Autoritatívna výchova

Psychologický prieskum ukázal, že iba desať percent ľudí sa v detstve môže rozvíjať slobodne a bez utláčania. Na jednu pochvalu pripadá až desať pokarhaní alebo dokonca trestov. Následkom týchto raných frustrácií,

duševných poranení a sklamaní sme menej istí, bojazlivejší, plní strachov. Je to záležitosť zle určenej vlastnej ceny. Takýmto ľuďom chýba sebavedomie, vnútorná vyrovnanosť, predpoklad umenia byť šťastný. Tretí diel Šlabikára šťastia nie je určený iba pre rodičov, ktorí hľadajú spôsob, akou formou dať svojim potomkom to najlepšie, ale aj pre duše, ktoré chcú pochopiť, prečo sú v nich strachy, konajú ako konajú, či sa im v niečom nedarí. Kľúč k bôľom dneška sa totiž nachádza v detstve, v spôsobe, ako k nám bolo pristupované, čo sme videli, cítili a zažili od momentu splodenia až po dospievanie.

Autoritatívna výchova

Direktívny rodič, ktorý sa snaží držať svoje dieťa za každú cenu pod kontrolou, nevychováva samostatnú bytosť, ale iba svoju kópiu, ktorú bolí vnútro. Bôľ maskuje presadzovaním sily na úkor iných. Takýto človek je skalopevne presvedčený, že keď bude po jeho, všetci sa budú mať dobre. Fakt, že každý sme iný a máme teda aj rôzne potreby, neakceptuje, tolerancia je uňho na bode mrazu. Absencia lásky prinesie zasa iba nelásku. Cieľom výchovy nemá byť frustrácia, ale formovanie. Ničiť niekoho, hoci aj nevedome, znamená kradnúť si jeho energiu pre seba a cudzopasiť na vlastných deťoch nie je najlepšie vyznamenanie. Takýto rodič by si mal uvedomiť, že vlastniť dieťa či iného človeka sa jednoducho nedá. To akoby chcel vlastniť oblaky.

Jean Illsleyová-Clarková nazvala takýto druh vzťahu v rodine zraňujúcim. Ako príklad uvádza dieťa, ktoré spadne v parku pri hre. Autoritatívne sa správajúci rodič sa k nemu zohne a tvrdo mu povie:

– Prestaň jačať, lebo ti nahádžem!

Prísne mu nakazuje, aby zastavilo plač, ktorý pomáha všetkým ľuďom na svete a u detí patrí k najzákladnejším vyjadrovacím prostriedkom. Viac ako rok je to dokonca náš jediný možný verbálny prejav a aj potom je prvým, čoho sa dieťa v krízovej situácii chytá. Skúste sa vcítiť do dieťaťa, ktoré prežíva bolesť a niekto mu ešte aj berie možnosť, aby sa mu uľavilo.

Takýto rodič by si mal uvedomiť, že druhému človeku sa nedajú nalinkovať pocity. Emócie musia ísť von. Svojím komandovaním, „čo má dieťa robiť a čo nie, ako sa má cítiť a správať“, keď upiera dieťaťu šancu, aby sa prejavilo samo, uzavrie detskú dušu. No raz všetky emócie sklamania, frustrácie z nedostatku podpory a nedôvery vyvrú na povrch a požiadajú o vyčistenie.

Rodič, ktorý takto reaguje na svoje dieťa, mu vlastne hovorí: „Nezáleží mi na tebe, si mi iba na príťaž, je mi jedno, ako sa cítiš, budeš ma počúvať a hotovo.“ Takýto prístup povedie k zúfalému pocitu opustenosti, uzavretiu, citovému chladu, ale aj vzniku ložísk hnevu. Dieťa postupne stratí schopnosť niečo spontánne prežívať. Preto ak praktizujete autoritatívnu výchovu, nerátajte s tým, že vychováte šťastnú a silnú bytosť. Je rozdiel „podriadiť sa niekomu“ a „riadiť sa niečím“. A o to pri správnej výchove presne ide: vychovať človeka, ktorý sa aj v našej neprítomnosti riadi prirodzene zakorenenými pravidlami neubližovať iným ani sebe. Zmýšľanie „aha, tam je otec, nemôžem to urobiť“, je obruč. V momente, keď takto vychovanému dieťaťu bude dovolené opustiť klietku, treba sa pripraviť na rodeo.Rodičia, ktorí sa správajú podľa hesla: „Tak som povedal a tak sa aj stane“, sami často pochádzajú z prísneho rodičovského prostredia. Sú nároční aj na seba a vďaka kontrole iných majú zo seba lepší pocit. Často ukrývajú hnev, no vo vypätých situáciách z nich tryská von, takže rodina sa naučí okolo takéhoto človeka chodiť po špičkách, „len aby nepichli do osieho hniezda“.

Vzhľadom na prázdnu citovú nádrž môže takýto rodič vidieť v dieťati dokonca súpera, a tak ho bude často viniť za všetko zlé, čo sa udialo. Neraz sa zníži k fyzickým trestom, ktorými nielen umocňuje ním stanovené zákony, ale aj uvoľňuje svoj nazhromaždený hnev. Priepasť medzi ním a dieťaťom narastá do nedozerných rozmerov, o láske nemôže byť ani reči. Citová púšť rodiča sa premietne aj do duší jeho potomkov, ktorých svojou nadvládou vyháňa nepriamo z domu. V dieťati vzniká odpor, ktorý sa končí tým, že na mamu či otca zanevrie a do konca života ich bude viniť za všetko, čo mu spôsobili, aj keď možno do konca života nenájde silu im povedať, ako sa cíti.

Môže sa pokojne stať, že dospelí, ktorí prežili takéto detstvo, budú mať problém sa otvoriť partnerovi a s pribúdajúcim vekom sa im bude čoraz ťažšie nadväzovať harmonický vzťah. A to všetko napriek tomu, že vnútri budú veľmi túžiť po fungujúcom manželstve a deťoch. Z každého krachu obvinia druhú stranu, ktorej napokon veľmi odľahne, keď sa od takéhoto človeka nadobro odpúta. Hoci sa musí pripraviť na partnerovu zlú reakciu na rozchod, zahŕňajúcu tú najširšiu škálu výčitiek, môžu hroziť dokonca aj násilnícke prejavy. To všetko ako dôkaz poznačenia autoritatívnou výchovou, ktorá akoby uväznila človeka samého v sebe.

Žiaľ, kým takýto jedinec nezačne hľadať príčiny svojich problémov vo vlastnom ubolenom vnútri a nedá voľný priechod všetkému, čo v detstve zažil, bude večne viniť za svoju nedobrú situáciu druhých. Ak všetko ešte znásobí bigotné praktizovanie nejakého náboženstva, ktorému nie sú po chuti žiadni „šarlatáni“ (vrátane odborne vzdelaných psychológov a iných terapeutov), uvoľňujúci bloky z minulých životov či z detstva, bude takýto človek až do smrti vzťahovým postrachom a veľkým učiteľom pre všetkých, ktorí mu prídu do cesty.

Deti potrebujú svetlý príklad a podporu, nie večnú kritiku. Ustavičné pripomienkovanie nás robí „nemožnými a neschopnými“. Nik nemá rád, keď mu stále niekto rozkazuje a komanduje ho. Všetci potrebujeme priestor pre svoje emócie, názory. Je to spôsob, ako sa môže duša prirodzene prejaviť. Všetci sme sa sem narodili, aby sme tu zakvitli v celej svojej kráse, nie iba polovičato.Extrémy ničomu neprospievajú a pri deťoch to platí dvojnásobne, lebo ony si akurát zapisujú na harddisk, ako majú kráčať životom. Čerpať môžete iba z toho, čo vám je predvádzané, takže nečakajte, že ak takto deštruktívne formujete dieťa, život bude pre neho balet. Prestaňte konať z pozície „som starší, silnejší, múdrejší a väčší ako ty, takže bude po mojom“.

Ubližujete tým ďalším generáciám, ktoré budú musieť dávať na poriadok váš osobný bordel. Bývajú to zväčša otcovia, ktorí chcú mať všetko pod kontrolou. Takýto rodič stojí na jednej strane a zvyšok rodiny (vrátane matky) na druhej. Nie je však nijakým prekvapením, že deti prestanú autoritára skôr či neskôr počúvať a budú sa utiekať k druhému rodičovi, ktorý zväčša stelesňuje model „vinníka“. Lebo nijaký emocionálne zdravý jedinec nevydrží dlho pri citovo prázdnej osobe. Direktívny človek si k sebe väčšinou pritiahne partnera, ktorý sa v podvedomí viní za nejaký prehrešok z minulosti. Samozrejme, že si to nepamätá, ale človeka „vinníka“ spoznáte veľmi jednoducho: robí nadprácu za iných, trpí, znášajúc do úmoru všetky krivdy, ktoré mu spôsobujú druhí.

Žiaden so sebou vyrovnaný a šťastný človek nerobí nikomu otroka ani otrokára. Ak poznáte svoju hodnotu, prijali ste sa a milujete sa, nestrpíte, aby vám niekto ubližoval, a rovnako neexistuje, aby ste vy robili zle iným. Keďže nemáte deficit energie, sebavedomia, sebalásky či nejaké iné bloky, nič vás nenúti ponižovať, kritizovať, intrigovať alebo viniť druhých za svoj „nedobrý“ osud. Zharmonizovaný človek nie je ustavičný „plačko“, ľútostivý typ, nepreberá za nikoho zodpovednosť a nie je ani despota. Je to pokoj, toleranciu a úsmev sálajúci človek, ktorý neútočí, ale ani vo svojej spravodlivej veci neustupuje.

Rodičia, ktorí pochádzajú z príliš prísneho prostredia, kde ich slovo nemalo žiadnu váhu, „tešia“ sa zo svojej rodiny, lebo v nej môžu mať konečne všetko pod svojou kontrolou. Opití vlastnou mocou si neuvedomujú, že ich deti budú rovnako frustrované, strachy im nedovolia prejaviť sa, nebudú vedieť prevziať zodpovednosť za svoje činy, ťažko-preťažko sa im bude rozhodovať. Nie div, keď za ne celé detstvo rozhodoval niekto iný a oberal ich tak o túto prepotrebnú prax.

Ak budete potlačovať slobodnú vôľu dieťaťa, nielenže poškodíte jeho osobnosť, ale vytvoríte v ňom vzdor, ktorý môže po rokoch prirodzene vyústiť do pomsty. Tá sa väčšinou vyventiluje iným smerom, napríklad násilím na iných ľuďoch. Ak chce teda ľudstvo zlikvidovať zločin a agresívne formy sporov, budú musieť všetky rodiny sveta začať pristupovať k deťom s láskou a rešpektom. Každý rodič chce predsa vychovať dieťa, ktoré nebude príťažou pre nikoho, vrátane seba. Ide to iba formou lásky a pomoci deťom od ich narodenia až po prah dospelosti. V každom malom dieťati je prebytok lásky, ktorý rado bezpodmienečne odovzdá svetu, tak sa nimi dajme inšpirovať. Nechcú za to zaplatiť, ochotne vás to naučia.

Aby bol však rodič schopný pomôcť dieťaťu, musí si uvedomiť, že chyba je v ňom a niet inej cesty ako začať pracovať sám na sebe. Autoritatívny jedinec sa musí naučiť zmeniť spôsob myslenia a správania sa voči ostatným, lebo takíto ľudia majú talent delegovať všetky domáce práce na iných. Cesta sebaliečenia predpokladá otočiť sa do minulosti s nezakaleným zrakom a vo vlastnom detstve objaviť súvislosti a prameň svojho strádania. „Aha, už tomu začínam rozumieť. Otec bol alkoholik, mama okolo nás nestíhala a ja som sa ako najstarší musel starať o svojich mladších súrodencov. Tým som bol prinútený stať sa ‚rýchlo‘ dospelým. Citovo som nedozrel, lebo otec pre mňa nemal pekné slovo a mama zas čas. Nedostávalo sa mi lásky. Preto som dnes emocionálne uzavretý a neviem milou formou prejaviť svoje pocity. Vinou takéhoto detstva sú vo mne obavy. Neverím si, teda ani nikomu inému, a preto chcem ovládať.“

Správny rodič netúži ovládať, ale deti povzbudzuje. Snaží sa im ísť príkladom a spolupracuje s nimi. Začnite svoje deti počúvať a brať vážne. Sú to živé a originálne stvorenia. Prestaňte sa klamať, že len vaše názory sú správne. Chyba je vo vás a vy jediní ju môžete aj napraviť. Tým, že podstúpite vedomú cestu sebapremeny. Keď zachránite seba, zachránite aj ďalšie nádherné páry očí. Ak sa zbavíte vlastnej bolesti, aj ony znova zakvitnú radosťou. Už len pre tie trblietky svetla sa oplatí nastúpiť cestu, ktorú dokážu prejsť iba hrdinovia. Minimálne ja a vaša rodina vám veríme a držíme palce. Vykročte. Cela je síce zamknutá, ale kľúč vo svojej dlani zvierate vy. Vykročte, nech vo vašom príbytku znova vyjde slnko a okná duší sa trasú smiechom.

Šesťročný syn vraví mame: „Maminka, vychovávať ma môžeš, ale rozkazovať nie!“

Dominik si urazene sadol pod stôl a ublížil si pri tom. Vzdychol si: „Pane Božko, čo som ti zase urobil?“

Keď mala moja dcéra asi päť rokov a ja som ju hrešila za niečo, čo vyviedla, dala mi jasnú odpoveď: „Mamka, čo sa rozčuľuješ? Veď som celá po tebe!“

„Ľudstvo sa delí na ľudí a ženy.“ (Jarko, jedenásť rokov)

Paľko von Šlabikárko trojko
MARTINUS