Volal mi brat. Vraj či som nezabudol, že mama má zajtra sviatok. „Kdežééé Peťo,“ odpovedal som vehementne, „na mamine meniny ja nikdy nezabúdam.“ „Klever, mama má zajtra štyridsať deväť rokov.“ „Veď ja viem, len som žartoval.“ Bol ticho. Vedel, že pamäť mám dobrú, ale ako pripomienkovač dôležitých dátumov by som sa neuživil. „No dobre, zabudol som ako vždy. Mám si na udobrenie odrezať ucho?“ „Nemusíš, stačí keď prídeš na čas. Dali sme to na štvrtú,“ upozorňoval ma brat. „Okej, prídem presne na piatu,“ odvetil som. „Dobre, tak zajtra o šiestej, “ ukončil brat tému časového začiatku rodinnej oslavy.
Boose
„Klever?“
„Áno?“ Vedel som, čo bude nasledovať, ale hra je hra.
„Sľúbiš mi niečo?“ spýtal sa ma brat jemne. Predsa len, bol o tri roky starší, musel ma stále vychovávať.
„Áno, áno, sľubujem. Nebudeme sa hádať, nebudem útočiť, budem milý a všetky podpichovačky zo strany mamy pustím jedným uchom dnu a tým odrezaným von.“
Koľkokrát už počul tento sľub? Milión krát? Pár krát sa mi ho podarilo aj dodržať, ale vždy to záviselo od nápaditosti mojej maminy. Už som si zvykol, že na mňa väčšinou nabíjala ťažké kanóny, ale na šťastie ani ja som nikdy nechodil bez nábojov. Tentoraz som sa pre istotu rozhodol zabaliť zopár húfnic na viac plus jeden obrovský žabykláč. Človek nikdy nevie, hlavne keď má divného tušáka.
Na druhý deň som vybehol do najbližšieho kvetinárstva a kúpil drahú a netypickú kyticu, čo mi prvá padla do oka. Vždy nechávam všetko na prvý pocit. „Čo ťa prvé napadne, to je to správne,“ ozvala sa vo mne spomienka na starého otca.
O štvrť na sedem som mačkal zvonec na rodičovskom byte, ako nervový šialenec orech na opustenom ostrove. Akurát, keď sa malo Robinsonovi zjaviť v štrbine kokosu mlieko, dvere sa otvorili.
„Kleverko môj!“ zvýskla mamina a vystrúhala nesmierne čarovný herecký úsmev, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Belmondo v časoch svojej najväčšej slávy.
„Uvedomuješ si, že kvôli tebe Robinson umrie smädom?“
„Dobre mu tak, nikdy sa mi taký zarastený nepáčil,“ chytila sa mama, „jééj, aká pekná kytica. Ten pokrútený zelený papek je živý?“
„Nie, je to čistá umelina. Včera v noci som ju odlial špeciálne kvôli tebe. Keď sa ti zunuje, môžeš si do nej odkladať dáždnik.“
„Ja to poznám. Keď sa to zasadí, pustí to korene a rastie to.“
„No tak si to zasaď. Raz sa s tým možno prevŕtaš k susedom. Aspoň sa im nejako pomstíš za to generačné vytápanie.“
„Ahoj Klever,“ povedal brat podávajúc mi ruku, „čo tak na čas?
„Ááále, domiešavaču na križovatke sa uvoľnil uzáver a päť kubíkov betónu mi zalialo auto. Na šťastie išiel okolo ťaví taxík a tak meškám iba trinásť minút,“ usmial som sa.
„Pätnásť,“ utrúsil profesorsky bracháč, „dáš si vínko?“
„Ani nie, musím ešte vysekať to auto. Nechcem byť pripitý. Nemáte borovičku?“
„Peťo, nalej mu vodku. Tú, čo zostala od minule,“ pridala sa mama.
Štrngli sme si.
„No čo Kleverko? Bol si v chráme pána?“
„Zlá téma, júj veru zlá téma na dodržanie vysloveného sľubu. Ten sa stával už teraz porušený, nebolo šance na ústup,“ pomyslel som si ihneď. Mama bola chronická návštevníčka kostola. Ja urputný zástupca humanistov, teda ateistov, ktorým nie je osud ľudstva a tejto planéty ľahostajný. Kostol som teda miloval, ako skínhead Rómov. Kukol som na brata. Usmieval sa divným úsmevom. Naznačoval mi, že mám vybehnúť na našu osvedčenú telepatickú frekvenciu. Vykonal som to a po chvíľke som ho mal celkom slušne naladeného.
„Niečo si sľúbil, som zvedavý, ako vieš dodržať sľub.“
„Ale ona mi to snáď robí naschvál! Veď sme sa na túto tému bavili snáď sto krát,“ bránil som sa.
„Tak niečo slušne odpovedz a zaveď tému niekam inam. Máš fantáziu ako Salvador Dalí, tak sa vytas s nejakými stekajúcimi hodinami po šuplíkoch.“
„Ok, máš pravdu, nebudem jej kaziť oslavu.“
Brat sa usmial, ja tiež, mamina tiež, už len Robo Kazík chýbal.
„Mami a čo by som tam robil? Nie je dôležité, či človek chodí do kostola alebo nie, ale či koná dobro alebo zlo. Čo hovoríš na vyhlásenie Kórejcov ohľadne jadrového zbrojenia?“
Všetci na svete by si mysleli, že brat zostal sedieť, ale ja som krásne videl, ako sa jeho obrys rozdvojil. Tá éterická časť odišla do kuchyne pre sekáč na mäso. Za pár sekúnd sa objavil vo dverách s mierumilovným úškrnkom masového vraha na tvári a takto jemne mi mimozmyslovo šepol:
„Si fajn chalan, vždy som ťa mal rád. Ale ešte jedna podobná veta a susedia si zajtra v raňajších novinách prečítajú, kde všade som zakopal tvoje končatiny!“
Vytiahol som dvadsať centimetrovú kudlu spod trička a odvetil som:
„Ja to nemôžem nechať len tak, musím jej vysvetliť moje stanovisko!“
„Tak ty na mňa s nožom? A že vraj brat!“
„A ty si čo myslíš, že držíš v ruke strapec hrozna?“
Pozrel sa na svoju pravicu a trošku sa zahanbil. Napadlo ma, či nie preto, že čepeľ bola ešte čistá. Kývol som si rukou pred čelom, aby som odohnal tú chmúrnu myšlienku. Mama nič nehovorila, nechápala, prečo obidvaja mlčíme a tak uprene sa dívame jeden druhému do očí. Potom preťala mlčinu ďalšou pomýlenou pravdou:
„Ale Klever, ako môžeš takto rozprávať! Musíš sa ísť raz do týždňa pokloniť a poďakovať pánovi. On nad tebou drží ochrannú ruku. Nie si rád, že si zdravý? A neukazuj mi, že mi šibe! Vieš, že to nemám rada!“
„To si len cirkev vymyslela chrámy z dreva a kameňa. Ježiš vždy vravel, že ten chrám má každý z nás vo vnútri seba samého. Ale čo by z toho mali tí vyžratí kňazi obvešaní zlatými reťazami, keby nemali cez kostoly nad ovečkami moc a vplyv? Nič! A neukazoval som ti, že ti šibe. Odháňal som len krvavé myšlienky.“
„Klever, nehnevaj ma! Hovoríš ako neveriaci! A šibe tebe!“ rozburácala sa mamina.
„Mami, ja verím v toho istého Boha ako ty. Boh je len jeden. Všetci na svete sa modlíme k tej istej, ľudskými slovíčkami ťažko opísateľnej najvyššej vesmírnej autorite. A je to jedno, akého je kto vierovyznania. Dôležité je nekonať vedomé zlo, ale snažiť sa byť dobrým, aj keď veľa krát je to veľmi ťažké. Na poslednom súde ma predsa nepošlú do pekla len kvôli tomu, že som nechodil na nedeľnú svätosť a zomrel nevyspovedaný. Vyzdvihuješ taľafatky, ktoré si vymyslel neviem aký svetský koncil paprčiaci sa prídavným menom ´božský´.“
Z kuchyne ku mne doliehal stroj na brúsenie nožov. Jeho piskľavá frekvencia by zobudila aj politika spiaceho v parlamente. Brat mal proste rád precíznu prácu.
„Dávam ti ešte desať minút. Viac ťa mamu dráždiť nenechám.“
Z jeho hlasu znela nejaká podivuhodná radosť z niečoho nečakaného.
„Okej Peťo, vidím mat na dva ťahy,“ poslal som bratovi správu najjemnejšími vlnami.
„Rozprávaš ako filozof. Ježiš nemal rád filozofov. Hľadajú márny únik pred svetom, ako aj pred Bohom,“ pokračovala mama.
