Stál som na krajnici cesty. Bosý a knísajúci sa na pätách. Dostúpiť na celé chodidlá sa mi nedalo, úplne mi horeli. Mal som prasknuté otlaky na troch prstoch. Krvavo a bolestivo mokvali. Kožky sa odlúpili, ja som ich dychtivo odtrhol a mäsko vykuklo na svet. Radšej zažmúrilo oči, pretože toľká žiara ho prekvapila. Bolo ako kuriatko, ktoré hneď po vyliahnutí zo škrupinky stúpilo na dymiaci špak.
– Vitaj medzi ľuďmi, – podával mu ohorok ruku.
– Toto je ten krásny svet o ktorom tam všetci hore rozprávajú? – čudovalo sa kuriatko.
– Neviem o čom točíš. Ja som tu chvíľku a som rád, že odchádzam, – odvetil špak a pomaličky si cez dym v pokoji ďalej zomieral. – Veď sa pozri, aké je to tu všetko dodrbané!
– No že to hovoríš práve ty, hmhm, neviem kto si, ale smrdíš neuveriteľne! – treslo kuriatko nebojácne filtru do tváre.
Snažil som sa niečo stopnúť, ale pohybujúce sa autá asi vymreli. Kontroloval som svoj smer, či sa tam niečo nepohne, ale okrem pofukujúceho vetríka hrajúceho sa s lístočkami radu stromov, som neregistroval nič.
Určite nastal koniec sveta a mňa na to nikto neráčil upozorniť. Na svete zostali živí iba chudobní, všetci pracháči s autami zdochli. A prežili naisto aj bytosti strápené bolesťou. Obidva atribúty som totiž dokonale spĺňal. Vracal som sa z päťdňového čundru a vo vrecku som nemal ani len občianku. Už v polovičke výletu sme všetko prepili. Dokonca sme začali dorážať pivá po ľuďoch, ktorí odišli a nechali na stole niečo nedopité. Stáli sme so Psychom na terase pri jednom bufete a vyčihovali, kto čo nechá. Slnko však nekompromisne pieklo, postavičky boli vyprahnuté a tak úroda bola slabá. Kde tu sa ale niečo pritmolilo a to nás udržiavalo vo veselom stave. Ukazovali sme nepozorovane prstom na náhodne vytypované živé bytosti a hádali, čím sa môžu živiť. Bola to skvelá hra, pretože moja a Psychova fantázia nemala v tejto plejáde ľudí konkurenciu. Keby im bolo dopriate vypočuť si, čo sme na nich navymýšľali, určite by ich mačety pomsty pokojom dlho nezaháľali.
Usmial som sa. Spomenul som si, ako sme sa tešili na tučný, do polovice nedopitý polliter čierneho piva. Nechal ho nejaký vypasený turista v plavkách. Obrovské brušisko sa mu slastne prevaľovalo cez pás. Mal ho veľké, ako keby práve zjedol na posedenie malého byvola. Vypil z toho pohára polovičku čiernej pivnej tekutiny a potom ľahostajne odišiel. Určite do svojho pojazdného karavanu, kde mal manželku, dve neposlušne deti (čo mu iba celý pobyt pili krv), mikrovlnku, televízor, udicu a celú rybársku sadu minimálne za tridsať litrov, satelit, stolný futbal, nafukovacie basketbalové ihrisko, gril, vrece zemiakov, mrazák po vrch naložený mäsom a trilión ďalších pičovín, bez ktorých si nevedel predstaviť ten svoj vákuový svet.
