„Turistika, turistika, turistika“, to bolo jediné heslo triednej na vyplnenie nášho spoločného voľného času. Strategicky to malo svoj význam, áno, bola to cesta, ako z nás vypustiť pár galónov pary.
Niet sa teda čomu čudovať, že ako koncoročný výlet na konci prvého ročníka (píše sa rok 1985) triedna naplánovala túru na chatu Borišov vo Veľkej Fatre. Už týždeň pred „výkopom“ sme dostávali „kapky“, ako sa máme obliecť a čo si dať na „haksny“. Zabudnite v tom čase na moderné vodeodolné materiály, s ktorými môžete ponorení po krk prejsť aj cez jazero. Triednej výraz „cibuľové“ oblečenie si budem pamätať do smrti. Aj tak sme robili pravý opak toho, čo nám múdro radila, takže čím viac prízvukovala pevnú obuv, o to viac chalanov prišlo v botaskách čí dokonca v „keckách“. Však sa nám to aj vypomstilo, lebo pršalo už keď sme kráčali nekonečne dlhou Belianskou dolinou, takže si viete predstaviť ten „útok Rusov na Fínsko“. Mladým však nezoberie vietor z plachiet nič, takže každých desať minút niekto do dažďa zopakoval večný vtip: „Nezaprší a nezaprší!“
Keď sme sa konečne fučiaci vytrepali na borišovskú chatu, už nás aj hnala do lesa po drevo, lebo „ak chcete mať teplo, musíte sa oň postarať!“. Panenkaskákavá, dajte mi pokoj! Stále niečo robiť, čo som otrok? Keby to bolo nechané na nás, sedíme tam mokrí dodnes. Výlet sa začal meniť na rozprávku o Jankovi a Marienke, keď každému z nás bolo zostra dané na známosť, že perníky zadarmo nebudú. Prísne a so zvýšeným hlasom preto, lebo na prvé štyri upozornenia sme nereagovali a čakali sme, že „nadriadený“ dá oproti včerajšku rekord, teda bude musieť príkaz zopakovať aspoň sedemkrát.
Zabudnite však na to, že sme po tom výstupe zaspali ako dudky. Plánom bolo byť bez spánku celú noc. Vydržali sme, no len do nejakej tretej. Celkom hlúpy nápad, keď si dám teraz do súvislosti, že triedna na druhý deň naplánovala túru na Ploskú. Poctivo som v ruksaku vyniesol na chatu liter čuča a pomaličky sme ho so spolužiakom Majom vypili. Je to nepochopiteľné, ale tam mi to otrasné víno chutilo. V horách je všetko čisté… Kým sme my dvaja logali, Džardo počítal desaťhalierniky, ktoré sme celý rok zbierali. Aká bola konečná suma, to už nevypátra ani Sherlock Holmes. Dvanásť šesťdesiat? Neviem. Ale vážili tonu, to si pamätám.
Ráno bolo sychravo, chlad sa nám zarezával pod umelohmotné nehrejivé tenké socíkovské vetrovky. Moje tričko, rolák po kolená a vetrovku zvládla zima hôr poľahky, ale ja by som si dal skôr obličku odobrať, ako počúvnuť radu starších a poriadne sa obliecť. Keď ste v opozícii, tak až po popravnú čatu a ukončiť život Kolčakovou legendárnou prosbou pred konečnou guľkou: „Cigaretu a pivo!“
Chvíľu sme sa snažili ukecať triednu, nech to zabalíme, veď je počasie pod psa, no bola neoblomná. „Vyrážame na Ploskú!“ Poprosil som anjelov, aby zasiahli. Vedľa na lúčke sa pásli kravy, keď tu si jedna z nich vyhliadla predsedu našej triedy Reného a začala ho naháňať. „Zbohom rodina! Toto by nevymyslel ani Jules Verne,“ snažil som sa spracovať realitu abstraktného horského expresionizmu. Teraz už skutočne neviem, či sa triedna snažila spolužiaka zachrániť, alebo mala od neho o čosi červenšiu vetrovku, ale skutočnosťou je, že prevzala štafetu a dobytok zrazu uháňal za ňou. Zem sa začala otriasať. Zo začiatku nám to pripadalo smiešne, až som sa preľakol, akých mám výkonných anjelov. Každá škodoradosť sa raz všetkým vráti a ja dúfam, že už mám tento dlh dávno vyrovnaný. Nerád by som, aby ma zo smrteľnej postele hnal rozzúrený býk. To viete, všetko sa vracia aj s úrokmi.
Keď triedna zmizla v hmle, nebolo nám už všetko jedno. Z oparu sa ozývali iba výkriky súdružky učiteľky a dupot kopýt ťažkého zvieraťa. Masaker! „Ty vole, je aká je, ale zabiť ju ten odtrhnutý funiaci vagón nemusí,“ modlil som sa nečakane v jej prospech. Komédia sa prezliekala za drámu, tragédia visela na vlásku. Našťastie som zahatal anjelov a triedna si dala iba koliesko po lúčke, aby k nám po chvíľke dobehla celá vystrašená. Keby sa to stalo mne, neviem, či aj „nepustím“. Po chvíli o celej tejto atletickej príhode žartovala, zrazu bola uvoľnená viac, ako keď si workoholik na zábave vypije. Chápal som, každý máme svoje ventily…
Žiaľ, ani zážitok bežeckého súboja so zverom vo voľnej prírode nezmenil jej zámer vyraziť. Asi po pol hodine som sa s Džardom na hrebeni radil, že sa otočíme a „akože sa stratíme“. Rozmýšľali sme, že si sadneme za skalu a počkáme, kým sa budú vracať. Ach, aká naivita! Niekto nás, našťastie, varoval, že k chate sa budeme vracať inou cestou, a tak sme si celý okruh povinne s frflaním odšľapali.
Daný úryvok je z knihy Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo), ktorá vyjde 8. novembra 2016.
