Boh je aj Satan (2.kapitola)

Kvílenie bŕzd preťalo tíšinu. Otočil som sa k neďalekej ceste z ktorej som pred chvíľkou zišiel. Z oblaku zvíreného cestného prachu sa vynorila dedinská škodovka. Hrachovo zelenú farbu urážali len žlté čiary tiahnuce sa cez celú dĺžku starobylého vozidla. Nemecký zberateľ zbytočností by tú kraksňu okamžite kúpil. No a akademický učiteľ vychovávajúci novú maliarsku mlaď by autorovi farebnej výzdoby toho čuda polámal ruky. Od zlosti a na výstrahu. Ja som si začal v duchu pripravovať príhovor k Marťanom. Nikto iní totiž z toho vehikla vystúpiť nemohol.

Dvere sa otvorili a z plechovice na gumách sa postupne vyhrabali traja mladíci. Nadobro som sa stotožnil s myšlienkou, že výprask ma neminie. Jednoznačne som vkročil na zakázané dedinské územie a ak im už toto nevadilo, niečo si títo obecní bitkársky valasi nájdu, aby si do mňa mohli kopnúť. Myšlienky v mojej gebuli kričali ako o život: Kurva, ani utekať sa mi nedá! Zohnem sa aspoň pre tie kamene? V hádzaní granátov som bol na telesnej vždy dobrý. Polovičku čiernych odliatych granúl po mojich hodoch už nikdy nenašli. No čo, možno aspoň jednému roztrepem hlavu. Keď už ma majú zlynčovať, nech aj oni majú nejaké straty.

– Xiastro, ty chmuľo jeden! Čo tu robíš? – vykríklo na mňa z cesty červené tričko ušpinené od oleja. Zaostroval som mojimi očami čo vidličky dali, ale nedopátral som sa, kto to na mňa z krajnice bľačí.

– A ty si čí? – prijal som dedinský prízvuk. Hneď mi bolo veselšie, keď sa vyjasnilo, že dotyčný ma pozná a ruvať sa asi nebudeme.

– A čo ma nepoznávaš? Veď to som ja, Marián od Hnútov. Do triedy som s tebou chodil. Štyri roky na strednej s tebou strávil, ty šakal jeden besný. Čo si tu gule pri našom potoku vyvaľuješ, ha?

– Marko, to si ty? No len ty si mi tu chýbal… Pre krista pána, to zle skončí, – odkričal som mu.

– Čo by zle skončilo. Hybaj s nama, sadaj do autiaka. Ohne dnes robíme. Pálenky je tam jak na kare, sedmičky sa budú vykopávať…, – hádzal na mňa návnady Marko. Tak sme ho totiž počas celej strednej prezývali. 

– Praskli mi pľuzgiere na nohách, chodiť sa mi nedá, – snažil som sa brániť, lebo som sa už tešil na pokojný spánok pri potoku.

S Markom ma čakalo všetko, len nie triezvy stav, nuda a sny. Na škole ho nevedeli skrotiť ani trojkami udelenými za správanie. Jeho alkoholové večierky na internáte sa stali inšpirujúcimi historkami pre nasledujúce generácie. Cigarety fajčil aj pred učiteľmi, s ťažkým dešpektom ich rámoval. Autority pre neho proste neexistovali. A keď dostal hlad, nemal problém si vybrať počas vyučovania chleba zo salámou a začať ho prežúvať priamo pred vyjavenou tvárou profesora. – Keď dostane človek hlad, no nenaje sa? – bránil sa usmiato. Ale nebol to grázel. Myslelo mu to a to ho zachraňovalo. Bola to proste inteligentná duša, ktorá sa vyliahla na dedine a tá ho naočkovala prirodzene sa radovať zo života.

– Ale budem ťa ja počúvať, – vyšlo s Marka a už sa aj rútil spolu so svojimi dedinskými kumpánmi dole briežkom ku mne.

            Zbalili ma rýchlejšie, ako som stihol v sebaobrane zdvihnúť prvý kameň zo zeme. Ale do premiestňovacej plechovice som sadol len pod Markovou prísahou, že ma hocikedy odvezú aj s mojimi vecami späť k potoku, keď si o to požiadam. Že či sa nebudem báť ísť s nimi v aute naspäť, keď už budú všetci dožutí. A ja reku nebudem, keď už som do tohto kombajnu teraz triezvy sadol. A že nech už netrepem, že pôjdem spať k nemu domov. A ja reku ty netrep, veď ty sa vyparíš do hodiny s nejakou šuškou a celú noc ťa nebude, veď ťa poznám jak svoje bačkory. Že tuná Rudo ma zavezie, že on dobrý chalanisko je. Rudo pritakal a tak sme sa viezli k ohňu.

            Za štvrť hodiny som sedel zababušený do deky na kmeni starého spráchniveného stromu a držal v ruke pohárik s domácou pálenkou. Okolo mňa sa smiali dedinčania, všetci starí tak od sedemnásť do tridsať rokov. Rozprávali príhody, ktoré všetci poznali a niektorí z nich ich aj skutočne odžili a priniesli na svet. Rehotali sa ako keby sa to udialo včera. Dokresľovali tie príbehy, doberali sa a ja som pochopil, že vyrastať v paneláku a na dedine je sakra rozdiel.

– Aké sedmičky sa budú vykopávať? – nedalo mi a tak som sa opýtal Marka sediaceho vedľa mňa.

– Hehe, – smial sa Marko periférne vnímajúc vtip suseda a zároveň mi odpovedal, – no aké asi? Trávy, nie? Vy si v meste nezakopávate zaváraninové poháre zásob? Čo robíte, keď dôjde úroda? 

– My sme paštikáry, nie poľnohospodári, – odpovedal som mu.

– Zakopávame za stodoly, veď sme nejakí kulaci, – povedal Marko a na chvíľku sa odmlčal. – Ale ja som bol tento rok luxusne lenivý, hehe, strčil som dva poháre mame do auta. Pod plechy.

– Si exot, vždy som to tušil. Všetci to o tebe tvrdili, ale ja jak taký odroň som sa ťa vždy zastával. Vlastnej mame si strčil do auta drogy – na bež, ale soráč mami, ja som dnes luxusne lenivý, ja sa lopatky nechytím. Snáď ťa nelapia…

– Však keby ju chytili, priznám sa. Už sa zas netras. A ona chodí na tej hergli len po dedine, – bránil sa Marko. – Dáš si haš?

– Ja som tušil, že to dnes nemôže dobre skončiť, – odvetil som mu.

– Jááj, veď už toľko nebedákaj, Xiastro, – zrušil ma znova Marko.

– Ty počúvaj, čo za pekné dievča to vedľa mňa sedí z druhej strany? – spýtal som sa ho tichšie, nech nevyzerám pred ňou ako geňo a zaženiem drogovú tému.

– Marianna? Je šibnutá. Pred rokom pojedla trošku viacej muškátového orecha ako mala. Asi tak trojnásobnú dávku.

– Myslíš to korenie? – bál som sa ho už niečo spýtať.

– Hej. To to… viezli ju hneď do špitálu. Pár mesiacov bola slušne „čau“. Ale stále je prepnutá… asi z toho, – dopovedal a na chvíľku sa odmlčal. – Chceš si s ňou zapichať? – zaškeril sa po sekunde na mňa.

– Ty si fakt kokot! – neudržal som to v sebe. – Otáčam sa. Čau!

– Dobre fajčí. Hehe, čau! – odprevadil ma Marko.

– Ahoj, ja som Xiastro. Naleješ mi ešte tej vašej skútrovice? – prehovoril som na blonďaté dredovité žieňa sediace vedľa mňa. Na kuchárku nevyzerala. Skôr mi evokovala pomocníčku kúzelníka – donesie na pódium kufor, usmeje sa na publikum, otvorí ho, vlezie doň a prepadne do suterénu k plesnivým zemiakom.

– Ty si so mnou pripiješ? Len tak? – habkala prekvapene.

– A prečo by som si s tebou nevypil? Čo si taká dostrihaná? – nechápavo som sa pýtal.         Dorobená bola riadne.

– Nič… ja len že veľa ľudí sa so mnou takto prívetivo nebaví, – odvetila mi.

– No ale už moc meceš. Tu máš môj prázdny pohárik, prosím ťa dolej mi ho. A ak chceš, tak nalej aj sebe. Štrngneme si? – usmieval som sa na ňu ako Lumpy na strom, ktorý mu zavalil nohu.

            V tichosti to vykonala. Jedným uchom som počúval, ako sme sa s Marianou stali chvíľkovým stredobodom sexuálnych žartov dedinského mužského osadenstva, druhým uchom som načúval slobodné praskanie ohňa, ľavým okom som sledoval zapaľujúce sa zore v obryse lesa kde sa stromy s úctou sklonili k zemi a ktoré sa na mňa dohodli: Na, Xiastro, kochaj sa! a pravým okom som kontroloval Marianu, či mi neprelieva pohárik pričom v duchu som sa jej slizko ale s romantickým prízvukom pýtal, či skutočne tak dobre fajčí a či to má skutočne rada, alebo to robí len kvôli tomu, že nejaká jej kamarátka povedala, že je to paráda. Spať som s ňou nechcel, iba som bol štatisticky zvedavý. Typický infantilný muž.

– Fajčíš? – spýtal som sa jej, keď mi podávala pohárik.  

– Nie, ďakujem – odpovedala milo.

– A to korenie si prečo popapala? – spýtal som sa jej bez potrebných psychologických príprav.

– To ti ako… kto povedal? – zostala omráčená ako po strete s bágrom.

– Marko… Ale to je vlastne jedno. Ja si kvôli tomu nemyslím o tebe nič zlého. Skutočne. Niekto chodí večer cez playstation dva na rybačku, iný bije manželku, tretí masturbuje nad fotkami starých ľudí a ty si si otvorili sáčky s korením a zjedla ich s úmyslom, že zažiješ super trip. Nie si o nič horšia ako hocikto iný sediaci pri tomto ohni, – dopovedal som. 

– Chcela som sa zabiť, – vyšlo z nej.

            Zostal som ticho. Čakal som, kým uchopí koniec potrebného špagátu a nadviaže naň ďalšie perly smútku, ale mlčala. Vytúžený motúz jej asi spadol do studne otupeného zabudnutia.

– Na to sa neumiera. S tým sa zostáva žiť, ale miesto mozgu si človek potom nosí v hlave ementál. To si nevedela? – spýtal som sa jej.

– Mala to byť pomsta, – šepla ticho Mariana hladiac vystrašene do žhavej pahreby, ktorá jej mrštne ako gepard olizovala konár s ktorým sa ho rozhodla dráždiť.

– A komu si sa chcela pomstiť? Frajerovi, rodičom, učiteľovi? – pichal som do nej slovami.

– Frajerovi…, – povedala a pokračovala v týraní ohňového geparda.

– Za čo? Že ťa nechal? Že fikol tvoju spolužiačku? – nebral som si papierik pred ústa.

            Otočila sa na mňa a očami, ktoré nič dobré neveštili, ma premostila. Zrazu som tam sedel ako ten jej asi veľmi vinný partner. Predstavil som si ako mi vráža dymiaci konár do pažeráka a mieša mi s ním cez dýchaciu trubicu črevá. Prudko vykonáva kolmý pohyb pripomínajúci čistenie špinavej záchodovej misy gumeným zvonom, len s tým rozdielom, že gepard ležiaci v táboráku ju už dávno nezaujímal, ale je tu iný objekt k rituálnej vražde, ktorý si o to svojimi rečami slušne koledoval. Bol to jej spôsob terapie. Očistenie sa cez osobu, ktorá jej otvorila nevyhojenú ranu. Tu máš, žer! Takto drzo sa mnou o mojich životných útrapách rozprávať nebudeš!

– Mal milenku, – povedala s takým precítením, ako keby tým párom slov chcela hodnoverne opísať a precítiť krutú smrť celej dvesto člennej dediny, na ktorú Američania zhodili v mene oslobodenia a mieru napalmovú bombu. – Už nikdy nebudem taká obetavá vo vzťahu. To si muži potom hneď myslia, že natrafili na hlúpaňu.

– Čakal som, že mi povieš, že ťa týral. Alebo, že utopil vo vaničke vaše prvorodené dieťa. Ale že nevera bude dôvodom k tomu, že sa dobrovoľne pokúsiš stať sa chodiacim nerozmýšľajúcim monštrom o ktoré sa do konca života bude musieť starať posádka nejakého sanatória, alebo nedaj bože tvoja rodina, tak to je silná káva.

– Všetko som vypátrala, – šli jej blesky cez rohovky. Keby žil pán Tesla, zvlhol by od vzrušenia.

– A to ty nevieš, že takéto veci môžu robiť iba muži? – kontroval som.

– Ako myslíš pátrať po nevere? – vrátila sa dredatá do reálu, lebo jej oči končene nabrali zdravú farebnosť. O upírstve už nemohla byť ani reč.

– Nie, nie, byť neverný… Vravím o pomilovaní inej ženy a potom dobrom utajení pred partnerkou. Prípadne druhé mužské pravidlo znie, že keď vycítia, že im to preteká cez hladinu srdca, rýchlo od toho stiahnuť ruky, lebo bude neskoro. Muži nad tým vedia zvíťaziť, ale ženy nie. Tie berú všetko srdcom. Vidieť im to na očiach, že im vo vnútri duše vybuchujú ohňostroje zamilovanosti. Pozorný partner hneď vycíti, že mu žena zakáša. Ženy nevedia uniesť milenecký pomer, začnú sa namotávať a komplikovať situáciu, – dopovedal som.

– Ty schvaľuješ neveru, však? – spýtala sa ma chladne a dúhovky jej začali opäť blednúť.

– Nie. Ale rozumiem jej.

– Si jebnutý, vieš to? – spýtala sa ma, pričom farebné spektrum jej očí sa znova priblížilo k odtieňu dymu. Deny z Cradle of Filth by určite dychtivo vyzvedal, ako to robí.

– Viem, – odvetil som jej.

– Daj si práska, Xiastro, – drgol ma Marko z druhej strany do pleca. – je to mimóza, varoval som ťa, – dodal a podával mi sklenenú sedmičku s horiacim červíčkom starostlivo ju zakrývajúc papierovým vrchnáčikom.

– Trávu nemáš? Privítal by som jemnejší štart, – snažil som sa zaradiť spiatočku.

– Hanka ako Anka, to je jedno, – škeril sa na mňa Marko.

– Asi si dám, nech prestanem vnímať tento čudný svet, – povedal som a uchopil pohár do dlaní. Marko sa usmial. Mal ma tam, kde ma chcel mať.

            Vtiahol som do seba jednu desaťsekundovú Hanku a potom ešte jednu dvadsaťsekundovú Anku. Mal pravdu, bolo to jedno. Chutili rovnako. Asi po troch minútach som vstal a upokojil Marka, že sa idem iba kúsok prejsť. Bol som bosý a chcelo sa mi chodiť. Po vlhkej tráve, konárikoch, odrezkoch kôry, kamienkoch, mraveniskách, zemi. Kráčal som hustnúcou tmou, popri stromoch a kriakoch. Nebál som sa ničoho. Ani nevery. Ani predčasného výronu. Ani vojny. Ani lásky. Aj čas zomrel, lebo všetky nástenné hodiny čo viseli po smrekoch zastali. Mesiac sa hompáľal na modrastej plachte zavesenej na mieste, kde mala byť tmavá obloha a mal to zjavne všetko v paži. Veď kto by nemal po tých rokoch visenia na vesmírnej slučke?

            Pritiahla ma gitara a mihotanie svetla vyvierajúceho z ohňa. Čo som obišiel zemeguľu a opäť som pri zaváraninových fľašiach plných hašu? Pred tromi hodinami som nevedel učiniť ani dvadsaťcentimetrový krok a teraz som sfúkol s pokazenými chodidlami celú našu planétu za desať minút? Bežal som po nej dole hlavou a ani som z nej nevypadol?

– Ahojte, môžem si prisadnúť? – prihovoril som sa kruhu mladých ľudí sediacich okolo ohňa. Marka a ani Marianu som nenašiel. Asi išli súložiť.

– Sadaj a veleb s nami nášho spoločného Boha, – povedal pokorne nejaký chalan. Bol to ten, ktorý držal v ruke španielku.

– Vy nemáte žiadnu zeleninu ani pálenku? – spýtal som sa celého toho hlúčika pekne oblečených ľudí, pričom som ich do kruhu preletel na pozdrav pohľadom i úsmevom.

– Nie. My to nepotrebujeme. To sú lákadlá diabla a my sme im odolali, – vysvetlilo mi jedno dievča, ale bol som taký dokúrený, že som jej cez páľavu vatry nedovidel do tváre. – Modlíme sa za záchranu Slovenska. Len to nám môže pomôcť, – dodala.

– Pred čím? – zaujímalo ma.

– Pred závislosťou na alkohole, mamone, hracích automatoch, okultizme, nevere, zlu, – odpovedala smutne.

– Hmhm, akurát mi jedna baba pri susednom ohni vysvetľovala, že vypátrala frajerovi jeho neveru a toto zistenie zajedla sáčkami muškátového orecha. Chcela sa zabiť, ale zároveň prežiť… dokaličiť si vedomie, zostať na svete ako nechodiaca guma… len aby dotyčný trpel, že za to môže on. Viete ako to myslím? – kontroloval som, či mi rozumejú, lebo ja som tomu chápal po každej mojej vete čoraz menej.

            Skupinka stíchla. Len praskot ohňa ma držal v rovine vnímania. Z ľavej strany zašumeli niečie pery, že to bola asi Mariana. Vedúci bunky podal gitaru susedovi, preplietol si prsty na rukách, sklonil hlavu k zemi a zo vzlykom šepol do začínajúcej teplej noci:

– To bolo kvôli mne. Žil som vtedy v hriechu, – dopovedal chlapec, ale koniec vety odplavil jeho vzlyk niekam do destinácie výčitiek, trápenia a súženia.

– Poďte, pomodlíme sa všetci za Števa. Nech mu dá Boh sily, – povedal nežne jeho sused, uchopil španielku, oprel si ju o stehno a jemnými údermi prstov z nej začal vyludzovať teplé lúče melódií do ktorých začal spriadať slová o všemohúcom, dobroprajnom, usmiatom, štedrom, múdrom a všetko chápajúcom ujovi.  

            Zavrel som oči. Meditovalo sa mi pri nich úžasne. Zjavil sa mi ujo. Bežal ku mne v ufúľaných krátkych nohaviciach. V jednej ruke zvieral fakľu a v druhej stískal misku s vodou. Vyzeral byť rozhorčený:

  Xiastro, ty papek! Čo im nepovieš čo si myslíš! Prečo ma chcú okradnúť o jednu moju polovičku? O to zlé, diabolské, nedobré, slastné, pôžitkárske – veď ja som Boh, ja som všetko, ja som jednota, ja som jin-jang, teplo aj chlad, radosť aj plač, biele aj čierne. Vo mne je všetka skúsenosť a múdrosť sveta, teda aj to zlé! Prečo jednu moju stranu identity prelepili maskovacou tapetou a nechcú ju vidieť, prijať, prežiť a získať aj tieto vedomosti? Veď sa sami ožobračujú, vedome sa stávajú chudobnejšími. Vo mne tancuje diabol držiac sa s anjelom za ruky. Je im spolu krásne, je to dualita, pojítko sveta i vesmíru!        

            Postavil som sa. Keď som sa vzpriamil, ako keby som sa vztýčil minimálne dva kilometre do nebies. Všetkému som rozumel. Bol som nad všetkým. Nebolo vo mne výčitky, prečo sa všetci z tohto stretka modlia iba za Števa, ale na Marianu akosi pozabudli. Vnímal som spojitosti prečo jej bol Števo neverný, prečo sa tí dvaja stretli, čo všetko sa mali jeden od druhého naučiť a prečo každý z nich zareagoval ako zareagoval.

            Kráčal som späť k pohanskej vatre poprosiť niekoho z partie opilcov, narkomanov a sexuálnych zhýralcov, nech ma zavezie na pojazdnej cestnej gilotíne späť k môjmu potôčiku. Tam, k tej oáze pokoja, k zdroju prírodnej čistej energie, kde tlmená žiara mesiaca určuje miesto spánku kam môžu zaľahnúť k odpočinku mŕtvi aj živí a nikto ich za to nepríde dokopať. Žiadny dedinčania, lesníci, či policajti.  

– A ty ujo mi tu už neplač do ucha! Stvoril si nás nedokonalých, tak si opäť sadni do víkendového lehátka a odpočívaj, – zavolal som smerom k hompáľajúcim sa vrcholcom vysokých smrekov žijúcich momentálne v zajatí letného vetríka, ktorý ušiel otcovi Tajfúnovi z prechádzky.

– Poprosím k potoku, Rudko. Tam, odkiaľ ste ma zobrali. A ďakujem, že sa ti ma chce zaviesť, – povedal som Markovémo kamarátovi, keď sme spolu kráčali k automobilu.

            Rudko mlčal. Bol dofetovaný ako začínajúci a neistý šaman preberajúci žezlo po svojom mŕtvom otcovi. Triasli sa mu domaľované nohy trčiace z roztrhanej sukienky, ale na šťastie naštartoval. Aj šoférovanie mu išlo na výbornú, ale nie tak ako mlčanie. Ale to bolo skôr zapríčinené drogami a alkoholom čo zjedol a vypil.

– Bude ti vadiť, keď si budem spievať? – spýtal som sa Ruda.

            Zakýval hlavou, že nie. A tak som si začal spievať. Tú pieseň o Bohu od táboráka veriacich. Nakazili ma ňou. Vierou nie. Tou by som poprel samotného Boha. Vierou by som začal pochybovať, že som božie dieťa a ujo by si toho určite všimol. Porodila ma síce mama, ale stvoril ma On, takže o tom, že som Boží nebolo pochýb. Len som sa v tomto živote nachádzal v nedokonalom obale. To aby som popadal, pochytal rany a dorástol cez náhrdelník prežitých životov na Ich úroveň. Z pocitu, že sa onedlho opäť vrátim tam, kam patrím, stretnem sa s Božskými a dotkneme sa energiami, ma striaslo od šťastia. Rozbúchalo sa mi srdce a postavili chlpy na rukách. Prestal som si dokonca aj spievať a len som tupo hľadel pred seba na cestu samovražedne utekajúcu priamo pod naše kolesá.  

– Hej, diabol, daj mi silu… nech zahorím…, – zašepkal som.

            Rudo na mňa pomaličky otočil svoje nadrogované zreničky, ale ani tentoraz nevydal ani hlásku.

– K láske…, – dopovedal som.

            Rudo si od nepochopenia zakýval sám pre seba hlavou a vrátil sa k šoférovaniu. Ja som si začal spievať a ujo sa spokojne uvelebil do svojho milovaného víkendového lehátka. Zapálil si fajku a pohľadom začal zapaľovať hviezdy. Veď už bol čas a všetko bolo znova v poriadku. Veriaci pochybovali, pohani spievali piesne o Bohu a narkomani šoférovali. A dialo sa to z lásky…

Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *