Nevedel som, čo so sebou. Zanevrel som na svet. Nevychádzal som z domu a masochisticky sa utápal v strašných mukách výčitiek. Ortieľ bol ťažký – chorobu som mohol šíriť, ale sám som bol voči nej imúnny.
Boose – Raz aj v pekle vyjde slnko (Titulka)
Občas ma prišli navštíviť najbližší priatelia, ale ani tí ma nevedeli vytiahnuť z dna mojej depresie. Neholil som sa a narástla mi ukážkovitá brada ruských mužíkov. Už z dvesto metrov bolo vidieť, že nie je pestovaná. Keď som šiel náhodou von a zbadali ma deti, schovávali sa za maminy. Schudol som pätnásť kíl a keby postavili vedľa mňa dvojročného stroskotanca, bol by v porovnaní so mnou manekýn. Na ničom mi nezáležalo. Najhoršie na tom bolo ale zistenie, že k ničomu to nevedie. Ležať na diváne a dívať sa bezcieľne do plafóna – to bola moja hlavná náplň dňa. A pritom len plakať, nadávať si, vzlykať, prosiť, modliť sa a tak stále dookola. Želal som si aspoň zaspať, ale ani to mi nebolo dopriate…
Potom som dal na Nikinu radu a rozhodol sa navštíviť psychológa. Áno ja, čo som sa vždy bil do pŕs, že toto nikdy nebudem potrebovať. Áno ja, ktorý som radil pri problémoch so vzťahmi či pri iných veciach dotýkajúcich sa ľudskej duše desiatke známych naokolo seba.
A tak som zaklopal na dvere psychologickej poradne doktora Weissa. Sedel za stolom v bielom plášti a pil kávu, do ktorej si namáčal rožok. Vypočul si môj príbeh, ako som v posledných rokoch žil márnotratný život plný alkoholu a iných drog, ako som podľahol satanovým lákadlám v podobe obcovania s cudzími ženami, ako som od niektorej z nich nachytal smrteľnú chorobu, ktorou som nakazil najmilovanejšiu osobu môjho života a ktorá na ňu práve zomiera.
– Tak to je veľké sústo aj pre mňa, – povedal Dr. Weiss a vopchal si do úst zostávajúcu polovičku rožka.
„Tak to ste mi veľmi pomohli, ďakujem vám na stokrát. Mohol som si ráno počkať na smetiarov a vysťažovať sa rovno im,“ pomyslel som si.
– Takéto prípady odporúčam môjmu kolegovi doktorovi Krotkému z Ukrajiny. Je to vyhlásený špecialista na vraždy, znásilnenia, krádeže lízatiek a iné formy výčitiek svedomia pri najväčších hriechoch. Vie po slovensky, pretože študoval blízko slovensko-ukrajinskej hranice, niekde pri Čiernej nad Balogom.
– Ale tam sú len dedinky, nie je tam žiadna univerzita, – preľakol som sa.
– Nikdy som nepátral po jeho profesionálnej biografii, hlavné je, že za ním stoja výsledky, – odvetil Dr. Weiss a dopil kávu. Potom mi podal vizitku a vysvetlil mi, ako sa tam dostanem. Sľúbil mi, že budem očakávaný, že doktorovi Krotkému zavolá.
Docestoval som na inkriminované miesto. Na moje počudovanie, súkromná nemocnica doktora Krotkého sa nachádzala pod zemou. Viedli ma chodbami, ktoré mali oblúkovité tehlové klenby a boli postavené snáď ešte v časoch pred Kristom. Bolo tam tak vlhko, že každá bohatšia huba sveta, by si tam priala dožiť svoj život. Zo stropov viseli kývajúce sa objímky so žiarovkami. Edison by neuveril, že jeho vynález sa dostane aj do takýchto potuchnutých podzemných maštalí.
Doktor Krotký ma už očakával. Bol nižšieho vzrastu s kolísavou chôdzou. Na hlave mal židovskú čiapočku a keď rozprával, stále si mädlil ruky. Keď som ho prvýkrát zbadal, paradoxne ma napadlo, že som to práve ja, ktorý prišiel liečiť jeho.
– Ak ja vám pomôcť, vy so mnou na celej čiare spolupracovať musieť, – začal doktor Krotký naše sedenie polámanou slovenčinou.
– S tým si môžete byť istý, – odpovedal som bez rozmýšľania.
– Celé procedúre budet v ležajúcej polohe a vy musieť byť uviazaný, – pokračoval doktor.
Môj pohľad padol na kamenný stôl uprostred miestnosti, na ktorý občas kvapla voda z mokrého stropu. Prepadli ma prvé pochybnosti, či som našiel správnu kliniku a nezablúdil omylom na stredoveký hrad, kde vo voľnom čase sadisti bezplatne vyučujú umenie, ako dostať z ľudí to, čo nikdy nespravili. Dal som však slovo, že budem spolupracovať a tak som si bez slova ľahol na stôl.
– Vy vyzliecť donaha, – ukázal psychológ trstenicou na moje šaty.
– Pán doktor, ja nie som úchylný masochista na výlete. Mám obrovské výčitky svedomia za to, čo som vykonal, a potrebujem pomôcť skôr v duševnej rovine, – snažil som sa vykonať posledný krok k záchrane.
– Tam dvere. Cestu nájsť snáď už sám. Dasvidánia, – vypoklonkoval ma ruský učenec.
Bez slov som sa vyzliekol dohola a ľahol si na studený stôl s mramorovou doskou. Doktor s vysmiatou tvárou pricupkal ku mne a zamkol mi končatiny do okov. Potom dvakrát zabúchal obrovskou guľou do steny. O chvíľu sa v miestnosti zjavili dve obrovské monštrá. Boli niečo medzi človekom, opicou a krížencom lúčnej kobylky s koňom.
– To asistenti moji. Kazimír a Kozímor, – predstavoval mi Krotký dve dvojmetrové obludy. Kazimír ma privítal kamarátskym šklbnutím za moju bradu.
Po tomto zvítaní mi tam zostal dvojcentimetrový biely krúžok. Potom sa otočil, ako keby si chcel v súkromí napraviť pritlačené vajko. Keď sa mi opätovne pozrel do očí, v rukách už nič nemal, ale jeho sánky vykonávali žviakajúci pohyb. Už som si bol istý – dostal som sa do rúk psychopatom! Bral som to však ako môj údel, podľa princípu zločin a trest. Nech sa stane, čo sa stane, zaslúžim si to.
Išlo asi o fakultnú nemocnicu, pretože v ordinácii sa zrazu zjavil kŕdeľ podivne vyzerajúcich indivíduí skôr mladšieho veku. Profesor chytil do rúk nejaký spis a začal z neho rozprávať po rusky svojim budúcim nasledovníkom. Učil som sa ruštinu, takže som mu bez problémov rozumel.
– Táto ľudská mrcha nemala úctu k životu. Bezhlavo pila a zneužívala sex na ukájanie svojich nízkych pudov. Nezastavila sa ani pred nakazením svojej priateľky, ktorá zomiera v strašlivých mukách práve na jeho bezhraničnú hriešnosť. Zmrskajte ho!
V tom momente vytiahol húf mládežníkov svoje trstenice a začali to do mňa prášiť. Tváre im popritom zdobili podivné úsmevy, podobné výrazom amerických vojakov na mierovej misii vo Vietname.
– Čo to robíte, vy šialenci! Pustite ma! – kričal som.
To som ale nemal robiť, pretože horda nadržaných sadistov so sto ročnou praxou sa okamžite zamerala so svojimi nástrojmi zla na moje ústa a tvár. Keď po štvrťhodine nevládali dvíhať svoje horné končatiny, prestali a posadali si udychčaní popri stenách. Až potom začal doktor Krotký samotné liečenie.
– Vyštiknite mu vajcia, ten orgán primárneho zla, to centrum chtíča a slizkosti!
Kozímor pristúpil ku krbu a zvesil zo stojana špinavé kliešte. „Dobre teda, väčšiu bolesť už neznesiem. Aspoň hneď odpadnem do bez-vedomia a potom si ma pre mňa za mňa aj zjedzte,“ pomyslel som si. Krotkým zalomcovalo a naznačil niečo Kazimírovi. Ten ku mne dotlačil nákupný košík z nejakého hypermarketu plný podivných džbánov s rozličnými tekutinami. Vytiahol špinavú ihlu, ktorou naposledy pravdepodobne uspávali nejakého nakazeného obrovského cicavca z oblasti Konga, nasunul ju na striekačku a vpichol mi do tela akúsi látku. Začal som Krotkého obviňovať, že telepaticky číta moje myšlienky.
– To aby si nám neodpadla, – hladkal si Krotký psychopaticky ruky a špičkou jazyka si oblizoval hornú časť defektnej pery.
A potom to prišlo: „Cvak, cvak,“ rozkecali sa kliešte jedinými slovíčkami, ktoré ovládali. V priebehu pár sekúnd do mňa vleteli dve rakety U2. Tak by sa dala asi v skratke opísať bolesť pri strate mojich dvoch semenníkov. Zmietal som sa na kamennej posteli ako tučný Mexičan na umelom toreadorskom býkovi. Začal som krvácať, ako keď až po vrch našpikovaná sanitka vezúca krv od darcov ťažko havaruje. Ale aj na to mali svoju metódu. Kazimír narábal s priemyselnou spájkovačkou ako víťaz medzinárodných pretekov v rádioamatérstve.
– Vy žijúce monštrá, čo ste bez svedomia! – hulákal som od bolesti a pľul pritom po Kazimírovi.
– Tak ty sliny hádzať po mojom pomocníkovi? Vyberte obličky mu, nech do kože sprace sa on! – vymyslel trest bez ťažšieho zaváhania môj duševný záchranca.
Otočili ma na brucho a potom Kozímor schmatol lopatku na vynášanie popola z krbu a začal mi vyberať ľavú obličku. Tá bolesť sa nedá opísať, pretože celý tento papier by bol od krvi. Vcítil som sa do utrpenia ranených vojakov z prvej a druhej svetovej vojny, keď došlo morfium. Zmietal som sa v obrovských mukách na tom mučiteľskom kameni, slzy mi vytvorili jednoliatu oponu zakrývajúcu tvár, vracal som a kričal zároveň. Prosil som Boha, Budhu, Krišnu, Višnu, Čerešňu, Pomaranč, Alaha, Ježiša, Pannu Máriu a všetky ostatné veličiny a ich pozemských synov a dcéry, ktorí by s tým mohli niečo urobiť, ale všetci boli niekde na dovolenke a púšťali sa mi len ich odkazovače. A tak som do nich vzlykal a zanechával nezrozumiteľné odkazy. Ani Satan mi nezdvihol a to už bolo zlé, veľmi zlé.
Keď mi namiesto močových filtrov zostali v tele len dve zívajúce priehlbiny a Kazimír sa nevedel dojesť mojich tak šetrne odstránených orgánov, rozkázal môj spasiteľ, aby mi miesto nich našili dve igelitky.
– Prosím vás, vyberte aspoň tie plesnivé kosti, čo sú v jednej z nich. A nedala by sa tá krikľavo zelená igelitka nahradiť takisto za čiernu? – prosil som o zachovanie sterilného prostredia a o farebnú zladenosť, – nechcem aby mi to na pohrebe kričalo v truhle spod môjho saka.
– Aj tak ti to za chvíľu budet plné a ty budeš musieť prísť za námi k vyméne, – uchechtával sa Krotký.
– Neviem toho veľa, niečo len tuším, drvivú väčšinu zo svetových znalostí neovládam, ale jedno viem na sto percent. My sa už nestretneme, – oznámil som pevne mučiteľom.
– Ale my stretneme. Ja totiž skoro všetko ovládam z oblasti pochodu duše, – poznamenal doktor Krotký.
„Ty vieš o pochode duše toľko, ako veverička o pečení tvarohových buchiet, ty blb,“ pomyslel som si.
– Odtnite mu ruky! – oznámil zrazu nahnevane tyran svojim otrokom.
Bol som si už takmer istý, že ten had mi číta myšlienky. Poslednýkrát som si to skúsil preveriť.
„Do pekla, aký som smädný,“ vyrobil som si v hlave umelú myšlienku.
– Dajte mu zajesť trošku popola, náš pacient určite vysmädol, – usmial sa na mňa Krotký.
Bolo to tak. Potvrdila sa mi moja teória. Keď som zjedol všetok popol, ktorý tí dvaja vyškrabali z krbu (bolo ho asi tak za pol vreca), zmenil som taktiku:„Ako sa mi uľavilo. Hneď mám väčší pokoj na duši aj v hlave. Je to skutočná kapacita tento všeuznávaný akademik Krotký,“ miešal som v hlave neúprimný koktail myšlienok.
– Ty do riti chcel mi vliezť, da? – osopil sa na mňa doktor, ktorý hladko prekukol môj tak ťažko pripravovaný trik.
Pozrel som sa na Kozímora. V ruke držal kutáč. Tipol som si, čo bude nasledovať. Áno, presne tak sa aj stalo. Rozžeravený dočervena mi ho strčil do miesta, ktoré je u homosexuálov tak cenené. Smrad zhoreného mäsa sa začal šíriť kobkou. Vrešťal som ako hartipa a tak mi vyrezali jazyk – posledný orgán, ktorým som si mohol ako-tak uľaviť. Následne mi odstránili nohy a nakoniec aj zbytočný trup. Zostala mi len hlava, ale na tej mi vypichli oči a uši. Neuveríte, ale stále som žil a vnímal prítomnosť. Kvôli láske k lesom tu nejdem opisovať bolesť, ktorú som zažíval, bolo by to dlhšie ako román Vojna a mier. Vravel som si, že už nemajú kam ísť, ale mýlil som sa. Nabili mi do toho zostatku hlavy toľko klincov, že nebolo vidieť ani milimeter kože. Potom sa rozdelili na dve skupiny a hrali s tou kovovou loptou dve hodiny futbal. Keď som sa začal rozpadávať, obratne chytili lepiacu pásku, pevne ma s ňou obviazali a pokračovali v zábavke. Zrazu niečo v mučiarni zatrúbilo a všetci niekam zbrklo odišli. Zostal som stáť opustený v jednom kúte. Hodinu, dve? Neviem, ale už bolo asi ráno, pretože ma navštívila taká zima, že sa mi na hlavičkách klincov vytvorila srieň. „Preboha, čo to do mňa napichali, keď ešte žijem?“ pýtal som sa sám seba, až kým ma v mojich úvahách nevyrušil náhodne sa okolo mňa prechádzajúci doberman. „Helou, havko, však si ma nevšimneš? Som iba taká kovová somarinka voľne pohodená v kúte. Aha, tam pri krbe je krvavá lopatka, pooblizuj ju! No bež! Vieš, aká je dobručká?“ snažil som sa sústrediť jeho myseľ na iný cieľ.
Prvýkrát v živote sa mi nepodarilo nadviazať spojenie so zvieraťom na rovnakej vlnovej dĺžke. Neskutočne nahnevané vrčanie bolo len predzvesťou toho, čo nastalo. Rozkmásal a rozhrýzol ma totálne do detailu tak, že ani jeden klinec nezostal v objatí mäsa či kostí. Potom sa ešte poprechádzal po svojej dokonale vykonanej práci, po tej kaši z krvi, mäsa, mozgu, kostí a klincov. Na rozlúčku ma ešte ocikal a až potom odišiel. To som už videl ale zhora miestnosti, pretože môj duch sa konečne začal vznášať smerom hore…
A potom celé trýznenie odznelo. Sedel som zasa v kancelárii doktora Weissa.
– Tak čo, pomohlo? – vyzvedal skutočný psychológ.
– Nóó, celkom v pohode. Je vidieť, že je to trieda, – nehovoril som pravdu, lebo som už nevedel, komu ju povedať môžem a komu nie.
– Takže referencie ohľadne neho neklamali. Boli ste totiž prvý, koho som za ním poslal. No budem sa musieť za ním vybrať aj ja. Včera som opitý znásilnil svojho sedemročného synčeka…, – oznámil mi človek v plášti a s pokojom hinduistického mnícha si ďalej nerušene vyjedal oriešky z misky na stole.„Preboha, v akej dobe to žijem?“ prepadla ma ešte väčšia hrôza ako tá, s akou som sem prišiel.
– Tak to neváhajte, okamžite mu volajte, – odpovedal som a prehltol zlobu voči tomuto barbarovi. – Ináč, ako sa vám darí s takým niečím žiť? – nedalo mi nespýtať sa napokon.
– Dal som si odstrániť svedomie, ale nefunguje to na sto pero. Vidíte, aj toto je jedno z riešení pre vás, ak by sa vám vaše problémy vrátili, – nadchol sa psychológ. – Je to ale dosť drahá záležitosť.
– Nie, nie, ďakujem. Už ste mi pomohli dosť, – povedal som a zabudol si od údivu zavrieť ústa.
Keď som vyšiel na ulicu, krútila sa mi hlava. „Niet mi pomoci, som stratená duša, už len peklo ma vykúpi,“ plakal som vo svojom vnútri a kráčal námestím. „Ale veď peklo som zažil práve teraz a nepomohlo mi to ani o kúsok,“ smútil som ďalej. Oproti mne kráčal húf veselých postavičiek, ktorý narážal na bábku, ktorej povrázky ťahalo temno, smútok, strasť, súženie a žiaľ. Zrazu sa ku mne prirútil môj bývalý riaditeľ z televízie.
– Klever, rád ťa vidím! Ani nevieš, aký som šťastný, že som ťa stretol, – hrnul na mňa svoj príval. – Viem o všetkom, čo sa ti stalo. Je mi to strašne ľúto. A chcem sa ti poďakovať a ospravedlniť, – pokračoval a zosmutnel.
– A za čo? – spýtal som sa skromne a neveriacky, pretože som už nikomu neveril.
– Ospravedlniť sa za to, ako som ťa vtedy vyhodil z práce. A poďakovať ti za tie slová, čo si mi vtedy povedal. Mesiac po tom, čo sme sa videli naposledy, mi zistili rakovinu. Spomenul som si na tvoje vety a musel som uznať, že v nich bola veľká pravda. Dal som výpoveď, kúpil si chatku pri jazere, nasťahoval sa tam s celou rodinou a dal sa na rybárčenie. Vystúpil som z toho kolotoča zhonu a naháňania sa za zlatým teľaťom. A vieš čo? Rakovina mi zmizla! Teraz som sa zamestnal ako obyčajný vrátnik napriek tomu, že by som mohol opäť vstúpiť do chaosu reálneho kapitalizmu bez ľudskej tváre. Čítam knižky, užívam si s rodinou a teším sa z každého rozkvitnutého kvietočka, ktorý po ceste zbadám. A to všetko aj vďaka tebe. Veľmi ti ďakujem! – dokončil svoje vďakyvzdanie.
– Ach, pán riaditeľ. Vy ste jediné svetlo za posledné týždne, ktoré som stretol. Aj ja vám veľmi ďakujem za tieto slová…, – dopovedal som, objal ho a rozplakal sa mu na pleciach ako malé dieťa.
Okoloidúci sa zastavovali netušiac, že vytvorili nevedomky okolo nás ochranný kruh. Ukazovali na nás prstom a chceli vedieť, čo sa medzi nami stalo. Výsuvná kamera amerického televízneho štábu začala pomaly stúpať do výšky, pričom kameraman precízne opisoval kružnice okolo našej dvojice. Nakoniec sa zastavil vo výške stoštyridsaťsedem metrov, až kým sa z nás nestali dve čierne bodky na vianočke.
– Stop, perfect! – vykríkol s plnými ústami americký nezdravo a obézne vyzerajúci režisér. V ruke držal nedojedený hamburger a kečup z neho mu kvapkal na tesilové nohavice. Podľa odhadu každého priemerne inteligentného človeka ho v najbližšom čase čakala liposukcia, alebo kúpa nových aspoň o pol metra väčších trakov a novej košele, ktorú mu budú musieť uši z vyradeného padáku. Celý americko-slovenský filmový štáb mu začal tlieskať. „Vy riťolezci, na vás len doktora Krotkého s jeho oddanou bandou!“ pomyslel som si.
Zobudil som sa. Celý diván bol premočený. Ovoňal som ho, či som sa nepomočil. Našťastie to bolo len slané. Po týždni mi bolo konečne dovolené zaspať a tento sen bol odmenou za to. „Bŕŕŕ,“ ešte stále som sa klepal…
A potom mi to celé došlo. Jedinou mojou spásou je pomáhať druhým, koľko sa len dá. Celá predošlá predstava, že odídem do nejakého ázijského budhistického štátu a tam sa stanem mníchom, odovzdám sa v pokore tichu a rozjímaniu a budem žiť len z jedla, ktoré mi darujú ľudia ráno do misky, bola chybná. Mám pred sebou ešte dostatok rokov, počas ktorých môžem aspoň niekoho potešiť, pomôcť mu a byť tak aspoň trošku nápomocný.
Ako som tak sedel na tom presolenom diváne a pozeral do hustého lesa, v ktorom som objavil pramienok spásonosnej a vyslobodzujúcej vody, ktorý mi zatiaľ dával iba tri bohaté kvapky tekutiny denne, zazvonil telefón.
– Klever? Si tam? – volala Nika.
– Áno. Ako ti môžem pomôcť?
– Ty si jediný, ktorému o tom môžem povedať, – spustila hlboký nárek, ktorý nie a nie ustať, – …ty si jediný, ktorý mi môže pomôcť…, – smoklila až mi sťahovalo srdce.
– Čo sa stalo? – čakal som nejakú obrovskú osudovú ťarchu a moju prvú skúšku ohňom pomoci blížnemu svojmu v mojej novej životnej etape.
– Znásilnili ma…
– Nika, prosím ťa, nesranduj…, – vyjachtal som celý zmrazený.
– Môžeš ku mne okamžite prísť? – plakala zúfalo.
– Beriem si taxík a hneď som u teba.
Zostal som sa dívať do steny. „Do pekla, čo sa to stalo s našimi životmi? Kam sa to všetko rúti? Komu sme tak ublížili, keď nás osud tak tresce? Od určitého momentu sa dejú mne a celému môjmu blízkemu okoliu len zlé a zlé veci.“
Odpoveďou mi bolo hlboké ticho.
Hirax