Nikdy som nechápal ľudí, ktorí sa neustále obklopujú blahobytom, pohodlím a prepychom. V žiadnom prípade sa nikam nepohnú, kým nemajú na dosah ruky všetkého prebytočný dostatok. Potom tú hromadu vynásobia desiatimi, poznášajú to dokopy, prídu žeriavy, tie to naložia do auta, prívesu či karavanu a oni sa až potom pohnú na dovolenku. Keď sa vrátia, tak sa umelo pozvaným susedovcom na opekačke v ich prekrásnej záhrade navrhnutej najdrahším mestským exteriérovým architektom chvália, že boli na výlete v prírode pri jazere. Hovno boli a nie na výlete! Stále boli v tej svojej konzerve. Spútaní lanami potrieb, a tak beznádejne naviazaní na množstvo hmotných blbostí, ktorým dobrovoľne odovzdávali svoje životy. Neustále sedeli vo svojej obývačke a ani si to neuvedomovali, pretože tachometre ich áut menili číslice a oni im oddane verili. Nepohli sa zo svojho obalu ani len o vlások. Stále prebývali v tej svojej kocke z umeliny a klamali samých seba, že toto je ten vysnívaný a správny život plný materiálneho bohatstva po ktorom všetci túžia a práve oni sú tí šťastní výhercovia, ktorí z neho aspoň časť majú. Ale nemali nič, len pokrčené jagavé pozlátko. Krívajúce zlaté teľa, hnijúcu banánovú šupku bez sladkého plodu. Ešte im to ale nedošlo. Museli si počkať na nejakú smrť blížneho svojho či ťažkú chorobu, aby sa im záklopky vnímania čistého sveta otvorili na plno.
– Hajzel! Kofola! – precedil cez zuby Psycho, keď odlepil krígeľ od pier.
Psycho bol pohoďák. Nervák a veselý týpek v jednom. Keď mal dobrú náladu, začal veršovať len tak z brucha. A bolo mu jedno, či sú okolo neho len jeho priatelia, alebo maďarský zájazd turistov túžiacich sa vymočiť v najbližšom motoreste, kde sa práve nachádzal, pil a veršoval.
Raz sa postavil na jednom hudobnom festivale v záhradnej reštaurácii na veľký drevený stôl a začal len tak z veselosti básniť. Keď po desiatich minútach skončil svoju poetickú báseň improvizovane nazvanú „Oko v piči“, tlieskalo mu asi pätnásť stolov navôkol nás, ktoré od smiechu a údivu prerušili svoje debaty a počúvali majstra insitného umenia. Dokonca jedno české dievča donieslo španielku a prosilo ho, aby zahral niečo od Phila Collinsa. Nedalo si vysvetliť, že Psycho vôbec nevie na tento nástroj hrať. Že bude neustále iba brnkať po jednej strune a trápiť ju, aby cez ňu vyrobil jednoduchú atmosféru k svojim veršom o sexe, pijatike, priateľoch a živote takom, aký v skutočnosti a bez náplastí bol.
Keď už sme mali dosť koketovania s cudzími mikroorganizmami, rozhodli sme sa konečne pobrať domov. Odchod sme stanovili na druhý deň ráno. Od našich rodičov nás delilo päťdesiat kilometrov. Psycho zobral stan a ja spacáky s karimatkami. Kráčali sme horúcou asfaltkou a z čín na nohách sa nám len tak parilo.
– Spravil si ju? – spýtal som sa Psycha, keď mi už šuchtanie tenisiek pripadalo neznesiteľné.
– Jasné. Tak po mojom. Vyzliekla sa, stiahla si gaťky a ja bez toho, aby sme spolu splynuli, som sa jej spravil na brucho, – odvetil smutne.
Predčasná ejakulácia nedala môjmu kamarátovi spávať. A práve včera mu náhoda nahrala krásne dievča v červených bikinách stojace a čľapkajúce sa na brehu jazera. Psycho neváhal a hneď sa jej spýtal, či mu daruje pramienok vlasov, že skladá paruku pre moju holú hlavu. To, že sa práve nachádzam v stave, kedy si osvetľujem budhizmus, mu už za vysvetlenie nestálo. Priateľ na svojom mieste. A ona mu okrem toho pramienka nakoniec darovala aj čosi viac. Niečo veľmi pekné, niečo, čo dievča nedá hocikomu. Veď o to bojoval celý deň a večer, zaslúžil si to. Toľko básni nezložil dohromady za celý rok.
