Čo mi šepla ayahuasca – samotné čistenie La limpia (3. časť)

Nie je mi zima, nemám triašku, nie som stuhnutý, nemám pocity návalov tepla, je mi príjemne. Medicína sa vo mne usadila, dokonca naberám dojem, že zo mňa prchá. Jej účinky boli prekvapivo krátke. Vybavuje sa mi úžasná knihy Vlasy dupkom od prešovskej anestéziologičky Ľubky Romanovej, ktorá vás po prečítaní krátkych poviedok donúti tou najprirodzenejšou cestou poďakovať za svoje zdravie v hocijakom stave je. Opisuje tam, že raz mala do stavu umelého spánku pred operáciou priviesť človeka, ktorý veľa pil. Musela mu dať priam konské dávky, tak bol jeho organizmus zvyknutý odbúravať cudzie omamné látky.

Dávam si to do spojitosti s mojou rockovou minulosťou, ktorá sa nemohla minúť s alkoholom a ľahkými drogami. Našťastie, som veľmi rozumný človek, poznám sa, som narodený v znamení leva. My, čo sme narodení v znamení leva, máme náklonnosť veľmi ľahko a rýchlo podľahnúť hocijakým závislostiam (alkohol, drogy, automaty…), takže moje vnútro sa nikdy nedalo chytiť na žiadne chemikálie a zostalo vždy len a len pri prírode. Zamestnal som tým rozum, na toto je dobrý sluha.

Kráča ku mne Zuzka, som na rade sadnúť pred šamana. Využívam jej slová, že ak budeme chcieť medicíny pridať, stačí si popýtať. Pýtam sa jej teda, či ešte môžem dostať za žufaňu. Odpovedá mi, že sa spýta Luisa, ktorý na moju žiadosť súhlasne prikyvuje.

Najprv však musí prebehnúť môj očistný a liečebný rituál. Od pol pása vyššie sa musím vyzliecť. Luis začína hrať na hudobné nástroje. Sú pre mňa nadmieru harmonizujúce, je to oveľa silnejšie, keď šaman hrá na pol metra od mňa, ako keď som jeho hudbu vnímal zo vzdialenej lavičky. Potom nasledujú rôzne stupne očistenia, aspoň tak to vnímam ja. Šaman nado mnou chrastí metličkou vyrobenou z listou akejsi rastliny a píska popritom pre moje uši nádherne znejúcu melódiu. Niečo podobné so mnou robil aj Ramon pri návrate z výletu od vodopádov Pimpilala. Teraz neviem, či sa na šamana hral, alebo tieto techniky taktiež ovládal.

Pokračuje ďalšia procedúra, kedy na mňa Luis ústami rozprašuje nejakú voňavú vodičku. Potom mi niečo hovorí po španielsky, ale nespájam si to so Zuzkiným upozornením, keď nám na začiatku vravela dve španielske vety. Pri tej prvej nám zažmúriť oči, Luis mi vraj bude očisťovať tvár. Pri tej druhej mám nastaviť šamanovi ruky dlaňami hore. Ako mi šaman napľul vodičku do tváre a schytávam to aj do očí, dochádza mi, že to bola tá prvá veta. Vo vnútri sa smejem, aký som milý babráčik. Od tejto chvíle zatváram oči a plne si vychutnám celú mágiu prítomnej chvíle, tejto neuveriteľne čarovnej noci.

Blýska sa, ja aj šaman sme osvetľovaní pralesným nočným svetlom, no čo vám budem hovoriť, silné, veľmi silné. Luis mi zatiaľ cez temeno lebky vycucáva „zlé veci“ zo mňa. Tak to cítim ja, neberte môj opis ako odborný výklad, ale vždy po tomto kroku vydáva zo seba zvuk dávenia a poťahuje si z tabaku (spôsob dezinfekcie, jeho ochrany a čistenia?). Keď končí s hlavou, symbolicky mi ju hladením rúk opäť uzatvára. Cez ramená pokračuje k mojim dlaniam, „otvára ich“, čistí a znova uzatvára. Nechávam ich zopäté, akoby som sa modlil. Je to symbol prosenia a ja sa celý oddávam Luisovi, nech odstráni a odblokuje čo najviac z toho, čo nie som schopný vyniesť a upratať sám.

Nasleduje pre mňa najkrajšia etapa, kedy šaman ovieva celé moje telo a spieva nádhernú pieseň. Vraj každý šaman má tú svoju, ktorú buď zdedil od svojich učiteľov, alebo si ju upravil na svoj spôsob. Luis má nádherný hlas, má už niečo odžité, tipujem niečo medzi päťdesiat až šesťdesiat rokov (naozaj strieľam od buka), tie roky dali jeho hlasu úžasné zafarbenie s hĺbkou, tónom aj farbou.

Ku koncu Luis opäť pracuje s mojou lebkou a dlaňami. Odhadujem, že teraz mi je cez tieto „otvory“ dodávaná sila. Predstavujem si pod tým slovom všetko, teda múdrosť, odvahu, kreativitu, fantáziu, duševnú aj fyzickú silu na všetkých úrovniach.

Rituál je skončený, Luis vyslovil „okej“. „Nádherný obrad,“ vravím si, kým kráčam a sadám si na moju lavičku, „aj keby to malo byť divadlo pre cudzincov, budem spokojný.“ Akonáhle však moje vnútro začulo slovo „divadlo“, duša silne protestuje: „Čo nevidíš, aký si šťastný, akým pocitom si naplnený? Začni už konečne viac dôverovať pocitom, než rozumu.“

Dlho nesedím, lebo Zuzka ma šikuje späť k šamanovi, idem dostať ďalší hrnček medicíny. Zuzka priniesla od ohňa hrniec s medikamentom, nalieva mi ho do šálky, podáva ju šamanovi, ktorý ju očisťuje vyfúknutým dymom z fajky. Luis mi ju potom podáva oboma rukami do dlaní a keď cíti, že ju pevne držím, pozrie sa mi šibalsky do očí a vysloví najväčší hlod večera:

„Chocolate.“

Mám chuť v tej slávnostnej a duchovnom nabitej atmosfére vybuchnúť do smiechu, ale nakoniec sa silou vôle premáham a s úsmevom mu odpovedám:

„Si, chocolate.“

Idem si sadnúť a ozýva sa vo mne Osho: „Veru tak, duchovný guru musí mať zmysel pre humor, bez toho sa k osvieteniu nedostane nik.“

Po tom, ako som sa ozval o prídavok, všetci zrazu naberajú odvahu a idú si taktiež pridať. „Kto sa hanbí, má prázdne gamby, len zvesela,“ žehnám im. Prvému Chartovi však dúšok „čokolády“ nezaberá, vracia ho hneď do kýblika. Ako ide okolo mňa, šepká mi:

„No visions. And you?“

Odpovedám mu, nech nečaká Hollywood film, že s tým musí pracovať. Nechcem rušiť ostatných, takže viem, že pár šepkanými slovami mu v tejto chvíli moc nepomôžem. Je to celkovo na osobnej šikovnosti a čím viac má človek skúseností s meditáciou a podobnými stavmi, ktoré nás uvedú do iných dimenzií, tým lepšie.

Austrálčanka, Japonec, Ninka i Zuzka však prijímajú dupľu bez problémov. Palino si šiel hneď po prvej várke sadnúť mimo domček. Posielal som mu mysľou podporu, nech prekoná všetky strasti, lebo rastlinka je naozaj veľmi múdra a výlet s ňou treba zužitkovať. Nič viac však pre neho nemôžem urobiť. Keby vo mne zvíťazil altruizmus a strach o neho, mohol by som tomu prepadnúť a ja mám predsa pred sebou ešte ďalšie kolo otázok a nádhernej komunikácie s vesmírom.

Druhá fáza prichádza plynulejšie. Som zvedavý na bytosti lesa, ktoré sa prišli pozrieť na našu ceremóniu. Volám si ich k sebe, chcem ich uzrieť. Vidím množstvo akoby postavičiek z dreva, presne takých, aké vyrezávajú Afričania z ebenu. Niektoré sú väčšie, iné menšie. Občas pripomínajú vtákov. Všetky sú akoby v amfiteátri, sedia na oválnej ploche, ale netlačia sa na seba. Čím väčšia bytosť, tým väčší priestor okolo nej. Potom sa mi prepína projektor, akoby som sa dostal do inej dimenzie, v ktorej sa nachádzajú úplne odlišné duše. Sú farebné, najviac pripomínajú motýle, len majú tri krídla. Tie však neústia do jedného trupu, ale do akejsi doštičky a sú k sebe navzájom rovnobežné. Krídla majú mierne zvlnené, neustále sa jemne vlnia akoi vo vode, no nie sú. Prírodovedec by ich zaradil skôr k rastlinám, než k živočíchom. Ak živočíchom, tak ku koralom. Keby sa ich krídla zastavili, môžu evokovať zemiakové chrumky, len s tým rozdielom, že tieto sú nádherne zafarbené. Dostalo sa mi vidieť len dva druhy. Jedny sú biele s fialovými pásikmi, druhé ružové. Nenadviazal som s nimi komunikáciu, iba som sa nimi kochal. Na striedačku sa mi zjavovali viackrát.

V druhej várke dialógov si k sebe volám Samka, ktorý je ešte len v brušku mojej milovanej ženy. Má iba šesť mesiacov, ale odkazuje mi, že je v poriadku, je zdravý a nemusíme si robiť starosti. Vidím sa, ako pri ňom píšem, tvorím, na čo mi posiela myšlienku:

„Otecko, nemusíš mať výčitky, ja viem, že pracuješ. Celý život bude medzi tebou a mnou stáť práca, ale ja ťa prijímam takého, aký si.“

Sofia, moja duchovná sestrička, na Sárku povedala, že je to dúhové dieťa, ktoré na Zemi ešte nikdy nebolo, nemá žiadnu karmu, aby nestrácalo čas. Je to vraj čistá láska a všade, kde sa zjaví, bude všetkých spájať. A tak sa zatiaľ do bodky aj deje. K Samkovi sa vyjadrila, že to bude oceán ticha.

„Si moc múdry…,“  som šokovaný z jeho dospeláckych viet, „prekvapil si ma.“

„Celý život ťa budem prekvapovať.“

Mám zámer venovať sa mojim deťom, koľko mi len dovolí čas, ale Samko Leo akoby videl budúcnosť a dopredu ma na všetko pripravuje. On, môj syn, ktorý sa ešte nenarodil.

Zverejňujem tu len časť vecí, ktoré som sa dozvedel, videl, „zacítil“. Žiadne obrazy som nemal konkrétne, skôr akoby som tie myšlienky a scény „tušil“, chápal ich cez pocity, emócie. Keď prebiehal dialóg, vety ku mne šli akoby formou rozhovoru s mojim vyšším duchovným ja, ktoré je neustále spojené s Pravdou, len sa s ním ešte len učím poriadne komunikovať. Ostatné veci sa týkali môjho súkromného života, bolo mi ukázané, čo všetko môžem dosiahnuť. Ľudia, neskutočne veľa. Pochopil som, že treba snívať celosvetovo. Šepkám vám teda, aby ste sa vo svojich snoch v žiadnom prípade neobmedzovali a vždy si želali maximálne méty, ktoré by ste chceli dosiahnuť.

Čo sa týka spoločenských oblastí, musel som sa zasmiať, keď mi bolo vysvetlené, že vzťah muža a ženy je v našej spoločnosti mylne idealizovaný, kedy obaja partneri vstupujú do zväzkov s mýtusom, že prežijú rozprávku, v ktorej si budú do konca života nápomocní a plní lásky. Vraj v týchto časoch to ešte nejde a veci by prospelo, keby ľudia chápali vzťahy skôr ako učenie a uzatváranie včerajších konfliktov, ktoré čím sú bolestnejšie, tým viac podporujú náš vnútorný rast. Keď sa vraj tento nový uhol pohľadu na vzťahové problémy rozšíri do celosvetového podvedomia, nebudú sa ľudia tak rýchlo rozvádzať, ale naopak, budú o to väčšou silou hľadať súvislosti, riešenia, nebudú sa tak rýchlo vzdávať, budú chcieť dať veci do súladu a harmónie, lebo pochopia, že ak ju nenapravia v tomto živote, stretne ich to zas. No neviem, nechcem vám brať ilúzie, strávte to po svojom. A možno sa ešte párkrát vyberiem do pralesa a napíšem pokračovanie Šlabikára šťastia. Druhý diel sa bude volať Šlabikár šťastia: Vzťahy :-).

Čo sa mi ešte zafixovalo z ceremónie, čo by vás mohlo zaujímať? Jáj, návraty. Pýtal som sa napríklad lianky, čo bolo medzi mnou a Sofiou, čo sme to v tých minulých životoch spolu prežili. Chvíľku som zasa čakal, kým rastlinka vyhľadala v knižnici univerza správnu knihu a otvorila ju. Začali sa mihať obrazy z dávnych vekov, neviem, či to bol Egypt, alebo Atlantída, či aká doba, Sofia bola nejaká vysokopostavená panovníčka, videl som ju zboku. Sedela na tróne, seba som nevidel. Keď tu zrazu zaznel Zuzkin hlas:

„Paľko, všetko je ok? Nepotrebuješ niečo?“

Fúúúúúú, nie som mních, ktorý ma odmeditovaných tridsať rokov života, prekonať za pár milisekúnd toľké tisícročia, no trhlo ma, to vám poviem.

„Všetko je super,“  odpovedám jej nadšený a snažím sa vrátiť späť, ale už ma tam nepustilo. Takýto „návrat“ sa zopakoval ešte raz. Medzi mnou a Zuzkou prebehol na slovo rovnaký dialóg. Pre mňa opäť šok bez šance návratu späť.

Ááá, ešte ma rozosmialo toto. Volám si k sebe Babajiho. Vravím mu: „Babaji, konečne meditujem v sede, už by si sa mi mohol ukázať.“ Nič. Zasa ho volám, keď tu zrazu ku mne doplávali slová: „Podvrh. Tá kniha je podvrh.“ Hovorí o knihe V jednotě s Bohem, ktorú na ekvádorskej ceste čítam. Som prekvapený, neviem si ani len predstaviť, že by sa niečo takéto udialo v prvej pozemskej ezoterickej lige. Nie je nahnevaný, jeho hlas znie neutrálne: „Prečítaj si dodatky a daj na svoje emócie.“ K tomuto už vonkoncom nechcem písať nejaký svoj komentár. Počkám si na pravdu, keď umriem, spýtam sa na to Doma.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *