Baričák, ak z tohto niečo bude, tak si ma nepraj! (1. časť)

Písal sa prvý september 1987. Ako zvyčajne sme nakúpili litrovky lacného čuča, nejaké pivko a do batoha vopchali aj pollitrovku tvrdého. Nestávalo sa to často, lebo ako pätnásť- a šestnásťroční sme na tvrdý chľast nemali prachy.

No keďže Erik a Marcel sa stali v ten deň prvákmi v strojárenskom učilišti, musela to byť poriadna oslava, nemohli sme to odfláknuť.
Partizánsky pamätník, priekopským i vrútockým hipisácko-rockerským podzemím slávne prezývaný Parťák, šialene ožil. Bodaj by nie, veď všetkých žiakov zo škôl pustili už po prvej hodine, takže „čo s načatým večerom“? Oslava! Všetky fleky v brezovom hájiku boli však beznádejne obsadené, dokonca aj ten náš, ktorý sme si našli my a považovali ho za náš domovský. Lenže povedzte približne desiatke starších vlasatých chalanov, sediacich v džínsach pri ohni či váľajúcich sa priožrato v tráve, aby si zbalili svoje špekáčiky, obtrhaný peceň chleba, nedopité litrovky dunihlavy a odišli. Ani sme necekli. Pred staršími partiami sme mali vždy rešpekt. Najmä keď časť z tých postavičiek sme poznali z chýrov, ktoré kolovali po Martine a mali ich za „hrdinov“, prípadne sme ich zaradili do šuplíka „grázli“ a obchádzali sme ich na hony.
Sklamaní sme vycúvali z malej čistinky a vybrali sa cez les smerom k Záturčiu, vtedy čerstvo postavenému martinskému sídlisku. Niekto z nás si spomenul, že tam, kde sa končí rodinná výstavba, ktorá jediná nepadla „vďaka“ socialistickému mestskému architektovi za obeť panelákom, je hneď skraja hory dobrý flek. Dodnes viem, že sme si to miesto vybrali už pred narodením, rovnako ako sme sa nie náhodou stretli ako partia „mladých“. Neskôr som prešiel do partie „starších“, ale Erik, Marcel, Laco, Vlado, Oňo, Rudo, Žabčo a Nina boli prví, s ktorými som si skrížil pomyselnú krv na zápästí.
Pili sme a debatovali o nezmyselnosti vtedajšieho systému. Nerozumeli sme mu, ale jedno sme vedeli: „Nežije sa nám tu dobre“. Tak sme to svojím oblečením, drzosťou, apatiou, počúvaním tvrdej muziky, spievaním piesní od zakázaných folkových spevákov i pitím dávali najavo. Niet sa preto čomu čudovať, že sme v tej horičke pripití spievali aj naše obľúbené piesne od Jiřího Schelingera, Jaromíra Nohavicu, ale najmä od Karla Kryla, za ktorého sa v tom čase vyhadzovalo zo škôl. No hulákali sme aj pieseň: „My sme deti tretej ríše, rozbijeme tento štát…“
Nie, neboli sme za fašizmus ani rasizmus, iba sme nôtili to, čo dráždilo komunistov. Šlo z toho obrovské napätie. Konečne sme sa aspoň chvíľu cítili slobodní. Vojny so Západom sme sa báli, aj keď sme s ňou svojím spôsobom počítali. Veď ozbrojeným konfliktom s „agresívnymi kapitalistami“ strašili politickí pohlavári všetkých obyvateľov vtedajšieho izolovaného Ost bloku dennodenne prostredníctvom novín, schôdzí či televíznych správ.
Hneď na začiatku druhého stupňa základnej školy nám vysvetľovali, ako sa chrániť pred atómovou bombou. „Ak zbadáte na horizonte výbuch v tvare hríba, môže ísť o atómovú bombu. Zachovajte pokoj, neutekajte. Ľahnite si nohami smerom k výbuchu do nejakej najbližšej priehlbiny, hlavu si zakryte rukami. Po výbuchu nekonzumujte žiadne voľne dostupné jedlo, môže byť zamorené rádioaktivitou. Povolené sú len konzervy a kompóty.“ Slušný nezmysel, však? Chcem vidieť človeka, ktorý toto vymyslel, ale najmä by som si ho vychutnal, ako by reagoval, keby na horizonte skutočne uzrel atómový dubák. Nenašli by ani jeho tieň, nieto on nejakú dieru v zemi.
Doteraz nechápem, že k tej tretej svetovej vojne medzi Východom a Západom vtedy nedošlo, keď toľko miliónov ľudských myslí ju vizualizovalo. Koľko silných mantier o vojne bolo vkladaných hneď od narodenia do duší detí… tých obáv, strachov a neistoty… Nečudujme sa, že dodnes sme takí vystrašení a bojíme sa niečo začať realizovať či dokončiť bez úzkosti, alebo povedať na danú vec vlastný názor. Veď sme boli hneď od prvého zavrešťania krstení ohňom konfliktu, nepriateľstva, nedostatku, prinútení mlčať a raportovať nanútené idey. A ak nie ty, mladý čitateľ, tak tvoji rodičia alebo starí rodičia určite, takže nejaké percento tohto smutného posolstva si od nich nesieš, či chceš, alebo nie.
Keď mi na základnej škole predviedli, ako si na hlavu nastrčiť plynovú masku, premkol ma nesmierny strach, až som sa bál aj povedať, že mám pod bradou fugu na dva prsty. Celí strnulí sme ako deti behali okolo aktivovanej farebnej dymovnice, no postrelení diviaci boli proti nám amatérski komparzisti. Veď kto by sa nechcel zachrániť pred chemickým zamorením s rukami zabalenými v igelite, v smradľavej maske so zahmlenými sklami a s hompáľajúcim sa chobotom evakuáciou v štýle „šprintom do pivnice“. Napadnutie „zákernými“ imperialistami viselo každým dňom v čoraz viac znečistenom vzduchu. Traktorov i tankov bolo stále málo, a tak fabriky fičali na tri zmeny, odpad z komínov len tak čadil. Deťom aj otcom, zarezávajúcich v nich, boli kapitalisti vykresľovaní ako nenásytné krvilačné monštrá. Vojna bola priam „vítaná“, fašisti nenávidení, a tak sa o to viac lesom niesol refrén rebelov: „My sme deti tretej ríše, rozbijeme tento štát!“
Vôbec sme si neuvedomovali, že za stromami nás sleduje a počúva pomocník Verejnej bezpečnosti. Policajti ich museli považovať za nebezpečných debilkov, lebo keď ich už ani oni nechceli prijať medzi seba za „orgánov“, to už o niečom svedčilo. O to viac boli títo súdruhovia agilnejší a snaživejší než samotní fízli. Diagnóza znela: „Vo svojom voľnom čase aktívne a zadarmo pomáham bezpečnostným orgánom – pri terorizovaní spoluobčanov.“ Ľudová tvorivosť skratku PS VB (pomocná stráž verejnej bezpečnosti) vysvetľovala ako „pitomec stojící vedle blbce“. Zjavovali sa so žltými páskami PS VB na civilnom oblečení väčšinou pri veľkolepých prvomájových sprievodoch, oslavách Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, Víťazného februára, Medzinárodného dňa žien, ale aj počas jarmoku, kde spoza dymiacich klobás číhali, koho by mohli zdrapiť za rukáv a premeniť tak svoju slabosť na hrubosť. To aby ostatným fúzatým chlapom, oblečeným v tesilkách a károvaných košeliach, ktorí sedeli za dlhými drevenými stolmi, naznačili, že oko režimu nikdy nespí a je čas prestať s protištátnymi vtipmi a hundraním na systém. Logicky, lebo čím viac nanútené zriadenie strácalo dych, tým viac strane nezostávalo nič iné, ako vládnuť silou a strachom.
Keď slnko začalo zapadať za obzor, rozhodli sme sa pobrať na sídlisko. Pozviechali sme sa a šli. Erika prestali poslúchať nohy, tak sme ho niesli. Ešteže to bolo dolu kopcom a mohli sme sa striedať. Ako malý chlapec som sa na tú vyvýšeninu chodil sánkovať. Bez mamy, aj keď to bolo viac ako kilometer od nášho domu, cez dve hlavné cesty, a museli sme po moste prejsť cez potok Jordán a potom aj cez rieku Turiec. O rok starší brat Miňo a o niečo starší chalani z paneláka boli dostatočnou zárukou, že sa nám nič nestane. V tých časoch sa vďaka tomu, že rodičia sa nebáli dieťa poveriť povinnosťami, dospievalo rýchlejšie.
Vliekli sme sa podnapití k hlavnej ceste namýšľajúc si, že rifľové bundy z nás robia dospelých, aj keď nám do vytúženej osemnástky chýbali nejaké tie roky. Niekto po nás začal čosi vykrikovať. Poslali sme ho do hája, vôbec sme tomu kričiacemu mužovi nevenovali pozornosť. Až oveľa neskôr nám došlo, že nás chcel ten bonzák takto zdržať, lebo už predtým vykrútil číslo Verejnej bezpečnosti, ktorá si však „dávala načas“.
Žltá lada s bielymi dverami a strach naháňajúcou dvojicou písmen VB sa vyrútila na nás práve v momente, keď sme sa vliekli cez hlavnú cestu. Jej približujúci sa blikajúci maják a vreštiaca siréna sa nám zarezávali do všetkých zmyslov. Pustili sme Erika, preskočili zvodidlo a prášili sme do blízkej kukurice. Niekto sa ho ešte snažil ťahať po zemi, ale bol to boj s veternými mlynmi.
Z auta vyskočili policajti odetí v zelených nohaviciach a priliehajúcich zelených kabátikoch pevne stiahnutých opaskami z pravej kože a s prackou ako dlaň. Spod neprehliadnuteľných čapíc s červeným lemom a odznakom ČSSR im trčali mastné štice. VB vtedy spadalo pod Zbor národnej bezpečnosti, rovnako ako aj Štátna bezpečnosť, a oba útvary boli pevne pod kontrolou komunistov. Dostalo sa nám cti zoznámiť sa s nimi.
Na druhý deň sme sa hádali, že keby sme všetci zabrali, stihli by sme Erika spoločnými silami odniesť ku krajnici a zmiznúť. Mne to znelo ako utópia. Ak by sa nám podarilo odvliecť imobilného kamaráta aj o dvadsať metrov ďalej, esenbáci by ako srnky preskočili mantinel a pochytali by nás všetkých. Vlastne nás aj tak „pochytali“, keď nás neskôr ťahali zo škôl na výsluchy. Erika po výplachu žalúdka a noci strávenej v najdrahšom socialistickom „hoteli“ Záchytná stanica brali na vypočúvanie hneď ráno. Do školy ho doviezol otec a vošiel do nej ako „geroj“ (hrdina po rusky – pozn. autora) v papučiach.
Ako začínajúci tretiak na priemyslovke som mal toho na rováši neúrekom. Triednej právom zo mňa často stáli vlasy dupkom, nemusela ísť ani s dobou a experimentovať s trvalou. Bol som chodiaca rozbuška a myslím si, že triedna sa mi už bála hocičo povedať, lebo z každého kontaktu so mnou hrozilo nebezpečenstvo. Ale nezvládnuteľný Baričák jej bol súdený tak ako ona mne. Karma je zdarma.
Keby ten bonzák nenaťahoval ucho cez kriaky, vyšetrovali by to „obyčajní“ zelení, ale keďže sme spievali Kryla a rozprávali proti režimu, dostalo sa to na stôl tajným. Najhoršie bolo, že ani sami sme nevedeli, o čom všetkom sme sa bavili a čo mohol donášač počuť. Veď každú „vydarenú“ akciu sme skladali až na druhý deň a často sa nám puzzle zložiť nepodarilo. Teraz sme však nedostali v škole päťku, ani nerozbili okno na práčovni, teraz nám už len za piesne, ktoré sme spievali, mohli „mocní“ zmeniť životy na nepoznanie. V mojom prípade „krásna odmena“ mame, ktorá drela, len aby sama slušne vychovala dvoch synov. A ten mladší jej to vracal takto bolestivo. Mami, odpusť, veď vieš, že si si ma sama vybrala, a to rovno z prvého výkladu…
Štátna bezpečnosť si počas týždňa brala z našej partie na výsluchy najprv chalanov študujúcich na učilištiach. Asi chceli byť na dorastajúcu „inteligenciu“ dostatočne dobre pripravení. Nezvykli niečo nechať na náhodu, ale aj tak som naivne dúfal, že na mňa „možno“ zabudnú. Márne. Bol piatok, tretí deň od Erikovej noci na záchytke. Od rána som počítal sekundy, bol to môj najhorší deň na strednej škole. Myslím si, že ma mohol pochopiť jedine Ježiš na kríži a chalani z partie, ktorí to už mali za sebou. Neodvážil som sa s mojím „rozvracačstvom štátu“ zveriť nikomu zo spolužiakov. Neprešla minúta, aby som sa v ten deň nepozrel na dvere, či sa náhodou neotvárajú a nevstupuje do nich sám súdruh riaditeľ s neznámym pánom z kriminálky a neberú ma pred zrakom všetkých spolužiakov do horúcich pekiel. Bola prestávka pred poslednou piatou hodinou a ja som sa začal tešiť, že nakoniec strávim víkend bez výsluchu a prasknutia celej tej HROZIVEJ ZÁLEŽITOSTI, keď vtom vošla do dverí triedna a zavolala si ma na chodbu.
