Kým chalani varia jedlo, ja skladám stan. Dozvedám sa, že naši skauti a mulicemani spali v otvorenom prístrešku, kde sme si včera večer robili oheň. Ja by som v tom altánku zamrzol, včerajší vietor mám ešte pod nechtami. Sú v mojich očiach veľkí hrdinovia, lebo spali na holej zemi len tak, bez matracov či prikrývok. Keby som to vedel, nechám im drevo, čo sme včera spálili pre zabitie nudy, a nebudem sedieť pri ohníku ako papaláš, keď ich by aspoň trošku zahrialo. Pýtam sa ich, aká bola noc, ale keďže nevedia dobre po anglicky, iba pokyvkávajú plecami, že toto je ich práca a sú radi, že majú aspoň nejaký príjem. Dostať 40 birrov na deň je pre nich slušný zárobok.
Keď už sme pripravení, vyrážame na vrchol našej túry, na kopec Imet Go-go vysoký 3 926 m. Od nášho kempu Gich po vrchol je to nejakú hodinu a pol a je to veľmi príjemná prechádzka. Výhodou je, že všetky veci si zatiaľ môžeme nechať v kempe, lebo cestou späť sa cezeň budeme vracať. Takže máme iba foťáky, trošku vody a nič viac. Posledných necelých tristo metrov teda prekonávame ľahko. Slnko pozlacuje oblohu, listnaté stromy sa stratili, no paradoxne sa občas zjavia nízke stromy podobné palmám. Nad hlavami nám krúžia rôzne druhy vtákov, od čierneho krkavca až po orly.
Na vrchole sa nám ukazuje nádhera simienskych hôr v plnej paráde. Obrovské rokliny, dlhé doliny, prekrojené zemské platne, úžasná zbierka hrebeňov a vrchov, desiatky zelených stien, kamenné steny trčiace z dolín ako nekonečné totemy prírody. Všetci fotíme, ja s Petrosom si meníme a požičiavame objektívy, špekulujeme ako čo zachytiť, trošku frfleme na jemnučký opar, ktorý málinko zhoršuje viditeľnosť a ostrosť fotiek. Nakoniec ležíme na tráve, srandujeme, sme šťastní, ako keby sme zdolali Kilimándžáro.
Vraciame sa cez kemp Gich a mierime do tábora Sankaber. Simonovi dochádzajú sily, stále ho čakáme a nadobro sa premenil na chvost našej partie. Takisto Koen na tom nie je dobre, pretože čoraz viac kašle a mierna teplota ho neopúšťa. Američanovi Michaelovi praskajú pľuzgiere, zbavuje sa kožených topánok a prezúva sa do tenisiek.
V dedinke nachádzajúcej sa nad kempom Sankaber, kde máme dnes stanovať, sa nás naši skauti pýtajú, či nechceme ísť znova na čajovo-plackovú seansu. Keď si predstavíme, že sa máme z tohto slnkom zaliateho raja národného parku Simien premiestniť do nejakej čiernej vydymenej nory, zdvorilo odmietame. Kým si oni odbiehajú na chvíľku poklebetiť na návštevu, my sme si posadali na lúku tesne za chyžami vystavanými pod krídlami kúzelných hôr a slnili sa.
Naša prítomnosť samozrejme neušla pozornosti domácich čiernych detí. Najprv nás z diaľky pozorovali a báli sa priblížiť. Dôveru v nich nevzbudili ani naše volania, že dostanú sweet, nech sa neboja. Po čase však prekonali bezpečnostnú vzdialenosť a meter po metri sa priblížili. Chceli si s nami podávať ruky, asi to odkukali od nejakých západných turistov, lebo s takýmto niečím som sa na svojej ceste zatiaľ nestretol. Tak sme ich pochytali za tie ich špinavé, ale zlaté labky. No a potom ma najviac rozosmial Amík Michael, ktorému sa zdali tieto dotyky pravdepodobne viac ako nehygienické. Keď odišli, vybral si mokrú vreckovku a poutieral si dlane. Vravím mu:
– Čo to robíš, Michael? Jackson je už mŕtvy, nevieš sa poučiť? Ten tiež oddelil kuchyňu od maštale, a tak aj dopadol…
Dedinčania sú skutočne vďační, keď vidia bielych turistov a môžu im ponúknuť na predaj ručne pletené čiapky podľa strihu tankistických prilieb v cene okolo 5 dolárov či iné podomácky vyrobené suveníry. Časť ich príjmu závisí od úspešnosti obchodu uzavretého na turistickom chodníčku, preto čakajú, či si niečo kúpime. Jedine Michael kúpil prvý večer štrikovanú čiapku, dal za ňu štyri doláre.
Mŕtvy had na ceste, ktorého domáci ubili kameňom.
Keď prichádzame do kempu Sankaber, je niečo pred pol piatou. Neviem, či mi je tak teplo z tých prejdených kilometrov alebo je slnko skutočne také rozpálené, ale bez váhania sa vyzliekam do trenírok a opaľujem sa. Pre ostatných je to dosť nevídané, hlavne pre Etiópčanov, pretože ich vidieť v tričku s krátkym rukávom hraničí s fatamorgánou. Sú schopní chodiť celý deň zahalení v rôznom otrhanom oblečení, vo vreciach,
v oblekoch, zimných vetrovkách, dekách, starých sakách, pršiplášťoch (a jeden neznámy Etiópčan teraz aj v spacáku). Ženy ako nižšie postavené sa neodhalia už vôbec. Najväčší gól však je pozorovať oblečenie detí, ktoré majú na nohách gumáky, šľapky, sandále, nekvalitné čínske topánky alebo sú úplne bosé. Jedine vo väčších mestách, ako bolo Mekele či Aksum som videl ľudí, ktorí boli odetí čisto, pekne a moderne, teda v košeliach, tričkách alebo rifliach. Samozrejme, boli to hlavne mladí ľudia.
V kempe Sankaber sú okrem nás ešte dva stany a zasa sú to anglicky hovoriaci ľudia. Slovana či Maďara som zatiaľ nestretol. Samí Holanďania, Francúzi, Američania, Angličania, Nemci. Nasledujú obvyklé činnosti – prezliekame sa do suchých vecí, pomaličky, ale hlavne precízne staviame stany a vychutnávame si varenie. Aj ten, kto nevarí, stojí pri kuchárovi a s tichou úctou ho sleduje. Som vďačný, že táto cesta ma znova núti obdivovať a vážiť si bežné činnosti, ktorým doma na Slovensku málokedy udeľujem väčší význam. Etiópia ma celkovo učí žiť v prítomnom okamihu, nič neočakávať, pretože tu neplatí nič, čo by ste predpokladali. Vracia ma k jednoduchosti a skromnosti, masíruje mi chrbát, aby som ho s ešte väčšou pokorou skláňal pred darom s názvom život.
Klipspringer.
Kto by to čakal, večeriame špagety s mäsovou konzervou. Domácim nechávame polotovary, nech si uvaria jedlo na svoj obraz. Čas pred spaním má taktiež vychodené rovnaké chodníčky ako v predošlé večery – robíme si oheň, ktorý nám často zhasína, a sme nakoniec viac vydymení ako vyhriati. Okolo nás sú samí Etiópčania. K našim verným pomocníkom pribudli skauti a nosiči z iných partií. Podľa intonácie rozhovoru sa evidentne poznajú. Odhadujem, že si rozprávajú veselé príbehy, doberajú sa.
Aj túto noc som posledný vlk, ktorý sleduje oheň. Dnes mi je parťákom Petros. Zostali sme ticho, mlčky vnímame hlasy domácich. Snažím sa dostať do stavu, aby som im nejakou astrálnou cestou začal zrazu rozumieť, ale ako vždy sa mi nedarí.
Napriek tomu je to celkom príjemná meditácia. Sedíte pri ohni v tri a pol tisícovej výške vzdialený tisíce kilometrov od domova s úplne neznámymi ľuďmi, ktorí sú otrhaní, čierni a špinaví, do toho puká oheň a vy sa topíte v neznámom zhluku hlások. Je vám čarovne, ste zrazu Coelhov pútnik, reinkarnácia ešte malého a strateného Charlieho Chaplina. Okrem vlastnej duše nemáte so sebou nič vlastné, ale napriek tomu sa cítite bezpečnejšie ako v byte na sídlisku za dverami s tromi bezpečnostnými zámkami.
Do pozornosti dávam havrana v pravej hornej časti fotografie…
V noci prišiel dážď, ktorý bol vraj veľmi silný. Trval od tretej do piatej rána. Mierne ma zobudil, ale takmer som ho nevnímal. Nepodarilo sa to ani mojim milovaným cudzopasníkom. Uvedomujem si, v akom zázraku to žijem. Mám teraz na mysli moje telo, ktoré sa ukazuje ako neskutočne prispôsobivá a vnímavá továreň buniek. Táto noc je pre mňa tou úplne najlepšou, akú som zatiaľ v Simien strávil a nezmenil to ani ranný minitajfún, ktorý sa prehnal pohorím. Pravdepodobne by som spal ako v bavlnke, aj keby na náš stan spadol strom. Možno keby som bol v týchto horách ešte dva-tri dni, tak ani nevnímam, že spím v obyčajnom spacáku na tvrdom matraci a nie v mäkučkej posteli.
Moja mama mala pravdu, keď nám s bratom v detstve neustále opakovala, že na nás treba len vojnu a poľské vši a hneď začneme byť poslušní a za všetko vďační. Ani nevie, že sa jej prosba sčasti splnila. Bomby zatiaľ nepadajú a namiesto vší omylom dodali blchy, ale ináč všetko sedí. Hlavne to, že som každým dňom vďačnejší a pokornejší.
Buďte šťastní, Hirax