– Nezabúdaj, že to čo organizmus nerobí aspoň pol minúty, telo nepostrehne. Mal si si viacej vypiť.
– Áno? A čím by som platil? Či kamienkami, ktoré by som pozbieral na ceste?
– Hehe.
– A potom by sa mi už vôbec nepostavil, – smútil ďalej, – keď si vypijem, odmieta so mnou malý Psycho komunikovať.
– Neboj, keď budeme starší, vraj sa to ustáli a pominie to. Aj ja som to mal, keď mi prvý krát dievča roztvorilo svoje nádherné stehná.
– Hneď si sa spravil?
– Áno. Vošiel som do nej a už som aj striekal. Ale súložil som ďalej. Hral som sa na machra, ako mi to ide.
– Ty vole, veď si ju mohol nabúchať. Zistila to?
– Začal mi spľasávať. Tlačil som ho tam ako valach na pílu. Snažil som sa čo to dalo, ale aj tak z nej po chvíľke celý zosmoklený vyšiel. Silne jej chýbal. Bola nadržaná ako mladý jeleň. Šmátrala po ňom rúčkou, že si ho tam okamžite zavedie, ale nahmatala len uslintaný kúsok mäsa. Celé jej to došlo. Bola sklamaná, aj keď sa pretvarovala, že je to v poho. Rozišli sme sa.
– Koľko ste boli spolu? Týždeň? – vypytoval sa Psycho.
– Nepreháňaj. Tri dni.
– Ty romantik…
– Potom som skúšal ešte toto: Keď sme sa bozkávali a hladkali svojimi hladnými rúčkami, proste počas predohry, vytratil som sa od baby na záchod, akože sa mi chce strašne cikať. A na záchode som sa dopredu urobil.
– Hehe, to viem ako skončilo, – skočil mi Psycho do úsmevu, – vrátil si sa a už sa ti nestoporil, čo? Hehe, to som robil aj ja…
– Nie, nie, postavil. Milovali sme sa. No teda, hmhm…. vošiel som do nej, dvakrát prirazil a už som aj striekal, hehe. Samozrejme, že som zasa strúhal džigola a umelo vzdychal ako býk určený na párenie. Koniec bol rovnaký, dala mi kopačky.
– Ako si na tom teraz?
– Chodil som s Petrou, však vieš. Často sme sa milovali. Začiatky boli trápne, ale potom sa to všetko skutočne napravilo. A to čaká aj teba.
– Myslíš?
– Skúšal si počítať?
– Čo? Moje baby? Mal som len dve. Teda s tou včerajšou tri…, – kmital Psycho prstami na rukách.
– Nie, nie… jeden kamarát počíta pri súloži v hlave veľkú násobilku… proste nemyslí na sex, snaží sa nevzrušovať. Odkloní myseľ. Násobí napríklad 12 x 15 sa rovná, 13 x 15 sa rovná a tak ďalej.
– Veľkú násobilku neviem ani pri triezvom sústredení, hehe. Ja som skúšal stavať snehuliaka. Už od predohry. Ale ako náhle roztiahla nohy a odsunula tangáče, ja som akurát zapichol mrkvu do hlavy a vyrobil semennú mapu Afriky na prestieradlo.
– Hehe, pokračuj. Lepšie sa mi kráča. Nejako mi to odľahčuje nohy…, – smial som sa z plného hrdla.
– Tak dík. Moc si mi pomohol, – išiel z Psycha recesistický tón.
– Vraj existuje nejaký bod pri koreni penisu, ktorý keď silne stlačíš tesne pred výstrekom, privodíš si bolesť a odkloníš to. Prišli na to mnísi.
– Ja som skúšal súložiť so špendlíkom, – ťahal Psycho ďalšiu pikošku zo svojho batoha erotických spomienok. Nevedel som sa dočkať záveru.
– Rozhodol si sa stať otcom pár pripináčikom? Ako si našiel v tej mikrohlavičke dieročku?