Len krieda bola o čosi belšia ako jej mladá sympatická tvár. Zvykla v podobných situáciách zvyšovať hlas, rešpekt v triede sa snažila občas získať aj miernymi výbuchmi hnevu. Nie, nebola typom nerváka ani cholerika, to my žiaci sme ju dostávali do týchto stavov naším správaním. Keďže sme boli jej prvou triedou, nič podobné zatiaľ nezažila. A keby aj mala dlhšiu prax, kriminálka si po žiakov nechodila do školy často. Ani raz za týždeň, ani raz za mesiac, možno raz za rok. A to práve dnes a akurát pre mňa. Fuck! Toto bol najvyšší level. Mohol ho prekonať jedine žiak, ktorý by počas prvomájového sprievodu hodil na tribúnu komunistov záprdok a zakričal by im: „Zmiznite, smradi!“
Teraz však nik z jej žiakov neodvrával kolegovi učiteľovi, neschovali sme triednu knihu, ani nenadali školníkovi Pilotovi Pachovi, nech prestane s tým svojím idiotským obviňovaním týkajúcim sa bezvýznamných prezuviek v dobe, keď špice rakiet na Kube smerovali na Ameriku. Teraz prišla pre „výkvet“ triedy rovno tajná polícia. Pred pár minútami zaparkovala pred budovou školy biela lada s čudnou poznávacou značkou, vystúpil z nej jeden muž a pýtal sa na žiaka Pavla Baričáka. Sekretárka prebehla zoznam žiakov školy, prst jej zastal na tretej E, poslušne „brnkla“ triednej, a tá si pre mňa prišla. Všetko prebehlo v tichosti. Hlavy za komoušov padali väčšinou bez hluku. Žiaci hlasne pobehovali po škole, niektorí sa triasli pred približujúcou sa previerkou, iní sa už tešili na slobodu dvoch voľných dní. Súdruhovia učitelia ich napomínali, do zvonenia označujúceho začiatok vyučovacej hodiny chýbala minúta-dve. Nik netušil, že štátna polícia sa začína zaujímať o jedného chalana, z ktorého klíči škodca republiky.
Podišli sme asi päť metrov od dverí triedy. Doteraz si pamätám miesto, kde triedna zastala a otočila sa ku mne. Cítil som, že je totálne prekvapená a má poriadny strach. Pozrela mi pevne do očí a tichým neistým hlasom vyslovila vetu, na ktorú nezabudnem do konca života:
– Baričák, ak z tohto niečo bude, tak si ma nepraj!
Žiaden krik, otázky, dohováranie. Nič. Mučiaca ozvena ticha. Smútil som, že mi zostal už iba dych a ako je to úboho málo. Život ma mal ešte len naučiť, že v dychu je všetko. V treskote búšenia slúch mi došlo, že hocijaká moja vyslovená veta bude zbytočná.
Triedna rázne a rýchlou chôdzou odkráčala hore schodmi do svojho kabinetu. Vzorovo som jej pokazil voľnú hodinu, možno aj víkend. Nemali sme dobrý vzťah. Nečudujem sa jej, mohol za to rebel vo mne. Veľmi by ma prekvapila, keby mi pár slovami dodala sily, povzbudenia a ľudsky ma podporila. Vtedy mi stačilo, že mi na tej tmavej chodbe, žijúcej len zo svetlíkov, nestrelila z bezradnosti facku. Keď raz schmatnete granáty a budete s nimi bežať lúkou proti tanku, nečakajte, že vás niekto pôjde ratovať. A ja som vtedy tak túžil po objatí a ľudskom slove…
Vrátil som sa do triedy a zbalil svojich „pár švestiek“. Nezamýšľal som sa, či dostanem neospravedlnenú hodinu, alebo to nejako odfajknú. Keď podpálite parlament, zhorenú lavičku prokurátor spomínať nebude. Na otázky spolužiakov som mlčal ako Fučík, ale z výrazu pobledlej tváre pochopili, že sa stalo niečo veľmi vážne.
Šuchtal som sa dolu školskými schodmi ako na popravu. Vždy som po tých nekončiacich sa mramorových schodoch veselo letel, často som neváhal použiť na šmyknutie ani vyleštené zábradlie, aj keď to školský poriadok prísne zakazoval. Teraz sa však vo mne neusmievala ani jedna bunka. „Preboha, pomôžte! Nebuďte ľudia!“ Lenže život nezastavíte, neujdete pred nijakou ťažkou situáciou. Kľučkovať sa dá iba určitý čas, potom každého z nás zastaví jeho stena.
„Prší a venku se setmělo, tato noc nebude krátká, beránka vlku se zachtělo, bratříčku, zavřel jsi vrátka?“
Pred nástenkou stál muž. Taký obyčajný, niekto by si pomyslel, že je to môj otec. Ale toho už na tomto svete nebolo. „Možno aj dobre, lebo ak ma nezabijú pri výsluchu, spravil by to od hnevu určite ocino,“ naberal strach vo mne apokalyptické rozmery.
„A proto, prosím, věř mi, chtěl jsem ho žádat, aby mi mezi dveřmi pomohl hádat, co mě čeká a nemine…“
Nasadol som do bieleho „taxíka“ bez taxametra. Cestu mi platil celý česko-slovenský národ. Nech mi je odpustené, že aj ja som nepatrne spomalil proces uskutočnenia vytúženého komunizmu. Vpredu sedeli dvaja muži, vzadu jeden vystrašený chlapec, ktorý ani nedýchal. Auto sa pohlo. Tí vpredu sa bavili o bežných veciach, ako by viezli vzduch. Schádzali sme dolu z priemyslovky, tak symbolicky to šlo so mnou z kopca…
„Cesta je tér a prach a udusaná hlína, mosazná včelka od vlkodlaka, rezavý kvér – můj brach a sto let stará špína a děsně velká bílá oblaka.“
Hneď pod kopcom sme zahli doľava, prešli ulicou pod Maticou slovenskou, zdravotkou a niekde pod martinským gympľom sme zastali v strede rady rodinných domov. Tou ulicou som často kráčal s mojou partiou a so stovkami ďalších mladých po skončení premietania filmu v amfiku. Ani vo sne by mi nenapadlo, že práve tu má hniezdo tajná polícia.
„Nad palácem vlády ční prapor s gilotinou. Děti mají rády kornouty se zmrzlinou. Soudcové se na ně zlobili, zmrzlináře dětem zabili. Byl hrozný tento stát, když musel jsi se dívat, jak zakázali psát a zakázali zpívat a bylo jim to málo, poručili dětem modlit se, jak si přálo veličenstvo Kat.“
Spolujazdec šoféra vystúpil a otvoril plechovú bránu. Pred nami sa rozprestrelo veľké priestranstvo, nahrubo udržiavaná záhrada so stromami. Atmosféra ako z filmového dielu Studňa zo seriálu Tridsať prípadov majora Zemana. Moje oči hľadali iba sekeru.
Brána za nami vydala svoje nekompromisné „cvak“. Auto podišlo k jednopodlažnému domu, ktorý stál na konci pozemku. Neznalý by povedal, že bežný rodinný dom, no ja som už vedel svoje.
„Jednou za čas se páni ustrnou a přijdou poklečet, je to trapas, když s pózou mistrnou zkoušejí zabrečet, pak se zvednou a hraje muzika písničku mizernou, ještě jednou se trapně polyká nad hrobem s lucernou. Co tady čumíte? Zkoušíte vzdechnout, copak si myslíte, že jsem chtěl zdechnout? Z lampasů je nám zle, proč nám sem leze? Kašlu vám na fangle! Já jsem chtěl kněze!“
Bol som silný ako slama v plameni. Poprava sa mohla začať.

Daný úryvok je z knihy Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo).