Čo nás otravujete? Nevedel ste si to zašiť sám?

Letné festivaly sú úžasná vec. Hlavne, keď sa vám niečo stane na tele (či na duši). Na šťastie teraz utrpelo len moje telo – tržná rana na ruke tak na päť štichov. Keď som sa dosť vytešil z kamarátov, ktorých moja diera v ruke privádzala do mdlôb, našiel som stánok zdravotníkov. „Nešijeme,“ odvetili. „Do Dunajskej Stredy vám neodporúčame ísť, tam vám to zašijú „krivo“. V Petržalke sa zo soboty na nedeľu ženia čerti, budete tam čakať minimálne tri hodiny. Choďte domov, je to pre vás tá najlepšia varianta.“ Spájam si to s poverou, že je lepšie rodiť v Martine, ako v kysuckej nemocnici a ďakujem im za radu.

Ranu mi preliali nejakou čistiacou tekutinou. Asi kyselinou, lebo jazyk a oči mi vyleteli z hlavy. Hluchú faunu z okolia troch kilometrov, na ktorú nestačil festivalový stage za posledné dva dni, vyhnal určite môj výkrik. Ruku mi poriadne zaviazali, aby som mohol ako-tak radiť a šoférovať. Štvorhodinovú nočnú jazdu z Dobrohošťa domov si nepamätám. Kamarátka mi vraj strhávala volant a bila ma do pleca výkrikmi „Pozóóór, zvodidlá! Zľava auto, ty debil!“ Moc jej neverím, pretože čo si nepamätám, to sa nestalo.

Po štyroch hodinách vchádzam na úrazovku, je sedem hodín ráno. V tvári nesiem utrpenia celého sveta. Na dverách visí papierová miska z párkov: „Neklopať!!“ Na zvonci je napísané „Zvoniť!!!“ Som zmätený ale tlačím, lebo chcem prežiť. Narúšam pokojnú atmosféru dvoch sestričiek. Po doktorovi ani stopy. Padá na mňa lavína otázok, ktoré sa ma snažia dohnať do kúta a v preklade znamenajú jednu vec: „Čo nás otravujete!?!“ Pokorne odpovedám, snažím sa učiť biť pokojným a pevným, veď kvôli tomu sa naše cesty stretli. „Choďte von, zavoláme vás,“ hovorí jedna z nich po tom, ako mi to celé nešťastie odstrihne a na vlastné oči sa presvedčí, že nezavádzam a ihla si zamlsá.

Počas štyridsiatich minútach strávených v čakárni sa cez dvere dozvedám niečo o nejakom chalanovi, ktorý sa správa tak, ako sa správa len ten, ktorý si chce niečo dokázal. Že tie nohavice, čo si kúpila jedna z nich, majú čarovnú bielu farbu plus milión iných story, ktoré sa mi zarývajú do mozgu kričiaceho o spánok. Z ruky mi tečie krv a ja si nahováram, že som asi zle počul. Asi mi povedali, že mám ísť domov, sypať si do tej trhlinky popol z cigarety, máčať si to v repíku a modliť sa k nechtíkovej masti, nech to zaberie. Pozorujem kamienok na chodbe, ktorý je v tej čakárni dôležitejší, ako ja. Jeho si všimne aspoň upratovačka, ktorá ho ráno zametie. Závidím mu. Ja som bezcenný kus nábytku, len chýbam na inventári.

Konečne prichádza pán doktor. Moja fantázia má ešte chuť sa hrať a tak spája jeho dva polkruhy pod očami do jednej obrovskej pneumatiky z traktora. „Preboha, zobudili ho len kvôli mne, mal som ísť radšej do tej Stredy!“ panikári môj rozum. Zbytočne. Rutinne vymýva moju ranu ďalšími vagónmi dezinfekčnej látky, gáza fackuje preťaté mäso, umrtvuje časť tela, ktorá by mohla byť po čase mŕtva, šije a pýta sa ma ako bolo na Pohode. „Nebol som na Pohode. To by potom v médiách museli uviesť, že mali tridsať tisíc ľudí…,“ srandujem, ale nechápu ma. Nevedia nič o marketingových ťahoch festivalových médiových manažérov. Posielajú ma kúpiť nejaké šesťdesiat korunové kupóny za nadštandardné ošetrenie. „Som hluchý, je to jasné!“ štípem sa do stehna, ale poslušne odchádzam. Keď sa vraciam z vrátnice, nesú práve do čakárne nejakého horolezca. Jeho noha je divne pokrivená, len had by vedel povedať, čo jeho telo hovorí. Ľutujem ho. Určite bude musieť odpovedať na otázky, „čo ho na tej skale až tak priťahovalo a či nemá doma vlastnú sadru.“

Kráčam domov. Slnko mi tancuje nad hlavou a ja si v duchu gratulujem, že robím svoju prácu s chuťou a láskou. Myšlienkam, že by som ich mal pochopiť, veď sú to práve oni, čo sú nedocenení a zle platení, zabúchavam pred nosom dvere. Neviem, keď sa jedná o zdravie, som nejaký sebecký…

 

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *