštep? – neverím mu.

            Zakrývam si oči pred tou svetelnou lavínou ničiacou moje neexistujúce sietnice. Prikláňam sa aj k druhému možnému variantu, teda že skutočne stojím pred bránou brán:

– Ale ja ešte nechcem odísť!

– Naučil si seba aj ostatných, čo si mal. Vitaj opäť medzi svetelnými bytosťami. Zregeneruj sa. O chvíľu budeš opäť vyslaný na zem ako anjel. Bude ťa čakať nová a opäť ťažká úloha.

– Nie, nie, chcem sa vrátiť! Sľúbil som ocovi, že donesiem tú zváračku od Braňa skôr, ako odídem na čunder. Požičal som mu ju a nevrátil tak, ako mi prikázal otec. Bude nahnevaný.

– Xiastro, netrep blbosti! Toto sú pozemské taľafatky. Vitaj zasa medzi bohmi!

– Nie, chcem sa vrátiť! – opakujem to svoje.

– Tak mi povedz jeden poriadny a vážny dôvod a ja ťa tam vrátim. Počúvam.

– Ešte som sa do sýtosti nevypógoval! – vyšlo zo mňa prvé, čo ma napadlo.

– Hehe, teraz si ma skutočne rozosmial. Xiastro, ty si vždycky vedel ako na mňa. Dobre teda, vráť sa tam a vytancuj. Ale zapamätaj si, že nabudúce už takúto šancu nedostaneš.

– Ďakujem! – stihol som mu ešte poďakovať. 

            Jeho ruky klesli. Obrys začal miznúť. Letel som späť. Dúfal som, že nie k tomu potoku alebo do toho stanu. Díky, rejžo. Na oplátku tvojej manželke nezavesím na nos, že si tú novú vizážistku včera oprel v rekvizitárni. Prepáč, nesledoval som vás! Išiel som si tam iba vymeniť kolt…

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *