Celá naša partia si po tej Erikovej záchytke bola istá, že nás všetkých vyrazia zo škôl ako mačence a o vysokej škole môžeme iba ak tak snívať. Tajní sa zo mňa vtedy snažili vydolovať všetko o známych martinských „firmách“, ale robil som sa sprostým, prípadne som im servíroval všeobecne známe historky. Pýtali sa ma aj na ľudí, ktorých som vôbec nepoznal, a tak padali vety ako:
– Poznáš Cylindra!?! – hustil do mňa vyšetrovateľ.
V duchu som sa síce pochechtával nad celou tou pitoresknou situáciou, no navonok som hral „slabého chlapca, ktorý má monštruózny rešpekt i strach v jednom a chcel by ísť čo najskôr domov za mamičkou pohrať sa s plyšákmi“.
Vyzvedali sa, kedy a kde som sa s Erikom spoznal, kto je v partii, čo robíme vo voľnom čase… Samozrejme, že sme si všetci „historky“ dopredu pripravili. Vychádzali sme z otázok, ktoré vyšetrovatelia kládli na výsluchu chalanom pred nami. Tak som odpovedal tak, aby sme si neprotirečili. Keď sa ma pýtali niečo „nové“ alebo sa pokúšali ísť do detailov, odpovedal som, že si „nepamätám“.
– Kto ti Erika odporučil?
– Ja neviem…
– Nejako ste sa predsa spoznali! – tlačil na pílu kriminalista.
– Na lavičke… áno, bolo to na lavičke…
– S kým tam sedel?
– Ja neviem.
– S kým?!?
– Sám.
– Kedy to bolo?
– Ja neviem, nepamätám si… – habkal som.
– Kedy to bolo?! Povedz rok a mesiac…
– Asi rok dozadu…
Čo som mu mal povedať, že som Erika prvýkrát videl, keď sa ako dvanásťročný plazil po Priekope spitý na mol? A že potom prišli aj s Marcelom za mnou, lebo chceli byť v partii s mladým Zveďom kvôli jeho kultovým bratom Ďurovi a Janovi a ja som predposratý nielen zo Zvedelovcov, z Doctora, Boka, ale aj zo staršieho Erikovho brata Nora a všetkých tých partií, ktoré po Martine chodili oblečené v „džískach“, v lete mali na nohách „kristusky“ (šľapky z kože, ktoré sa viazali cez chodidlá tenkými koženkovými pásikmi), v zime semišky a zelené alebo sivé bundy, nosili kapsy na dlhých trakoch alebo kožené kabely, na krku a rukách mali množstvo príveskov, na očiach im svietili „lenonky“ (okuliare s tenkými kruhovými rámikmi na štýl Johna Lennona z The Beatles) a na chrbte sa im hompáľalo „páčo“ dlhých vlasov? Že ten „problémový Erik s dvoma záchytkami na vrúbku“ je chalan, ktorý má taký jas v očiach, aký len tak hocikto nemá, šíri humor podobný môjmu, máme k sebe blízko, dokonca sa na seba aj podobáme, pretože ľudia sa nás občas pýtajú, či nie sme bratia, alebo sa nám obom zdravia cudzí ľudia, lebo si myslia, že Paľo je Erik a Erik je Paľo (neskôr si ma takto isto mýlili aj so Psychom). Stávalo sa, že Erik sa s niekým porozprával v mojom mene alebo ja
v jeho a dosť sme sa na tom zabávali.
Skúste si spomenúť na presný deň a miesto, aké bolo počasie a o čom ste sa rozprávali, keď ste sa pred dvomi rokmi s niekým zoznámili. Niečo sa vám vybaví, ale iba základné veci, nie mikropo-
drobnosti, ktoré odo mňa žiadali tí dvaja „záchrancovia štátu od úhlavných nepriateľov socializmu“.
Dostal som facku, potom druhú. Vedel som, že skôr ma zlomia, ako ohnú, a tak som držal. Chceli sa dostať cez totálne podrobnosti k samému jadru, „rozbiť ma“, nahnať mi strach, dozvedieť sa niečo, čo neexistovalo. Nezakladali sme nijakú protištátnu organizáciu, netlačili sme letáky, nechceli sme vyhodiť žiadne policajné auto do povetria, nieto ešte sídlo komunistov. Tých sme sa báli ako čert svätenej vody, pretože mali neobmedzenú moc. Mohli všetko, aj vyraziť moju mamu z práce a spraviť z nej zo dňa na deň upratovačku. Nemali sme ich radi zo zdedeného princípu, pretože ich nemal rád takmer nik, len všetci mlčali. My sme to vytušili a potvrdili si to rozhovormi s ľuďmi, ktorí o veľa prišli, a tak sa už nebáli rozprávať. Neboli sme nijakí disidenti ani chlapci v odboji. Našou jedinou zbraňou bol humor, nič viac.
No úderník strany mohol fackovať, robiť denné i nočné výsluchy plné nadávok, kriku, surového bitia gumenou hadicou, obuškom alebo káblom, vešať ľudí za uši, mučiť pomocou elektrického prúdu, ľadovej vody, ľudských i zvieracích exkrementov, brať občanom majetky, presídľovať ich do Sudet a iného pohraničia, konštruovať obrovské súdne procesy, popravovať, posielať ľudské hlavy ľahkovážne do slučiek. Kto by sa ho nebál?
Tieto spomínané hrozné veci sa diali najmä v päťdesiatych rokoch. Neskôr už človeka iba degradovali, ľudsky ho ponížili, vyhodili zo zamestnania, čím mu obmedzili finančný príjem
a vážne tak ohrozili existenciu rodiny. Komunisti sa báli všetkých organizácií, ktoré združovali veľa ľudí, a bolo jedno, že to boli športovo-branné celky ako Sokol či Orel alebo cirkvi veriacich, a tak to všetko rozbili červeným kladivom a posekali ruským kosákom. Všetko zverstvo a utrpenie, ktoré ľuďom spôsobili, som sa dozvedel až z kníh a dokumentov, ktoré boli zverejnené po nežnej revolúcii. Dovtedy som iba šípil, že ak úzka skupina ľudí nedovoľuje väčšine dýchať, nevie pre nich vytvoriť slušné podmienky na existenciu, nie je to v poriadku.
Tými fackami mi vo vypočúvacej miestnosti povedali, ako veľmi sa boja. Dokonca aj maloletých chlapcov, ktorí v horičke spievajú nimi takého nenávideného folkového speváka, ktorý im pár pesničkami chrstol celú pravdu do očí. Áno, zaprel som ťa vtedy, Karel, ale v srdci nikdy. Nedalo sa inak, sám to vieš, keď si musel opustiť svoju milovanú zem a iba sa dívať.
Nepriznal som ani jednu heavymetalovú kapelu, na ktorú sa ma pýtali. V tom sme už boli ako chalani odborníci aj z bežného života, lebo vtedy sme len tak inej partii neprezradili, čo počúvame a aké nové skupiny sme objavili. Božechráň, veď nám toľko trvalo, kým sme cez krvopotne dovezené časopisy Metal Hammer našli v spodných priečkach tabuliek recenzentmi odsúdené začínajúce thrash-, black- či speedmetalové kapely. Zlé hodnotenia v nás vzbudili záujem, že tie sa nám budú páčiť. Sepultura, Obituary, Death, Carnivore – to všetko boli skupiny, ktoré so svojimi prvými albumami končili na posledných priečkach tabuliek a ihneď sme ich zháňali. Whitesnake alebo Rush, vyhrávajúce albumy mesiaca, nás míňali…
Ak sa ma niekto pýtal na nášivku, ktorú som mal prišitú na rukáve rifľovej bundy, odpovedal som, že je to značka jednej americkej pneumatiky. Toto mi poradil Ivo Malovec, ktorý počul takúto odpoveď od iného chalana, keď si na bundu vyšil názov amerických thrasherov Anthrax. Na svojej bunde som mal nášivku nemeckej heavy-speedmetalovej formácie Running Wild. Nadežde „Krupskej“, vedúcej zväzákov, inak výbornej angličtinárke, sa podarilo prelúštiť iba druhé slovíčko wild, a to jej stačilo, aby mi rifľošku zakázala nosiť do školy. Tak som ju nosil pod ďalšou bundou, lebo nášivku by som si nebol odpáral ani za tisíc strieborných.
S tým neprezradzovaním nových kapiel to šlo do takého extrému, že keď prišli prvé nahrávky Helloween a to ich rovnomenné EP z roku 1985 a o rok neskorší album Walls of Jericho, mali sme partiou zakázané prezradiť názov kapely čo i len kamarátom spred baraka, ktorí sa ma na ňu pýtali, keď som ju „piekol“ cez otvorené okno všetkým spoluobčanom do letného dňa. Bola v nás taká hrdosť, že keď sa niečo stalo všeobecne populárne a mali to „všetci“, ako napríklad Elán, Citron, Accept či Helloween, prestala nás tá skupina zaujímať
a začali sme ju cielene ignorovať. V Martine dokonca vznikla zábavová kapela, ktorá sa nazvala Nemôžem povedať. To hádam hovorí za celú spomínanú maškarádu „neprezradiť“.
Po jednej facke na tom vyšetrovaní som spadol na zem a uronil krokodíliu slzu. Od toho momentu ubrali plyn. Aj tak sme sa všetci v partii dohodli, že naše výpovede oprieme o Rasťa, ktorého otec pracoval na hospodárskej kriminálke a bol tam „veľké zviera“. Spomínal som ho teda v odpovediach dosť často.