„Radšej zdravý rozum, ako slepé nasledovanie Vatikánu, ktorému ide iba o moc a obrovské peniaze, čo získa z veriacich. Všetko je to iba o rozdelení počtu slepo veriacich na tejto planéte medzi jednotlivé hlavy najväčších, momentálne najpopulárnejších svetových náboženstiev. Najkrvavejšie vojny sa konali práve kvôli tomuto lákadlu. Kvôli ovečkám a kvôli rozdeleniu zeme. Územie a moc nad ľuďmi v nej žijúcimi sú tie najväčšie motivácie k vraždeniu. Radšej budem žiť ako potulný filozof, čo má slobodu ducha, ako byť zaslepenou bábkou na šachovnici pokrytectva a falošnej dobroty. Veď vy viacej rozprávate a veríte v toho zlého diabla, ako v toho dobrého Boha…“
„Koho som to ja porodila? Veď ty sa tu rúhaš pred vlastnou matkou, čo ťa dala právoplatne pokrstiť!“
Brat kontrolne nakukol do obývačky, či ma mama neškrtí. Nedržala ma popod krk a tak som jej mohol úplne „pokojne“ s polokrikom a s navretými žilami na krku odpovedať:
„Ja som nechcel, aby si ma dala pokrstiť! Ak raz budem mať deti, nebudem ich jednostranne ovplyvňovať. Nech vyrastú a sami si spravia názor na veci okolo nich. Potom nech sa slobodne rozhodnú, či sa dajú pokrstiť, alebo nie. Ja osobne mám najbližšie k budhizmu. Verím, že duša sa vyvíja od života k životu. Neverím na peklo a raj. Sú to len výmysly kňazov, aby vás veriacich mali čím strašiť a lákať…“
„Hada na hrudi som si chovala!“ skočila mi mama do úst. „Vidím, že sa za teba musím viacej modliť! Si na zblúdilej ceste, syn môj!“ lamentovala, tentoraz už v stoji a s namierenou rukou na mňa – čiernu ovcu rodiny. Z očí jej šli blesky a veta „Prac sa z môjho domu!“ bola na spadnutie.
„Je čas ísť. Bolo mi s vami fajn. Mám vás rád a je to paráda užiť si raz za čas pokoj a teplo domova.“ Vstal som a bez rozlúčenia som sa obúval.
„Kým budeš takto rozprávať, nemusíš sem ani chodiť!“ zasipela na mňa mama ako anakonda prišliapnutá dvestokilovým turistom.
„Ale mami, kľud,“ tíšil ju brat.
„Ale veď ju nechaj, nech prejaví svoju pokoru a lásku k blížnemu svojmu do sýtosti,“ hodil som zopár nábojov do kozuba a rýchlo sa obul.
„Prac sa z môjho domu!“ vyštekla mama.
„Amen.“
Ako náhle som vyslovil toto čarovné slovíčko, šikovne som otvoril dvere, prekĺzol medzerou presne vypočítanou na môj driek a obratom ich zavrel. Stihol som to len tak tak. Zvuk dopadajúcej papuče splynul s buchnutím dverí.
„Kresťanská láska nepozná hraníc,“ šepol som si pre seba mieriac očami do stropu panelákovej chodby opierajúc sa o dvere, ktoré ma zachránili pred letiacim slovom božím. Zbadal som ju až neskôr. Na chodbe totiž susedka „náhodou“ zametala schody. No to by nikto nečakal. Upratovať o siedmej večer je predsa bežné. Hlavne keď sa susedovci tak krásne hašteria a je tu šanca niečo odpočuť.
„Dobrý deň,“ usmial som sa čo najfalošnejšie, ako som to len dokázal.
„Ahoj Kleverko. Čo, na návšteve, na návšteve?“ cerila na mňa susedka svoje dokonale servisované zuby.
Chcel som jej povedať niečo strašne škaredé, niečo, čo by ju zabilo do zeme. Hnusnú vetu viet, ktorá by ju naučila prestať byť zvedavou a naťahovať ucho do vysoko inteligentných debát vyvolených tohto sveta. Prestať malomeštiacky šmírovať a následne o tom na druhý deň klebetiť s povahovo rovnako nevyrovnanými osobami. Ale nakoniec som sa ovládol. Nebudem sa predsa zhadzovať pred touto pani, ktorá predsa nemôže za to, že ma moja mama opäť a zasa tak elegantne vytočila, nie? Veď ešte pred chvíľou som mal plné ústa konania dobroty aj v tých situáciách, kedy je to veľmi ťažké. Bol som pyšný, že som sa dokázal ovládnuť a tak som jej odpovedal s pokojným hlasom výplodom mojej reaktívnej mysle:
„Mám v piči odpovedať na tie vaše falošné otázky!“
V momente, keď sa mi do ucha vrátila tretia ozvena môjho výkriku, bratov imaginárny sekáčik na mäso preletel cez dvere a následne rozťal moju lebečnú kosť na dvojo. Bol skutočne najvyšší čas odísť…
Hirax
