„Dobrý deň, tu je Klever. Prosím vás, môžete mi dať Smajla?“ „Ahoj Klever. Prídete zasa o tri dni, ako minulý týždeň?“ spýtala sa Smajlova mamina. „Nie, nie, to určite nie. Trošku sme vtedy oslavovali, ale dnes to nepreženieme, sľubujem,“ zaklamal som. Vedel som, že nemôžem tvrdiť niečo, čo sám neviem. Ale tvrdil som… „Ak to preženiete, donesieš Maja aspoň domov? Neviem či sa ti minule pochválil, ale prišiel až večer. Spal na boku paneláka, vedľa smetiaka.“ „Keď sme sa lúčili, nebol až taký opitý. Spadol na zem iba raz.“ „Klever, nehnevaj ma. Viem, že nie si zlý chlapec a preto ťa má rada. Ja len dúfam, že vás toto rozbúrené pubertálne obdobie prejde čo najskôr. Majóóó? Volá Klever…“ To bolo zaujímavé, všetci ma mali radi, len ja som mal pocit, že som na tomto svete sám a všemocne prebytočný. „Keď zomriem, určite ma zakopú mimo cintorína. Teda aspoň dúfam, že tomu tak bude,“ pomyslel som si.
Boose
„Čau Smajlo. Ideme na bír?“
„A máš nejaké love, keď už nemáš work? Ja toho moc nemám.“
„Skutočne? To si ma teda prekvapil. Vždy si mal plné vrecká. Čo taká náhla zmena? Zamestnal si sa?“ žartoval som.
„Áno, prijali ma miesto teba. A dali mi o desať litrov viac. Vraj nech ťa šľahne od žiarlivosti, hehe.“
„No to som teda vytočený! Zarábaš teda jedenásť tisíc, čo?“
„Tak čo, máš nejaké šróby?“ vyzvedal Smajlo, keď skončili spoločné smiechoty.
„Neboj sa, postrihal som doma na kompíku nejaký reklamný spot. Na dnes sme celkom zahojení.“
Potešil som ho a tak som bol potešený, že som niekoho potešil. V pivárni sme sa rozdelili. Smajlo si sadol k partii svojich pankáčov, ktorí sedeli o dva stoly vedľa. Bola to jeho krvná skupina. Stále kecali o muzike, čo mňa až tak nebralo. A čakala ho tam aj jeho priateľka Tinka. Zatiaľ sa mali radi úprimnou láskou, ale to bolo len prezlečené šťastie, že sa ešte nedostali k bodu, kedy na nich život niečo nenarafičí.
Pri ďalšom stole sedel Steve s Matom, moji ďalší priatelia, ale nemal som na nich náladu. Odchytil som si teda pri bare schizofrenika Romča. Keď mu vyšiel deň, išli z neho slušné depresie. Po úvodných zahrievacích kolách to začal do mňa šiť. Asi pomohli tie borovičky.
„Vieš, mal som nepekné detstvo. Oco bol stále na týždňovkách a moc sme spolu ako rodina neboli. Iba cez víkendy,“ začal Romčo odkrývať svoje vnútro.
„Detstvo je pre vývin osobnosti veľmi dôležité. Mne mama balila desiaty na základke do sáčkov od menštruačných vložiek. Doteraz vložky nejem. Je to taká moja osobná trauma. Asi na celý život,“ skúšal som odľahčiť tému.
„Ty debil!“ zasmial sa Romčo.
„Ok, tak vážne. Keď som mal šesť rokov, zachránil som mame život. Teda aspoň ona to tvrdí.“
„Ó, znie to zaujímavo, pokračuj,“ podpichoval ma Romčo. Nevedel, do čoho sa rútime…
„Vošiel som do kuchyne. Stále tam celá krvavá v tvári. Oco ju opitý bil. Chytil som sa jej tými mojimi útlymi detskými rúčkami okolo pása a povedal som ocovi jediné slovíčko – Pjestaň!“
„Klever, prosím ťa, nesranduj takto!“ povedal smutne Romčo.
„Ja nežartujem. Mama mi potom vravela, že keby som neprišiel, nevie ako by to skončilo. Potom sme od oca odišli na trvalo a bol pokoj. Prestali úteky z bytu pred ocovými opileckými návratmi z krčmy a mama prestala byť konečne bitá. Neviem čo je pravý zmysel slovíčka otec, ale viem, aká je sila slovíčka pjestaň,“ dokončil som v skratke môj ranný život.
„Dva panáky ešte,“ poprosil Romčo čašníčku.
„S maminou si teraz musíš dobre rozumieť, nie?“ pokračoval v dialógu.
„Jasné, len keby ma v dvadsiatke nevyhodila z domu,“ utrúsil som len tak mimochodom.
„To fakt?“ onemel Romčo.
„Vieš, ona je strašne veriaca. Nemohla sa pozerať na to, ako nemorálne žijem s Nikou. Vraj sa jej kvôli mne prestali zdraviť aj susedky.“
„Kvôli čomu?“ krútil Romčo očami.
„Chodili sme s Nikou rok a pol a mama asi čakala, že si ju idem hneď zobrať za ženu, alebo čo. Vyčítala mi, že to nie je podľa kresťanského kódexu na poriadku.“
„Ale veď takto teraz žije deväťdesiat percent mladých ľudí.“
„No vidíš, ale z maminho pohľadu som žil veľmi hriešne. A tak mi raz povedala, že do konca mesiaca musím odísť z domu.“
„To ti neverím,“ dával si Roman ešte jednu šancu, dúfajúc že vyprsknem v hlasitý smiech a zmením atmosféru rozhovoru vetou „Ale niééé, iba žartujem.“
„Ale ja nesrandujem. Proste mi zabalila jeden tanier, jeden hrniec, jednu sadu hliníkového príboru a zavrela za mnou vchodove dvere. A tak som vyšiel v ten posledný deň v mesiaci s tým mojim starým poloprázdnym pašeráckym batohom do tmy života.“
„Kam si šiel?“
„Ku kamarátovi na firmu. Nakoniec som tam bol rok. Pomáhal som mu po práci s firmou a za to som tam mohol bývať. Ale pamätám si, že keď som vyšiel s tým batohom pred panelák, bolo mi strašne ťažko. Plakal som a pýtal sa života, či som až taký hriešnik, keď musím cudzích ľudí prosiť o strechu nad hlavou. Poznal som príbehy narkomanov či gemblerov, ktorých rodičia vždy prijali späť a odpustili im, napriek tomu, že im ukradli časť zdravia a odhryzli veľkú časť z ich rodičovského srdca. Pýtal som sa toho dáždika, čo v ten sychravý večer padal, či je zločin niekoho milovať. Či je normálne, aby mama vyhodila vlastného syna z rodičovského domu, len kvôli tomu, že povýšila zkamenelé pravidla náboženského stredoveku nad materinský cit? Roman, ju vôbec nezaujímalo, či mám kde ísť a kam sa podejem!“
„Ja by som jej to nikdy neodpustil.“
„To som si vravel aj ja. Sľuboval som si, že do toho bytu už nikdy nevstúpim a že s ňou neprehovorím do konca života ani jedno slovíčko. O týždeň som tam sedel na návšteve a rozprával sa s ňou, ako keby sa nič nestalo. Som asi slaboch.“
Ako som to dopovedal, prichytil som sa, ako hľadím Romanovi s túžbou po nejakej peknej odpovedi rovno do jeho modrých očí.
„Prežil som krásne detstvo,“ odvetil po chvíľke ticha Romčo.
„Tak nakoniec niečo pekné povedal. Síce pre seba, ale povedal,“ pomyslel som si. Bolo mi čoraz ťažšie. Ešte že prísun borovičky neustal.
„Čo tvoja nová láska?“ zvrtol som tému radšej na inú oblasť.
„Ale v pohode. Jedine som zistil, že mi strašne vadí Ľubkina minulosť. Vieš, ona je mojou prvou babou, ale ja som u nej možno piaty v poradí. Vyzvedám z jej minulosti a keď sa niečo dozviem, dlho sa s tým zmierujem.“
„Ale ty nemáš právo jej niečo vyčítať. Neboli ste vtedy ešte spolu.“
„Ja viem, ale neviem čo s tým. Vypytujem sa a keď dostanem odpoveď, je mi z toho ťažko. Pomáha mi týždňové odlúčenie na intráku. Tam to nejako strávim a zasa je všetko v poriadku.“
„A potom si zasa zvedavý a tak páčiš ďalej. Potom zasa trpíš, zmieruješ sa a zasa vyzvedáš. Si masochista uzavretý v nekonečnom kolotoči, hehe.“
„Áno, je to presne tak, ako vravíš,“ odvetil Romčo a objednal ďalšie borovice.
„Máš ju veľmi rád, preto sa trápiš. Žiarliš spätne, lebo ju moc ľúbiš. Koniec analýzy.“
„Znie to jednoducho, ale ja s tým bojujem ako kôň.“
„To spraví čas. Všetko to spapáš a bude dobre. Ak má na rováši niečo nepekné a je inteligentná, tak ti to nepovie.“
„To by som nechcel, bola by to totálna neúprimnosť.“
„Niekedy lepšie nevedieť.“
„A čo ty a Nika? Vy to ťaháte snáď už tretí rok, nie?“ spýtal sa Romčo.
„Pred mesiacom sme sa rozišli.“
„Čože? Prečo? To ti neverím!“ ani si neuvedomoval, že vyslovil túto vetu druhý krát tesne po sebe, „Neviem si vedľa teba predstaviť inú babu. Myslel som si, že je to na celý život. Čo sa stalo?“ nechcel uveriť spoluopilec.
„Podviedla ma.“
„Čože?? Ako si sa to dozvedel?“
„Jednoducho. Prišiel som z práce o dve hodiny skôr a našiel ich ležať holých v mojej posteli. Teda v našej posteli. Fajčili cigarety, už boli po tom,“ hlas mi uviazol niekde v hrdle. Pripadal som si zrazu ako najväčší slaboch na planéte. Kojot bol proti mne najodvážnejšie zviera prérie.
„Pre Boha, čo si spravil?“ zalapal Romčo po dychu, „čudujem sa, že za to ešte nesedíš.“
„Nič. Vyzliekol som sa a ľahol som si z druhej strany k Nike.“
Slzy chceli von, ale rozum zavelil „Stop!“.
„Ty kokos, Klever, ty si blázon! Ja by som ho zabil. Čo bolo ďalej?“
„Chlapík sa obliekol a odišiel. Potom som sa obliekol ja a takisto som odišiel. Celú noc som sa túlal od jednej putiky k druhej. Stále mi volala, ale ja som nedvíhal. Napísal som jej len smsku, že keď sa vrátim domov, nechcem aby tam už bola. A ani jedna jej vec. Keď som sa nad ránom vrátil, sedela v kuchyni a čakala ma.“
Dorazili sme panáky a načali ďalšie pivá.
„Odišla?“
„Vyhodil som jej pár vecí z balkóna. Potom pochopila, že to myslím vážne. Stále plakala, išla sa udusiť slzami.“
„Neviem si predstaviť, že sa mi stane niečo podobné.“
„Nemysli na to. To sa stáva len debilom, ako som ja. Krásne na tom je, že teraz chodí s ním. Strašne ma to bolí. Chcem nad tým zvíťaziť, ale neviem ako. Pripadám si podvedený celým svetom. Ona bola ostrov, na ktorý som mohol hocikedy priletieť a rozprestrieť si svoje ubolené krídla. Dal by som za ňu život.“
Rozplakal som sa. Sklonil som od hanby hlavu. Asi nebolo dosť tých kýbľov, čo som vyplakal týždeň po tejto parádnej životnej skúsenosti. Balvany bolesti padali na špinavú krčmovú dlažbu. Tá zalisovaná zmes kamienkov bola poctená splynúť s mojimi slzami. Bolo mi jedno, že moja hlava sa nadnáša v takte vzlykov a že ma určite sleduje nemalý počet párov očí. Chcelo to zo mňa von a ja už som to nemienil bojkotovať. Nite sĺz utkali na zemi veľkú bielu plachtu, z ktorej na mňa zrazu kričalo krikľavo červené slovíčko „pjestaň!“. Odkopol som ju a rumádzgal ďalej. Vlhká ťažoba rynúca sa mi z očí sa nevzdávala a plietla plachtu za plachtou. Keď sa bar z môjho pohľadu premenil na sklad práčovne, spamätal som sa, nadal si do bláznov, utrel nos, zdvihol hlavu a umelo sa usmial na vyjavenú barmanku.
„Kuk slečinka! Dve borovičky poprosím,“ zavelil som do útoku.
„Žijem krásny život,“ dodal Romčo.
Hirax