– No, vidím, že si to pochopil… no proste som sa pri kopulácii pichol špendlíkom do stehna.
– Psycho prestaň, lebo tvoju fotku pošlem na psychiatriu s textom „Som vytretý idiot. Schválne, či ma nájdete?“ Čo to dievča? Pripadalo jej normálne, keď si si na nočný stolík pripravil kondóm a špendlík? Tááák, operácia môže začať. Čo vás bolí mladá pani?
– Schoval som si ho pod plachtu. Mal som nacvičené, kde ho nájdem.
– Ahá… Milá Marika, tu je nakreslený obrys, tu si mi ľahni. Ja som hneď na tebe, len si tu ešte chvíľku len tak z mojej vrodenej debility pohrabkám pod plachtou. Prepáč, mám takú menšiu úchylku. Neboj, za chvíľku už budeme spoločne fičať neuveriteľnou rýchlosťou ako na boboch. Daj si zatiaľ prilbu. Áno, áno, tamtú nafukovaciu, čo je na tom vešiaku.
– Ty si somár – vidím, že cítiš so mnou. No ale ani to mi nepomohlo…,– odsekol nahnevane.
– Čo si v návale chaosu miesto toho pichľavého inštrumentu nahmatal pod vankúšom babkinu modlitebnú knižku a v panike z omylu si sa ňou začal biť improvizovane po hlave? A zabralo to? Super! A potom si už len prirážal ako dobre vypasený muflón a Mariku od túžby vlnilo ako plech štvorku? Erekcia sa dala tvrdosťou porovnať k oceli triedy 19 a semenný vulkán menom Krakatit bol pevne pod tvojou taktovkou – desať sekúnd, minútu, pol hodiny, deň, rok – nech sa páči, navoľ si Marika časový parameter očakávanej dĺžky súlože sama týmto vypínačom, žiadny problém. Len mi občas lopatou hoď nejaké to jedlo a pitie do gágora, nech má môj rušeň dostatok energie na svišťanie prériou. Ale Marika ako na just – keď sa ti začalo konečne dariť, ošedivela, seklo ju, mušlička sa jej premenila na Saharu a ospravedlnila sa ti, že ju práve akosi hrozne začala bolieť hlava, čaká mesiačiky a z koitusu nič nebude? Bála sa ti totiž do oči povedať pravdu, že s truľom, čo si trepe pri súloži po hlave knihou, teda ešte nespala?!?
– Už ťa nepočúvam. Si psychológ ako ja drevorezbár. Pichol som sa moc silno – ak chceš vedieť. Až mi vyšla krv! Okamžite mi klesol. Mohlo predo mnou začať masturbovať prvých desať misiek Brazílie súčasne, krv sa do toho orgánu už za nič na svete nechcela vrátiť.
– Pichol si sa tak silno, že všetka krv z tela vytiekla cez tú ranu? Špendlík tým tlakom vyletel z aorty a rozbil kryt nočnej lampy? Päť litrov tvojej životodárnej tekutiny premenilo posteľ na krvavé riečište v priebehu štyridsiatich dvoch sekúnd? Svetový rekord? Okamžite prišla ponuka od technikov zo stajne Ferrari? Nebolo už krvi, čo by naplnila tvoj orgán rozmnožovania na dostatočnú a lákavú veľkosť pre ženský zrak, hmat, čuch, pery, pysky a vagínu?
– Nepočúvam ťa. Môžeš si drmoliť hocijaké pičoviny, nepočúvam ťa! – cedil cez zuby Psycho.
– Marika vybehla celá krvavá a holá na chodbu tvojho baráku a vrešťala tam ako ranená opica? Stretla akurát domovníčku, ktorá na teba okamžite zavolala políciu, hasičov ale na prvú pomoc akosi zabudla? A čo by s tebou asi tak robili, všakže… Iba ak by prišli s cisternou plnou krvi do ktorej by ťa rovno hodili, zavreli vrchnák a previezli rýchlo do špitálu. Tam by veko otvorili, vytiahli ťa a rozhodovali sa – zašijeme ho na operačke alebo ho rovno rozrežeme na pitevni? Na pitevňu – rozhodol riaditeľ, ktorý musel silou mocou ušetriť prevádzkové náklady hospitalu, pretože to dostal nariadením zhora od chudobného ministerstva zdravotníctva, lebo štát pridelil omnoho viacej peňazí na vojsko a zbrojenie? Zabíjať, plieniť, kradnúť, znásilňovať a ničiť je na tejto zemeguli prednejšie, ako zachraňovať a pomáhať slabším. A tí istí ľudia, čo prestrihávajú pásky na benefitoch venovaným obetiam vojen a hladu, sú megabohatí práve zo zbrojenia. Hmhm, paradoxné… Ale späť k inej súťaži – o tvoj život, Psycho: Nie, nie, my si ho berieme – kričali chlapci z konkurenčnej stajne McLarren a riaditeľ si trel čertíkovsky dlane?
– NE-PO-ČÚ-VAM ŤA! Si vzduch a vzduchom aj ostaneš. Vykračujem si tu sám. Som tu na tejto asfaltke jediný normálne rozmýšľajúci jedinec. Vedľa mňa kráča drzý a hlúpy dobytok, ktorý mi pomáha niesť moju batožinu a omylom ho naučili ľudskej reči. NE-PO-ČÚ-VAM ŤA!
– Neboj sa. Keď budeš mať štyridsať, spomenieš si na mňa. Pri súloži s manželkou, ktorú budeš pichať už po tisíci krát a budeš poznať presnú pozíciu každej jej bradavice na chrbte, budeš milosrdne čumieť do bedne a kopírovať si škaredú ženu z televíznej obrazovky hrajúcu na začiatku bezduchej reklamy na podporu lieku na ľudské omladnutie do svojej mysle, a budeš si predstavovať, že sa miluješ práve s ňou. S hocikým iným, len nie s manželkou! A jediným tvojim veľkým želaním bude, aby si sa už konečne spravil, pretože pri manželke to už proste nejde a tak sa jej stále vyhováraš na starosti so šéfom v robote. Vtedy sa už nebudeš smiať na vete, že s vlastnou ženou spávajú len homosexuáli – VTEDY TO BUDEŠ ŽIŤ!
– Tak to mi nehrozí. Určite päť krát prirazím a pôjde to von. Mám strach, že som doživotne odsúdený hádzať to na ženské brušká bez pocitu zažiť, aké je to byť dlhšie ako len na pár sekúnd v ženskom tele.
– Keď dosiahneš stredný vek, vrátiš sa k masturbácii, lebo vtedy budeš môcť aspoň duševne spávať s modelkami naplnenými silikónom. Budú ho mať všade – v prsiach, perách, pyskoch, hlave, kostiach i nechtoch. Doba ide rýchlo, takže keď zostarneme, tak možno všetky ženy budú napustené nejakou špeciálnou látkou. Bude to v móde. Ostré predmety budú zakázané, lebo keď tou nádherou pripravenou k súloži šuchneš o nejakú ostrú hranu, vytečie ako syr Bambíno položený v lete na vyhriatom plechovom stole. Zabudni na špendlík! Do postele pôjdeš cez detektor kovov. A tak aspoň porno bude tvojim únikom. Budeš si mastiť péro, motivovať sa ľudskou kožou napustenou špeci tekutinou vytvarovanou do tvaru super kočky a takto sa budeš prihovárať svojmu žaluďu: Milý môj, ale si ma v tom detstve vytrápil, hehe. Už sa mi nechce tomu ani veriť. Vtedy som sa ťa len chytil a mohol som ísť prať trenky, nech to máti nevidí. A teraz ťa tu už dvadsať minút masírujem a ty nič. Dúfam, že tá obluda nepríde skôr z práce… poď môj, no poď…
Neodpovedal mi, a tak sme ďalej kráčali mlčky rozoberajúc svoje osobné životné cesty. Psycho bude ejakulovať na brušká, ja skončím v budhistickom kláštore a budem si chytať pipíka pri koreni pri prvom náznaku schádzania z cesty za svetlom.
Po troch hodinách šlapania sme sa rozdelili, pretože sme pochopili, že takéto dve chodiace kreatúry nikto do auta nevezme. Psycho mi za pol hodinky zakýval z ubiehajúcej dodávky. Bol som rád, pretože sme si strihli, kto bude niesť ťažší stan a on prehral. Aj mne sa podarilo zastaviť jedno auto, ale po desiatich minútach výčitiek zo strany nahnevaného a priam diktátorsky naladeného šoféra, ktorý mi neustále dohováral, ako môžem chodiť po svete bez peňazí a takto žobrať, som ho poprosil o zastavenie a vystúpil. Zvýšeným hlasom mi rozkázal, aby som sa vrátil do auta, ale ja som mu s úsmevom poďakoval a zabuchol dvere do ksichtu.
Nevidel som žiaden problém. Vypočítal som si, že keď budem kráčať zostatok dňa a celú noc, mohol by som byť ráno v mojom rodnom meste. Každý životný údel som bral ako výzvu a dokonca som sa na tú nočnú púť tešil. Predstavoval som si, ako moja mamina pôjde ráno do obchodu kúpiť mäkké rožky a mlieko na kakavko. Budeme kráčať oproti sebe, ale nespozná ma. Kto by v zarastenom stroskotancovi videl svojho syna, všakže? Nikto. Nechám ju prejsť okolo mňa, potom sa otočím a zakričím na ňu:
– Mamina?
– Preboha, Xiastro?!? Ublížil ti niekto?
– Nie. Prečo?
– Až som sa zľakla! Vyzeráš, ako keby si tri dni nejedol.
– Veď som aj nejedol.
Pristúpi ku mne a objíme ma. Bude ma hladiť jej teplými dlaňami po mojej hlávke a nosom bude nasávať moju dušu. A ja ju oblapím. Silne a z lásky ako bytosť, ktorá mi veľa dala, dáva a bude dávať. A takisto ja jej. Už dávno nie som malý synátor pletúci sa jej pomedzi nohy. Ona to vie, ale ako mama si to nikdy neuvedomí. Stále bude nado mnou bezpečne krúžiť, ako kondor chrániaci svoje mláďatá. Celý život. A ja jej budem za to vďačný. Keď mi bude plano, iba zakývam na oblohu, ona priletí a skryje ma pod svoje košaté materské a bezpečné krídla.
– Choď prosím ťa domov, nalož sa do vane a sprav si niečo na jedenie. Ahoj synu môj, ľúbim ťa. Ja idem niečo vybaviť do mesta. Nepotrebuješ niečo?
– Nie, ďakujem. Práve si mi dala lásku a to je to najdôležitejšie.
Ale kocky osudu boli vrhnuté ináč. Koža na prstoch dolných končatín praskla a biela bezfarebná vodička miešajúca sa s krvou sa vyliala. Nohy už nemohli kráčať a ja som tam zostal stáť ako pokazený trambus na púšti. Slniečko začalo zachádzať za obzor, a tak som zišiel k potoku blízko cesty. Ponoril som ubolené nohy do tečúcej vody a požiadal potôčik o uzdravenie. „Ssss,“ privítal ma.
Nakoniec som si ustlal dve karimatky na seba, vsunul sa do spacáka, poďakoval najvyššej vesmírnej identite za pekný deň a snažil sa zaspať. Rozmýšľal som, za koľko sa mi zacelia chodidlá, aby som mohol pokračovať v ceste. Deň, dva, tri? Nemal som mobil a tým pádom nikto o mne nič nevedel. Psycho bol už dávno doma a zajtra mi bude určite vyzváňať pri dverách. Keď už nič nestopnem, musím si aspoň od niekoho zavolať, nech nemajú o mňa strach. Plán bol jasný, mohol som zaspať.
Hirax
