Čo s večným negativistom?

Nie neraz som dostal na prednáške otázku, čo s negatívnym partnerom, vzorovým hundrošom, ktorému nie je nič po chuti. Veru, nie ľahko sa žije vedľa negativistu, ktorý na všetko nadáva. Vzduch opanuje nepríjemná nálada, človeku sa nechce ani usmiať, nie to hovoriť o osobnej spokojnosti, alebo pohode vo vzťahu.

Praktizujem so synčekom chlapské jazdy. Nebudem klamať, obaja ich milujeme. To viete, dva chlapi, to je vždy menej stresu, lebo ponožky môžu ležať tam, kde sú a zuby sa dajú umyť aj neskôr. Teraz sme prileteli so Samíkom do hosťovskej krajiny o polnoci a nepriali sme si nič iné, ako dostať izbu a vyspať sa. Lenže recepčná ázijského typu mala v pláne robiť obchod. Vraj len za 336 eur na desať dní si môžeme prikúpiť blízky bungalov. Odmietol som. Skúsenosť ma naučila, že byť v hlavnej hotelovej budove je výhodné. Všade máte blízko – k jedálni, detskej herni, recepcii, kde je wi-fi bezplatne, lebo na izbe sa signál buď nedoplazí, alebo je zámerne rušený, aby ste si kúpili voucher. Veď len 50 dolárov na týždeň. Daj, velí Matrix. Nedám, sám mi dáš a rád.

Keď som odmietol aj druhú ponuku v sume 303 eur (doteraz neviem, kde na tie čísla chodila… keby skúsila 299 eur, aj by som sa možno chytil, na tie „deviatky“ sme my Európania naučení bliknúť očami, ale toto ju asi na školení neučili), dostali sme sa konečne do výťahu… izba, poslíček s kufrom a jeho povinná zvedavosť, či sme spokojní s izbou. Druhá a tretia ozvena tejto otázky v preklade znamenala „daj mincu“.

Pritakávam, v tom momente som s izbou spokojný bol. Teda až kým poslíček nezavrel dvere a ja som sa nezapočúval do „ticha“. Spoza okna sa rinul obrovský hrmot akéhosi stroja. Pripomínal lietadlo tesne pred vzletom… zatiaľ iba rolovalo na dráhe, no napriek tomu motory hučali ako besné.

Otvoril som okno, predtucha sa naplnila. Nachádzali sme sa na treťom poschodí, kým o poschodie nižšie sa v šere črtala strecha reštaurácie, nad ktorou sa hučala centrálna klimatizačná jednotka celého hotela. Možno, keby som nebol vzdelaný a netušil nič o nepríjemných následkoch hluku na pohodu a psychiku človeka, nevnímal by som to ako galibu vesmírnych rozmerov. Nieto to ešte na dovolenke, kde si má človek oddýchnuť. Veď na izbu sa chodí človek iba vyspať a načerpať silu do ďalšieho lovenia slniečka, moríčka, smiechu a hry so synkom. No keď utíchne hotel, príšera za oknom prevezme oprate zvukových vibrácií.

Izbička bola milá, prítulná, pekná. No jej orientáciou smerom na hlukostroj a oku nelahodiacim výhľadom na strechu a stavenisko nového hotela črtajúceho sa za našim hotelom, bola ázijská pomsta vykonaná s precíznosťou profesionálneho mučiteľa. „Túto izbu dávajú za trest asi všetkých, ktorí nie sú recepčným sympatickí,“ napadlo mi. Áno, na Slovensku som odmietol priplatiť si výhľad na more, lebo po predošlých skúsenostiach mi došlo, že na balkóne trávime ako rodina nula celá nula nula tri hodiny celkového dovolenkového pobytu. Odvtedy odpovedám: „Nie, ďakujem, až keď prejdeme na balkónový party mód, dovtedy nemám problém párkrát namiesto mora a bazénov uvidieť iný hotel.“ Spať však jedenásť nocí vedľa fučiaceho Golema som však nečakal.

Zavreli sme so Samíkom oči. Za oknom balkóna s rozmerom meter a pol krát meter, kde niekto minimalisticky napratal dve prútené mikrokreslá a stolček prichystané pre párty Snehulienky a jej sedem trpaslíkov (už to stačilo iba premiestniť pinzetou do fľaše), hučal drak Hrmot. Nevidieť to, nik mi nevysvetlí, že tam nestojí letisko.

Čo by spravil nervák? Dvanásť minút by chodil po izbe ako lev, ktorý stúpil na mínu. Nadával by, z rukáva by vyberal perly rôznych vetných súvetí, v ktorých by sa to pohlavnými orgánmi len tak hemžilo. Aj ázijskými, lebo „to nám dala určite naschvál, ako pomstu, že som odmietol pristúpiť na jej ponuku!“. V minúte trinástej by sa obliekol a zišiel by na recepciu. Výťahom by triaslo, aby o sedemnásť sekúnd voyare hotela preťali nadávky a bľakot človeka, ktorý by mohol napísať nejednu novelu o cholerizme. Do polhodiny by sa aj s rodinou pravdepodobne sťahoval do inej izby. Do rána by však nemohol od rozčúlenia zaspať, opakovane by si prehrával triler „ako to len mohli!!!“. Prvú hodinu asi ani jeho manželka kvôli obavám o duševné zdravie svojho manžela a pružnosť jeho srdcového svalu. Asi by to vyriešili krížovky a hrsť práškov. Matrix vie byť nonstop po ruke…

Ďalší typ človeka je, že pri nespokojnosti nepovie ani ň a všetko excelentne udusí v sebe. Tam mu žeravá guľa behá zo strany na stranu, no on drží. Odpoveď prečo tak činí by našiel v detstve, kde do seba naimplementoval tento škodlivý „obranný mechanizmus“ zastierania a neriešenia vlastných pocitov. Navonok sa zdá byť pokojným, mnoho ľudí ho za takého aj považuje, ale pokojným nie je, lebo zožiera seba zvnútra. To je na chorobu, neklamme sa. Tu máte aj časť odpovede, prečo si Boh berie tých dobrých a zlých ľudí necháva na Zemi dlhšie. Boh s tým nič nemá. Ten túto hru vyhútal, natiahol a o ďalšie sa nestará, v ničom na neho nezvaľujte vinu.

Nervák sa komplikácie teda snaží aspoň riešiť, aj keď pritom rozbíja vázy, prehrieva nervové obvody seba i okoliu. Minimálne v problémoch vidí hromozvod zvedenia svojej vnútornej žumpy. „Šplech!“ a je to von!!! Iný typ pacienta je negativistický hundroš, ktorý vec nerieši a patový stav, na ktorý bez prestania kľaje, akoby mu vlastne vyhovoval. Takto to ide prvý deň, druhý, tretí, dovolenka stráca nádych harmónie, zmenila sa na obeť vrčania hlavnej klímy. Všetkým o tom rozpráva. Keď píšem všetkým, tak všetkým, aj Angličanom nepoznajúcich slovenčinu, i plavčíkovi nepálskeho pôvodu. Veľmi si rozumie taktiež s českými turistami, ktorí priletia na piaty deň: „Maminko, jen v rychlosti, to voláni je odtud zatraceně drahý… Let byl příjemný, žádný turbulence, časový posun tři hodiny. Jinak je to tady hezké… až na ten lomoz na izbě zvěnčí, asi chlazení…“

„Tiež máte taký hluk na izbe?“ prihovorí sa bývalo-večným bratom a sestrám a román sa po ďalšie dni píše sám. Aj šiesty, siedmy deň. Konečne má vecný dôkaz mať právo na zlú náladu. Neoblomný negativistický šomroš, sťažovateľ, nespokojenec, sa na danej veci smeje až počas letu domov, keď u neho zozadu pristane fľaša becherovky. S neskutočne „perfektnými novými priateľmi“ sa rád podelí o veselú historku z pobytu, samozrejme „hurhaj-štabarc story“. To sa ale nasmejú. Aj manželka sa usmieva, aj keď vnútro jej vraví, že to bolo úplne inak. Je zažehnané, horor sa zmenil na nesmrteľnú anekdotu. Čo tam po tom, že predchádzajúcim oddychovým dňom negativista ufaklil nemalý potenciál pokoja, radosti a zábavy.

Čo spravil Baričák? Dal preč emócie a pozrel sa na to racionálne: „Teraz sa mi to už rieši nechce, je štvrť na dve. Zajtra o tom poviem delegátke, lebo mojou strašnou angličtinou by som to musel kresliť a taký Michelangelo zasa nie som. Aj tak sme so Samíkom takí ustatí, že by sme zaspali aj na transformátore.“ A do minúty sme skutočne aj odišli do ríše snov.

Tajomstvo úspechu: čím ste naplnení, tým si modelujete vašu budúcnosť. Základný bod teda je vonkoncom neprepadať zlému pokračovaniu. Nie, nie som zasnený rojko. Proste prijímam aj zlé pokračovanie v úvode neblaho vyzerajúcej situácie. Je to stav harmónie s daným stavom, hocijako sa bude vyvíjať.

Rande s milou českou delegátkou sme mali na druhý deň o jedenástej doobeda. Na konci som jej povedal o reaktore nachádzajúcom sa v blízkosti našej izby. Šli sme na recepciu, kde Češka Bára v nemčine popísala stav našej veci. Recepčná, krásna blondínka európskeho typu sa najprv usmiala na Samíka, potom na mňa. Chápem. V mojom veku už prebúdzam skôr materinské city. Potom sa spýtala, či v danom lomoze vydržíme ešte jednu noc a zajtra o druhej poobede, keď odídu starí turisti, nám ponúkne alternatívnu izbu. Pritakal som. Do ruky mi pristál 50 dolarový kupón na izbový internet. Poďakoval som. Kopírovanie naladenia vnútier fungovalo parádne.

Na druhý deň sme sa presťahovali. Dostali sme ôsme poschodie s nádherným výhľadom na more. Celý záliv sa nám leskol ako jedna spojená lastúra. „Komplet hotelový komplex máme ako na dlani,“ písal som žene, rušenie internetu ustalo. Matrix zavíjal v kúte, dostal do tlamy.

Vždy prichádza skúška, toto ma už život dostatočne naučil. Na druhý deň po presťahovaní a raňajkách som na pláži zistil, že mi chýba mobil. Prezrel som všetko. Keby som dovolil panike, nervozite, či nebodaj hnevu ovládnuť môj stav, iba by som to celé skomplikoval, takže ani teraz som nekopal do piesku a nevolal k sebe čertov diablov, nech si „okamžite odvedú toho, kto ma okradol!“. Oznámil som Samkovi, že budeme musieť ísť na recepciu, že som pri naháňačke s ním asi stratil mobil. Chytili sme sa za rúčky a šli sme. Recepčná ma vypočula, podišla ku kolegovi, ten otvoril šuplík a podal mi môj mobil, prostriedok tak prepotrebnej komunikácie s našou ženskou polovičkou rodiny. „Našiel sa na pláži,“ vyslovil pán s úsmevom. Nič iné som nečakal. Ak by sa však nenašiel, rovnako tak by som nič iné nečakal.

Môžete čarovať. Nik vám v tom nebráni. Iba ak vy sami, červ, ktorý vo vás začal panovať (viac v druhom diely Šlabikára šťastia). Energetický egregor, ktorého ste sa stali sluhom. Pre mňa za mňa si aj nadávajte a rozčuľujte sa, len svoj prejav nebráňte slovami, že je to vaše zdravie a môžete si ho ničiť. Za prvé – nesmiete zodpovednosť za telo, ktoré ste pri vtelení vybrali ako dopravný prostriedok na tejto úžasnej planéte. Za druhé – svojim otrasným spôsobom správania a pohľadu na svet, ničíte zdravie aj najbližším. Energeticky na nich cudzopasíte. Práve na tých, ktorým v čase mierneho rozplynutia mrákavy vo vašej mysli vravíte, že ich ľúbite a máte radi. Tak sa podľa toho aj správajte. Láska nie je povinne vyslovenie „ľúbim ťa“. Láska je úcta, rešpekt, tolerancia a podpora toho druhého. Slovami, činmi, jednaním, spôsobom komunikácie. Ak budete žiť sami, kopajte si do panelov, búšte päsťami do trámov vašu nervozitu, nespokojnosť, večnú otrávenosť zo života. Panel, ani trám, vám energiu nedodá, dokáže to iba živá osoba. Tak si už konečne uvedomte vašu zlodejinu páchanú na okolí, zobuďte sa zo svojej slabosti, prestaňte byť manipulátorom. Je to smutné dostať pri narodení nohy a odmietať chodiť. Váš bezcitný prístup k bytiu je odmietanie daru robiť svoj svet krajším. Mazať všetko čiernymi farbami ide ľahko, ale robia to len hlupáci. A vy nie ste hlupák, tak sa začnite pozorovať, kto vlastne ste, ako vystupujete a odpovedzte si, či sa páčite samému sebe a aké by to asi bolo, keby sa ktosi celý deň, mesiace, roky, celý život, k vám správal ako buran, urážajúci sa pako, či diktátor.

A vy, partneri hundrošov, už prestaňte nadmerne milovať. Nie je to láska. Je to otroctvo. Už nemlčte, odpojte sa. Hovorte, keď vám je zle. Vyslovujte to rôznymi vetami, raz sa dotyčnému dozvoníte a on sa bude musieť zmeniť. Že vás opustí? Ani to nie je láska, iba strach zo samoty. Ale čo je lepšie – žiť v otroctve a odovzdávať denne množstvo energie, ktoré sa bez zmyslu stráca v kráteri následkov chybných vzorcov, alebo sa konečne prijať, začať sa milovať, vážiť si samého seba a povedať všetkým hundrošov vo vašej blízkosti: Dosť! Ste hodní lásky, nemusíte si ju odpracovať, už to konečne pochopte.

„Ocík, a ako si vedel, že ten mobil bude na recepcii?“ spýtal sa ma synček.

„Lebo veľakrát som už našiel cudzí mobil a vždy som ho vrátil. Teraz sa mi to vrátilo.“

V tej chvíli som si bol istý, že ak v živote nestretne väčší vzor správania sa, než aký pre neho teraz predstavujem ja, nebude pri nepríjemných situáciách prepadať panike, nervozite, zlosti, strachom, plaču, alebo vineniu. Lebo ak dieťa niečo nevidí, nestane sa tým. A raz mi jeho manželka poďakuje, ako jej muž reagoval v hotely na stratu kufrov. Proste to v pokoji vyriešil a dovolenku si užili. Tak, ako aj celý život. Tak nech sa stane, amen.

 

Prednášky 2018 (vstupenky tu: Predpredaj.sk alebo Ticket-Art)
31. 01., Trnava, Kino Hviezda
01. 02., Trenčín, Kino Hviezda
13. 02., Topoľčany, Kinosála
14. 02., Dolný Kubín, DK
21. 02., Spišská Nová Ves, Kino Mier
28. 02., Sereď, DK

4 thoughts on “Čo s večným negativistom?

  1. Občas som hundroš, občas výnimočné situácie nezvladnem. Ale len do chvíle uvodomenia si, že to emócie prevzali kontrolu nad mojou myslou☺a v tej chvíli mi stačí spýtať sa seba „Čo to vystrájaš, kluuuuud“ a zasmejem sa a viem že riešenie je príde ☺

  2. Pekný článok, vždy ťa rada čítam.
    len niekedy naozaj neviem, ako sa správať alebo reagovať pretože mám najbližšiu osobu ktorú veľmi ľúbim a ona je celý život zameraná na negativitu, všetko zneguje, je obeťou, klame, zavádza a mám pocit že si tým vydiera pozornosť. Vraví sa, že takíto ľudia nevedia ináč. Dobre, ale naozaj nevedia ináč? Niekedy uvažujem ktorá z jej dvoch strán je tá pravá: jedna je tá „zúbožená obeť ktorá fakt trpí a neuvedomuje si, alebo si uvedomuje a vedome si vymýšľa príbehy utrpenia“
    je to veľmi ťažké, hlavne psychicky pretože jej nedokážem pomôcť aj keby som jej obetovala celý svoj život a bola s ňou.

  3. Nikky93 myslim ze je jedno ci to robia vedome alebo nevedome, proste je to ich vzorec obete.. ja som mala jednu taku kamaratku dlhe roky (uz s nou prave kvoli tomuto nekomunikujem, lebo to bol jeden kruh stale dokola), ona bola vzdy obet nech sa stalo cokolvek, a robila to preto, ze sa nedokazala pozriet na vlastne zlyhanie s nadhladom. mne pomohlo to odosobnenie (aj vdaka Palkovej rade), ze ja ju spasit nemozem, ze som zodpovedna za svoj zivot, a tie vycitky ze jej neviem pomoct a ze som vyrazne obmedzila kontakty s nou zmizli a teraz som v pohode:) vela sil prajem

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *