Raz mi zavolala kamarátka: – Paľko, som v nemocnici, idem rodiť. Že jej bolo do revu, by vycítil aj Stalin. Hneď ma v duchu napadlo: „Do pekla, raz ti, Matrix, vykrútim gágor, keď už aj ženám berieš radosť z tých najkrajších udalostí!“ Vravím jej, čo sa znepokojuje, veď sa blíži k úžasnej chvíli svojho života, nech sa teší a zároveň prosí, aby všetko dobre dopadlo, keby „náhodou“ všetko ostatné navôkol nej padalo. – Lenže mne vypadol predný zub. Bol lepený, – vyslovila pravý dôvod znepokojenia.
Rútiaci sa balvan v mojom vnútri prerazil všetky poschodia v paneláku a pristál v pivnici v susedových zemiakoch. V duchu som sa upozornil, že som zasa očakával určité pokračovanie deja a nech to už v budúcnosti ďalej neaplikujem. Z hlavného velína zatiaľ prišla odpoveď, že proces mojej žiadanej duševnej premeny sa ukončí až za jedenásť rokov. Zobral som aj túto ponuku, lepšie ako o šesť životov.
– Dievčatko, no čo, keď odrodíš, tak ti ho znova zalepia, – hasil som z môjho pohľadu taľafatku.
Ale potom som si predstavil, aké je to byť krásnou ženou, ktorá si vinou Matrixu ukrutne zakladá na tom, ako vyzerá, aj keď na poli okopáva burgyňu, a zrazu musí čeliť skutočnosti, že bude štrbavá tlačiť v pôrodnici svoje prvorodené a sestričky ju preto možno zaradia medzi biele cigánky (prosím, chápať bez rasistického podtónu!).
– Lenže ja som ho zjedla, – vypustila dotyčná konečne draka do neba. – Ráno mi povedali, že stav sa zlepšil, a kým prídu kontrakcie, tak ma pustia ešte na čas domov. Celá natešená som sa pustila do banánu a po chvíli som zistila, že zubu nieto.
Tresol som si v duchu znova po papuli, nech sa už nič dopredu nesnažím predpovedať, lebo na toho fiškusa, ktorý to tu celé riadi, jednoducho nemám.
Všetko sa mi to premietlo za sekundu: „Teraz sa bude musieť hrabať v niečom inom ako v banáne. No nič, vykaká ho, zub sa prevarí, namočí sa na noc do slivovice a potom jej ho zubárka nalepí späť. Divná predstava mať v ústach ďalšie roky to, čo bolo pár hodín ulepené v hovienkach, ale čo už, inej cesty niet. Ešteže vo vlastných… Hmm, bude to musieť prijať,“ uzavrel som to pozitívne.
– Aký tam máte záchod? – spýtal som sa jej.
– Čo aký? Normálny, slovenský, žiadne arabské… – nepochopila.
– Čľupká ti to do vody alebo to padá na keramické námestie? – nevedel som, ako sa vyjadriť.
– Do vody, – konečne jej dochádzalo. – To nemyslíš vážne!!! – zarevalo vzápätí niečo z telefónu.
– Počúvaj ma, je len pár riešení. Po á je, že budeš chodiť najbližšie mesiace ako pijan bitkár a prijmeš to. Nepredpokladám, že prvé týždne s malým si nájdeš čas na behanie po zubároch a obvolávanie známych zubných laborantov, aby ti vyrobili nový odliatok. Bé variant je, že zúbok vykakáš, vydezinfikuje sa a znova si ho strčíš do papuľky. Dočasne, kým ti nespravia novú korunku.
– Aj tak som si ju chcela dať urobiť nanovo a poriadne, – rezignovala.
– Kúpim ti sitko a po ceste do nemocnice nazbieram nejaké konáriky, – povedal som vážne, aj keď pri tej predstave som sa išiel zadusiť od smiechu.
– Nie, toto nedokážem, – vzdorovala kvetinka.
– V tom prípade ahoj, – hral som zloženie.
– Niéééé, Paľko, nekonči! Dones mi plastové taniere a príbor, – prišlo prvé zmierenie sa so situáciou.
– Tak veru, dievčatko, konečne kráčame do Ríma, – skonštatoval som. – Počítam, že to z teba vyjde na druhý deň. Podľa toho, či budeš jesť mäso alebo zeleninu. A pi veľa vody, – rozmýšľal som nahlas.
– Nemôžem piť veľa vody. Malý mi tlačí na obličky, zavodňujem sa, – vyslovila mrzuto.
– Malý za nič nemôže, to tebe prišlo znamenie od života a ty si ho aj musíš vysvetliť, – dostával som sa do hlbšie do problému.
– Aké znamenie? – chcela vedieť všetko hneď a zaraz.
– Zub je sila, hovno šťastie. Malé, ktoré porodíš, zmení svet, – vyslovil som prvé, čo mi napadlo, lebo to je vždy správne.
– To si si teraz práve vymyslel, – prekukla ma.
– Čo ti prvé napadne, to sa aj stane. Nepoznáš to pravidlo? – odvetil som.
– Nežartuj, nie je mi do smiechu. Keď tým zubom budem znova niečo hrýzť, neviem, či mi bude chutiť, – vzdychla.
– Čo si predstavuješ, to sa stane. Sama si si teraz navrhla cestu anorexie. A ak je tvoj muž citlivý, ani mu to nehovor, lebo ste sa dobozkávali, a to je začiatok konca sexu. Vidím to do dvoch rokov na rozvod, – žartoval som, aj keď som vlastne ani nežartoval.
– Somár, – urazila nevinné zviera. – Bude to musieť prežiť, len teraz je na služobke, – dala mi pocítiť moju jedinečnosť.
– Hlavne sa modli, aby zub po tom procese nebol belší, lebo žalúdočná kyselina je sakra potvora. Prípadne aby sa ti neskryl do domčeka, – hovoril som v hádankách.
– Do akého domčeka? – zostala prekvapená.
– Do slepého čreva, – osvetlil som jej ďalšiu z možných cestičiek.
– Bože, ty si debil, prestaň! Ty vieš človeka teda upokojiť, – sťažovala sa.
– Pripraveným šťastie praje, – zasmial som sa.
Kúpil som sadu tanierov a nožíkov z plastu. „Operáciu“ musela realizovať sama. Na druhý deň našla vytúžený poklad. Zbehol som preň a cestou domov som sa smial nad scenáristom života. Zub som vyvaril a namočil na noc do alpy. Nezbelel. Kým ju neodviezli na sálu, strkala si ho provizórne do úst. Krásneho malého Spartaka odrodila ako stará zubatá šelma, všetky pomôcky modernej kozmetickej doby, ktoré nedržali pevne, jej zakázali, aby sa náhodou pri tlačení neudusila. Keď som ju stretol pri kočíkovaní, zub bol už nalepený. Na novom mostíku sa vraj už pracovalo.
Veru tak, ak by neprijala „neprijateľné“, nový most by nikdy nevznikol. Vo svojom mladom veku by bola šušlavou, uhundranou a ešte aj šedivou starenou. Takto je krásna mladá mamička, silná žena vďaka synovi, ktorého porodila a on jej dal silu.
Len toľko som chcel o tom prijímaní.
Buďte šťastní, Hirax
