Dobre sme sa narodili

Vždy, keď som sa motal Latinskou Amerikou, alebo Áziou, vravel som si: „Akí sú pokojní. Sála z nich spokojnosť, ľudskosť. Nikam sa neženú a napriek tomu, že sú oproti nám rozprávkovo materiálne chudobní, žijú krajší život.

Mali by sme cúvnuť, zobrať si z nich príklad.“

No pri ceste Napálom mi to celé došlo. Nie, narodili sme sa ako Slováci, či Európania na tento prekrásny starý kontinent, na najlepšie miesto, kde sme sa mohli vyskytnúť. Do uponáhlaného Matrixu, stresu plného sveta často boliacich vzťahov, spoločnosti dychtiacej po sláve, uznaní, zážitkov, mori prachov a blahobytu, možnosti prejaviť sa, uspieť, zvíťaziť. Tam vás vytáča sused (akým právom mi vyčíta, že som zle umyla suterén, kretén!), svokra vám na drzovku pindá do vzťahu (koho som si zobrala za muža, ju, či jej syna? Nech sa dá do obrazu, inak sa s ňou prestanem baviť…), blíži vám partner svojou nevšímavosťou, diktátorstom, nekomunikáciou, duša piští po rozchode, lebo srdce velí otočiť plachty, prípadne radšej ujsť, lebo sa nám javí ľahšie fúkať do zhorenej pahreby, než pracne hasiť narastajúci požiar.

V Nepále ľudia nie sú ešte rozmaznaní konzumom, všetko si musia pracne odrobiť väčšinou fyzickou prácou. Čím väčšia spokojnosť, tým viac človek špekuluje, čo si mu chýba, a čo by si ešte mohol dopriať. Rovnako tak vo vzťahov. Myslíte si, že náš nepálsky vodca Padam rozprával o vzťahoch a prosil ma o radu s nejakou vecou ohľadne neho a jeho manželky? Veď tam je všetko dané pravidlami starého sveta: je to moja žena, vybral som si ju, pracuje okolo domu, domácnosti, detí, stará sa. Aká nevera z jej, či mojej strany? Nemysliteľné! Aké nadávanie mužovi, či neúcta detí voči rodičom, výčitky voči svokrovcom. Nič z toho tam neexistuje. Peniaze, ktoré aj s nosičom Ramsaranom na treku s nami zarobili, do poslednej rúpie odovzdali žene. Žena drží bank. Tak to v Nepále je, neexistuje tam iný model toku financií v rodinách. Všetky vzťahové oblasti majú rodmi odovzdané zákony, podľa ktorých sa ide. Nie je ich vôbec veľa, naopak, šokujúco pár desiatok.

A čo my? Koľko variantov vzťahov, pohľadov na rôzne situácie, deje okolo nás. Tisícky konštelácií, pnutí od očí až po ľadviny… Žijem s Igorom, no je chladný. Je ale doktor, o chvíľu nadobudne dobrú finančnú pozíciu. Vraj až potom prsteň a deti, mám vydržať, nechce túto tému otvárať. Muž, logika, chlad, mierna nadradenosť. Ale ja chcem teraz, ako žena túžim po vývine vzťahu. Nepočúva ma, vraj ho kamsi tlačím. V posteli žiadna chémia. A ja chcem. Často a vášnivo, no on aj dva týždne nič. Zrazu kolega Milan. Najprv mesiace rozhovory. Potom súznenie, pochopenie. Je hravý, veselý, kde sa zjaví, tam mu patrí priestor. Áno, podľahla som. Cítim sa vinná, špinavá… Ako z toho von?“.

„V susednom byte žije jeden manželský pár. Plus ďalší muž. Už roky. Spávajú spolu všetci traja. Jedno dieťa má s jedným, druhé s druhým. Viete, pán Baričák, toto ja v živote nepochopím, sodoma-gomora. No čo tie deti?“.

Myslíte, že sa toto vyskytne v Kambodži, či v Peru? Určite áno. Niekde raritne v hlavnom meste, kam sa už dostali odlesky „moderného sveta tých bielych bohatých ľudí, ktorí si robia čo chcú. To je sloboda! Žiadna spútanosť, skostnatelá morálka, kazajky náboženstiev. Tí ľudia žijú!“

Všetci žijeme. Tam, kde má naša duša tie najlepšie podmienky k rastu. Tam, kde sa vyskytnú nové podmienky k postupu do ďalšej brány. Základná škola – sčítavanie a delenie, stredná škola – funkcie a permutácie, vysoká škola – matice a integrácie. A v živote? Základná škola – boj o hlinenú misku, stredná škola – riešenie nevery, lebo muž začal paktovať a to pre istotu so šéfom, vysoká škola – prvé pokusy žitia skutočného „tu a teraz“, zbavenie sa všetkých pripútaností, závislostí, pustenie chybných programov dopujúcich naše ponížené ego, výmena energetického parazitovanie za žitie z Večného zdroja.

Tak ako sa kozmonauti školia v strediskách plných odborníkov, tak si časť ľudstva vytvorilo svoju dokonalú špecializovanú jednotku. Nádherne zložitý spletenec „neuveriteľného“, tak našu dušu bolestivo šokujúceho, dych vyrážajúceho, nohy lámajúceho. Stačí sa iba rozpomenúť, sami sme pred touto inkarnáciou zdvihli ruku a prihlásili sa do tohto programu: „Idem do toho, trúfam si. Chcem to podstúpiť,“ bola v nás viera prežiť to. „Bude to bolestivé,“ varovali nás svetelné bytosti. „Nie, mám na to. Do Európy, Slovensko, otec najprv milý, dobrý, budem ho milovať. Keď mu padne firma, začne piť, upadne a zmení sa na netvora. Budem ho naďalej ľúbiť i nenávidieť. Srdce na dve polovičky. A do toho choroba manžela, ktorého vytrhnem smrtke z lopaty, no ten večný strach – čo keď sa vráti? Ach, čo za adresa sa mi to vrátila? V ktorom predošlom živote som zažila niečo podobné? Čo som vtedy nezvládla, keď sa súradnice dokonalo zopakovali, len to má o level silnejšie pecky. Priamo na tvár. Modriny, krvácam, pľujem krv, v kaluži seba hmatám zuby, ach, to sa nedá prežiť.“

Dá. Všetko sa dá prežiť a vnútorne na tom zbohatnúť. Ste mohúci majstri bývalých víťazstiev. Rytieri pravdy, ktorí už toľko krát nepodľahli a ešte aj posledným zdvihnutím meča dali iným znať, že sa dá, len netreba vešať hlavu. Svoju a tým pádom ani hlavy „nepriateľov“. Ste mocní liečitelia, bylinkári svojej duše a teda aj klopajúcich na vašu chyžu rozžiarenú svetlom. Jasom, ktoré nevidno, no o to účinnejšie lieči. Držte tú fakľu vyššie, sám Boh vám ju dal do ruky, tak zrak k nebu! Slzy padajúce na vaše deravé ponožky vysušiť neviem, ale viem ich vysvetliť a tým pádom ich vy budete vedieť premeniť na sväté. Zdvihnite to svetlo vyššie, nech kľačiaci popri vás povstanú a vyvediete ich. Vy.

Všetci sme kňazmi vyškolení stovkami životov. Už nemusíme zahodiť sex, ktorý sme dostali od toho istého Jediného, ktorý nás obdaril aj láskou, nehou a súcitom. Nezakrývajme pokoru navliečením ju do kutaní askétie, časy zatvárania pravdy do chrámov a kníh, ktoré budú určené iba pre vyvolených sú preč. Kniha kníh je rozovretá na tej najlepšej dvojstrane určenej pre váš hociktorý deň a situáciu, stačí sa naučiť čítať. Všetky bloky, steny a zábrany sme k tomu písmu stvorili my ľudia. Nik nás neklame, my sami sme nevidiaci a rovnako tak sa sami môžete zobudiť zo zlého sna. Stačí si nastaviť budík a dať si ho k uchu.

Hasiči z horiaceho domu zachraňujú tlstého spiaceho muža. Nevedia ho však odniesť ani štyria. Kým jeden z nich sa nespýtal: „A čo keby sme ho zobudili a vyšiel by po svojich?“

Sme karavana kráčajúca v rovnakom úseku cesty. Navzájom si svietime a každý z nás občas ťahá prvú ťavu. Nie sekta, gang, fanatici, náboženstvo, viera, kult, duchári, filozofi, uletení, modlári, zaslepenci, čudní, ovce a „bača“ – iba obyčajní ľudia. Cítiaci, vnímajúci, preberajúci sa. Čarovní, mohúci, žiariaci. Každý z nás je vodca. Sám sebe. Každého srdce totiž presne vie, kedy pretrvať a kedy sa odpojiť a ísť iných chodníkom. Každý z nás je totiž Boží a srdce ho neomylne vedia ako k očistným lekciám, tak aj k prameňom.

Ďakujem, že ste. Paľko von Ďakovko

 

Prednášky 2018 (vstupenky tu: Predpredaj.sk alebo Ticket-Art)
31. 01., Trnava, Kino Hviezda
01. 02., Trenčín, Kino Hviezda
13. 02., Topoľčany, Kinosála
14. 02., Dolný Kubín, DK
21. 02., Spišská Nová Ves, Kino Mier
28. 02., Sereď, DK