Byť v EÚ neznamená prestať byť Slovákmi

Ako sme kráčali Slovenským rajom, kamarát mi hovorí: „Začínam byť už háklivý na slovné spojenie „bráňme si ako Európania svoje hodnoty“. A či pizza, Jack Daniels, alebo kokakola sú našimi hodnotami?“

Zamyslel som sa a položil som si pár vnútorných otázok. „Keď si bol v Írsku, Anglicku, Francúzsku atď, ako si sa cítil?“ – Nielen že chladne, ale akoby na návšteve – nebol som tam doma. Celá tá anglosaská kultúra mi nič nehovorila. Gotické kostoly, iné domy, od podnebia až po systém dopravy, stravovania, obchodov, proste všetko iné. Bol som tam jednoducho cudzinec, návštevník… Ako cestovateľovi sa mi tam páčilo, to áno, aj Paríž, aj Londýn, ale necítil som korene pod sebou…

Keď som bol však v Poľsku, Chorvátsku, Rusku – dokonca aj v tom Bulharsku – vždy som sa cítil akoby doma. Neviem, či viete, čo chcem napísať, proste píšem o vnútornom pocite.
Ľudia je to tak, sme Slovania. Vyžieranie pukancov pri pozeraní ďalšieho amerického filmového hitu nie je ani z ďaleka to naše. Naši predkovia boli poľnohospodári, remeselníci, pastieri. Nevravím, aby sme sa teraz všetci masovo vrátili na polia a aby sme odmietali moderné, ale nie je ani dobré, aby sme sa hanbili za to svoje. Keď prídem do Egyptu, Vietnamu, Ekvádoru – taxikárovi tam z rádia hučia ich domáce šlágre. Tamojším hudobným redaktorom môže byť ukradnuté, že „všetka kvalitná muzika vznikla a zrodí sa jedine v Amerike a Anglicku“. Na celé auto vždy kričia všelijaké gajdy, píšťaly, vysoké spevy… A slovenské rádiá sa priam hanbia púšťať slovenské piesne. Popierame sami seba a to nielen v hudbe. Vari som jediný, ktorý krúti na autorádiu stanice a hľadá slovenský text? Neverím, že nás je iba 30%…

Keď chodím po svete, nesmierne ma zaujíma domáci národ, ich krajina. Odraz ich cesty prežitia v spojitosti s rázom ich krajiny. Aký si našli spôsob obživy (u nás to bolo poľnohospodárstvo, chovanie dobytka, remeselníctvo…), zábavy (u nás to boli husličky, tanec, spev, pálenka…), jedla (u nás napríklad demikát, halušky, pirohy, zemiakové jedlá…). Čo myslíte, čo chce vidieť napríklad Austrálčan, keď príde na Slovensko? Myslíte si, že Mc Donald a nákupné centrá? Áno, aj takí sú, už nadobro otupení „civilizovanosťou“, ale verte mi, že drvivá väčšina chce vidieť NÁS!!! Naše tradície, históriu, zvyky. To naše originálne.

Priznám sa, nebol som vyznavačom folklóru, ale teraz som rád, že v telke bežala veľká folklórna súťaž a frčí aj tá hitparáda „husličkárov“. Keď ku mne príde na návštevu cudzinec, beriem ho na slovenské hory, núkam slivovicou, objednávam halušky, žinčicu… Do 5-dé kina môže ísť aj doma, no u nás sa môže zviesť na plti, pozrieť nejeden hrad, namočiť sa do termálka. Čosi som sa sveta nabehal, neuveríte, ale nie všade majú horúce pramene a toľko hradov, čo je u nás na štvorcový kilometer. A to mlčím o našich horách. Zostáva nám iba tisíckrát ďakovať, čo sme ako malý národ dostali do daru.

V EÚ postupne narastá tlak proti všetkému, čo by bolo proti nej. Nie som proti nej, sme v celku temer najmenšími, vďaka nej máme veľa výhod, ale to neznamená, že máme prestať byť Slovákmi a popierať náš slovanský pôvod. Radšej byť šťastným záhradkárom, ako nešťastným nádenníkom závislým od iných. Ako Slováci sme nesmierne šikovní, zruční, vynaliezaví, tvoriví, pracovití. Objavme v sebe tieto pramene a môžeme byť silným prútom v celku a nielen zakomplexovanými ufrfľancami, ktorí v Dubline pri lacnej vodke jedia čipsy kúpené v zľave a nadávajú na všetko a na vlastnú krajinu najviac.

Na dovolenke v Dominikánskej republike som stretol Slovákov žijúcich už pol storočia v Kanade. Keď začali rozprávať, ako sa raz do týždňa stretnú Slováci, oblečú sa do krojov, spievajú piesne a spomínajú na rodnú zem, pripadal som si ako odľud, ktorí v tej krajine žije, ale neváži si ju. To oni si ju vážili a ďakovali jej oveľa viac. No tu nastáva prečudesný jav, kedy by ich za to možno zavreli, lebo by ich identifikovali ako prehnaných národovcov. Nie, páni z EÚ sa podľa mňa neboja národných identít, boja sa rozpadu bloku. Čas ukáže, či sme pripravení zostať pokope…

Vážme si našu zem, naše dary, našu krajinu. Nepredávajme našu zem, naše schopnosti a našu krajinu za babku. Uvedomme si, že to nerobia žiadni cudzinci, robíme to my, samotní Slováci. Niektorí vravia, že už sa všetko rozkradlo. Ani zďaleka. Ešte nám zostala zem, voda, príroda a milióny iných artiklov. Vnútorne dozrievajme, spájajme sa. Žiaden národ sa tak ľahko neovláda, ako rozhádaný a polarizovaný. Tu máte aspoň vysvetlenie, prečo média plodia to, čo plodia. Nie je to len zvuk medenákov padajúcich cez čítanosť a kliky na reklamy, ale často krát aj cielená činnosť jednotlivých majiteľov gigantov rokujúcich v pozadí.

Celok nerozbíjajme. Na to sme malí páni a vyzneli by sme len ako nevzdelaní krikľúni. Existuje aj cesta rozumných: „otvorene vyhlasujeme, že toto a toto sa nám nepáči, ale zahlasujeme za tú vec, aby bolo cítiť, že rešpektujeme celok. Ak to však nabudúce prekročí náš vnútorný pocit, vyslovíme „nie“.“ Fungovať v EÚ neznamená mlčať, prestať vyjadrovať svoje názory, tvarovať ju k lepšiemu konštruktívnou kritikou podanou slušnou formou. Ak patríte medzi tých, ktorí hania, vulgárne v komentároch alebo v statusoch ponižujú každého, s ktorým čo i len nepatrne nesúhlasia, robíte presne to, čo chcú tí v pozadí – rozdeľujete, oslabujete, ničíte. Národ sa nedá spojiť silou. Národ sa dá spojiť výhradne iba srdcom, ktoré nesmie byť naplnené zlobou, lež víziou lepšieho spolužitia všetkého živého na svete. Všetkého bez rozdielu kože, vierovyznania, hraníc, filozofií, ekonomického a hospodárskeho zmýšľania. Všetkého vrátane zvierat, prírody, Zeme.

Pochopme našu podstatu a prestaneme nadávať a hľadať vinníkov v iných. Slabý ohovára, haní, kritizuje, viní. Silný stojí, počúva, v pokoji sa rozhoduje. Z vlastnej vnútornej Sily mu vyviera zdravá sebaviera, kedy vie povedať „nie, ďakujem, neprijímam“, ale na druhej strane vie bez podmienok pomáhať. Aj keby mal „malú“ rozlohu Švajčiarska. „Malá“ totiž neexistuje. M. R. Štefánik vyslovil, že „ľudský duch nezná obmedzenia“, že hranice si robia iba ľudia sami v sebe. Národ tvoria ľudia. Ak budú národ tvoriť negativisticky útočiaci jedinci, ovládnu aj zakoplexovaných slabochov. Nie je lepšie pochopiť seba, spojiť sa do jedného organického celku, začať svietiť, bez kopania a syčania sa zdravo vystrieť a dať celému svetu to, čo máme priniesť?

Čím viac ľudí uverí včerajšku, že svetová situácia sa opakuje a konflikt je neodkladný, môže sa vývoj ľudstva spomaliť a skutočne sa môžu zopakovať skúšky cez hmotu. No nemusia sa, ak mnohí pochopia a nájdu cestu k Sebe. Vari si myslíte, že nás tu „história“ ponechala taký čas len tak, kým zo scény zišli oveľa väčšie národy? Neviete, aké je naše poslanie? Máme to predsa v názve – „slovo“. Slovensko na mape svete symbolizuje srdce (kým Česi sú napríklad rozum). A našim poslaním je múdrosť podaná cez slovo. Aby anténa (srdce) dobre prijímala vysielanie od Prozretelnosti, musí byť čistá. Ak bude zanesená hnevom, zlobou, hanením, vinením, povrchnosťou a malátnosťou cez tlak konzumu, nemôže nikdy prijať čistú depešu a nikdy ani nenájde vieru, cestu a silu predať ju svetu. Tomu svetu, ktorý netrpezlivo čaká, ako svojim dielom pomôžeme lepšiemu zajtrajšku ľudstva.

Paľko von Dopredu pozerajko

KrajoZem

V ten pradávny čas,
keď On delil zeme,
neprišli Slováci včas,
posmutneli, tváre nemé.

Žiaden kraj nevyšiel im,
nevedno, kde budú žiť,
slzu stopili v sebe,
šli ďalej hľadať životnú niť.

Hej, národ malý,
postoj, vráť sa sem,
za ticho v tvojom srdci
dám ti jednu zem.

Čarovnú, velebnú, prekrásnu, malebnú,
mal som ju pre seba odloženú,
čisto pre bohov stvorenú,
no ty si pokorný, no tak ber.

Ako je náš národ malý, o to viac je u bohov zaľúbený,
svetlom požehnaný, do nádhernej zeme ukotvený.