Neuvarili ma, ale zato riadne podusili. Keď ma púšťali, nakŕmili mi uši hrozbami, že sa nevidíme naposledy a s vysokou školou sa mám rozlúčiť. Pred vonkajšími dverami mi ešte prikázali, aby som čítal knihy o druhej svetovej vojne, že sa dozviem o činoch, ktoré páchali fašisti. Nemal som síl im odpovedať, že faktografickú literatúru o tejto vojne doslova žeriem
a viem o nej možno viac než oni. Dnes by som sa ich spýtal, prečo k tej špine, ktorú napáchal na ľudstve Hitler, nepriznali aj pravdu o komunistických „velikánoch“, kvôli ktorým umreli takisto milióny ľudí. Neverím, že Stalin sa s Hitlerom nestretne v jednom kotle…
Vyšiel som prednou bránou von a o sekundu som sa ocitol na zastávke MHD. Bol piatok poobede, pár ľudí čakalo na autobus. Prišla dvadsaťsedmička, ktorou som sa odviezol domov. Odvtedy si vážim slobodu a sčasti viem precítiť, ako sa cíti človek, ktorý opúšťa väzenie.
Všetkých z partie vyšetrovali a potom celá vec utíchla. Doteraz neviem, kto zatiahol konečnú páku, celý šanón o „priekopsko-vrútockých pubertiakoch“ založili a nikomu sa nič nestalo. Iba sme do Rasťa neustále húdli, nech sa poprezvedá od fotra, ako sa vec má. Asi po mesiaci prišiel a povedal záverečné: „Nič z toho nebude.“ Áno, ďalšiu rundu!!!
Mama o tejto záležitosti dodnes nič netuší. Dozvie sa o nej, ako aj o veľa iných „pikoškách“, pravdepodobne z tejto knihy. Azda to prežije. Ale áno, prežije, je silná, to po nej som bežec na dlhé trate. Ale trochu mi horelo pod riťou, keď mi jedno popoludnie po práci spomínala, čo je nové:
– Vieš, čo sa stalo? Vyhodili tú predavačku v priekopských potravinách. V tých pri priekopskej krčme. Vieš kde, nie? – začala tému.
Splynul som s kvetovou tapetou v našej kuchyni, lebo som súčasne očervenel i ofľakavel.
– Kto vám predal alkohol? Kde ste ho kúpili? – vrátili sa mi v mysli otázky vyšetrovateľov.
Vtedy sme im povedali pravdu, v tomto bode sme sa s chalanmi dohodli, že nebudeme nič zastierať. Nebola šanca predavačku zachrániť, niekoho fízli museli zobrať na zodpovednosť.
– Vraj predala alkohol nejakým neplnoletým…
Keby mama tušila, ako bytostne sa tento príbeh spája s jej synom. Aj ten umelohmotný korbáč by na mne pretrhla. Veď košík som v tom obchode naplnil alkoholom ja, to ja som platil pri pokladni spoločne vyzbieranými peniazmi. Chľast totiž chodil kupovať vždy najvyšší z nás, aby sme náš nízky vek oklamali postavou. Ak by sa však nejaká predavačka na nás poriadne pozrela, hneď by vedela, že do osemnástky nám nejaký ten (k)rôčik chýba. Vážil som vtedy osemdesiat kilogramov aj s mojím zašpineným svedomím. Všetci v partii sme vyzerali ako utečenci z Buchenwaldu, takí sme boli chudí, hocijaká veľká rifľová bunda mohla na nás visieť.
Po tomto megamaléri som si vstúpil do svedomia a prestal som piť. Vydržalo mi to od návštevy u tajných jeden týždeň. Takýto sľub sme si dali asi traja a všetci traja sme ho aj najbližší piatok porušili na Parťáku a dali si „trochu“ červeného vínka. Ak si dáte trochu, o mesiac ste
v rovnakom švungu ako predtým. Ak nie vo väčšom…
Marcelovi a Erikovi rodičia už boli z problémov svojich synov na „prášky“. Dali si s nimi spoločný brífing v obývačke, kde im dokonca ponúkli, že ak si budú chcieť nabudúce vypiť, nech im povedia. Kúpia vraj alkohol a budú piť s nimi spoločne v obývačke, nech ich majú pod dohľadom. „Pekná kravina,“ zhodnotili chalani, keď nám oznámili tento obludný nápad. Samozrejme že sme nepili alkohol kvôli alkoholu. Pili sme ho kvôli partii, atmosfére, ktorá pri každej akcii vznikla, robili to starší, či preto, že to bolo zakázané.
Daný úryvok je z knihy Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo).
