Ako ocka vyliečili topole

Zapieklo slniečko a ja ako človek slabý a omylný som to zalial chladnou Plzňou (zámerne nepíšem pivom, aby sme si ujasnili pojmy). No dobre, nie jednou, veď to sa ani nedá… Manželku rozbolelo hrdlo už o deň skôr, tak som ju automaticky zasypal radami, veď tak ma vychovali. Ona ale verí doktorom, tak šla, dostala, zaplatila, začala papať lentilky, pochvaľovala si, spomínala akési hlieny, ktoré menia farbu a už konečne vychádzajú. Fuj! Na druhý deň rozbolelo hrdlo otecka… Už som spomenul, že otecko je človek slabý a omylný a tak sa vybral ďalší deň pre istotu ešte aj celý rozhorúčený na kupko. Najprv sa napil studenej minerálky s bublinkami a potom sa šmaril do chladnej vody. Aááá, aká úľava. V tú sekundu určite.

Otecko dôveruje svojmu telu. Vie, že teplota do 38 stupňov je silná zbraň každého organizmu. Dovtedy odmieta všetky prášky, ktoré prihadzujú polienka do srdcového kotla. Noc bola ukrutná, hrdlo sa mu zmenilo na žeravú vyhňu. Oteckovi sa snívali iba veľmi divné sny. Všetky tie televízne reklamy na čarovné tabletky tlmiace bolesť hrdla sa mu do jednej premietli… ach, to podvedomie.
Ďalší deň prišla nádcha a sople ala Niagara. Mamička oteckovi stále popod nos podsúvala tobolky, vodičky, prášky, že či mu vraj už nadobro šibe, keď si takto „škodí“. Otecko vytrval, neprestal si zalievať harmanček, mätu i žihľavu. Nešetril do čajov zázvorom ani medom. Na noc si dával na hrdlo šatku, cez deň sa zmenil na cesnakový kombajn. Manželku milo objímal vetou, že prechladnutie či angína sa liekmi lieči sedem dní, alebo to telo vyrieši samé za jeden týždeň. Keď príde chrípka, pridá sa ešte týždeň odpočívania, nech sa organizmus dobije, a ide sa ďalej. Aj tak nie sú tieto choroby ničím iným ako signalizáciou, že sa ocko prepínal a telo balansovalo na hrane udržania rovnováhy. Keďže signály ignoroval, telo vyhodilo stopku a havarovalo rozumne do machu.

Otec sa ako samostatne zarábajúca osoba neustále bičovaná chorými zákonmi štátu, ktorý zdaní všetko všetkým minimálne dvakrát, a jednotlivca, ktorý tvorí spoločnosť, považuje za poslednú nulu, vybral samozrejme za svojou obvodnou pani doktorkou. Išlo mu hlavne o PN-ku. Po prvé: získa tučných 2,79 eur v prvé tri dni práceneschopnosti a potom ďalších 6,13 eur na nasledujúce dni. A po druhé: počas nemocenskej si nebude musieť platiť zdravotné poistenie. Päť rokov nebol u lekárky, aj keď umieral spotený v chorúčkach. Ale posledný rok zmenil prístup a šiel s každou chorobou pekne na PN-ku. Vláda ho naučila, že štátu už nemôže veriť a že nie je zlé, keď využije každú výhodu, ktorú mu ešte poskytne. Je len otázkou času, kedy chorý bude štátu platiť za práceneschopnosť, to už otecko dávno vedel.

Pani doktorku má rád. Je milá, všade vešia plagátiky, aké je veľmi potrebné umývať si ruky. Sadol si teda do čakárne a sledoval neustále pobehovanie sestričky. Po 15-tich minútach sa konečne dostal do sestričkinej miestnosti. Priniesli ale obed, a tak sestra musela šprintovať za donášačom jedla. Do kalendára si poznačila, že v pondelok sa jedlo nebude roznášať. Keď bežala popri oteckovi, s vyplazeným jazykom poznamenala, že polievka na piatok, druhé na pondelok, také majú stresy. Otecko chvíľu pozoroval dianie a prišiel k záveru, že stresy si človek vyrába sám.

Pani doktorka chcela s oteckom evidentne napísať román.
– Napíšeme niečo na odhlienenie?
– Manželka dostala, ďakujem.
– A niečo na uvoľnenie nosa?
Otecko sa zamyslel. Ak by zasa pravdivo odvetil, že doma niečo majú, aj tak by prišla ďalšia ponuka, lebo román nepočká. Tak radšej pritakal. Aj druhýkrát, aj tretí. Z ordinácie si odnášal veľa papierikov – reklamné letáčiky, recepty, PN-ku. Veľmi im nerozumel, ale našťastie mu to sestrička, ktorá bola napriek prázdnej a už zamknutej čakárni neustále v chaose, akosi vysvetlila. Ešte z dverí za ním kričala, že treba veľa spať a odpočívať. Konečne si v niečom rozumeli. Ocko totiž miloval svoje telo a veril, že je výkonné a samé sa chce blysnúť svojou silou. Tak prečo mu nedať šancu, keď najlepšie vie, čo urobiť s patáliou. Kým vyšiel von na slniečko, všetko aj tak ohľadne tých papierov zabudol dúfajúc, že ekonómka bude vedieť.

Kráčal okolo domu, kde vyrastal. Mama ho ale prísne varovala, nech návštevu vynechá, lebo by ju určite nakazil. Chcel jej odvetiť, že zdravý človek môže lízať aj stôl v čakárni a neochorie, ale nakoniec to nechal tak. Míňal škôlku, v ktorej sa ako tínedžer hrával. Už bola dávno zbúraná, len zarastený plot dával znať, že niekedy niečo strážil. Sklonil aspoň česť pred nádhernými topoľmi, ktoré sa majestátne vynímali do neba hneď pred plotom. Boli staré, ale nádherné, tak sa na chvíľku oprel. Konečne pocítil pravé prírodné antibiotiká. Potom už šiel rovno do postele a zaspal.

Predpísané lieky si nikdy nevybral. Za sedem dní bol rovnako zdravý ako jeho manželka. Ockovo telo spievalo sonet o sile, ale ho aj upozorňovalo, že určité hranice by nemal prekračovať. Veď už nemá dvadsať, takže keď je vonka Sahara, nemal by piť orosené… Ekonómka mu síce zavolala, že za tie dva týždne ušetril iba 23,8 eur, teda iba odbremenenie od zdravotných poplatkov počas nemocenskej, ale poďakoval vesmíru aj za to, lebo pečené holuby z neba zatiaľ nepadali. Žiaľ, on ako jediný majiteľ eseróčky, ktorý sa dobrovoľne rozhodol prestať si platiť sociálku, nemohol teda ani očakávať náhradu za dni choroby. Pred štátom vlastne neexistoval a to ho vnútorne tešilo.

Bol vďaka tomu čoraz šťastnejší. Videl cestu návratu k sebe a prírode ako jedinú správnu. Každé spretrhanie nití s mocenským aparátom či zdravotným Matrixom považoval za svoje maličké osobné víťazstvo. Zažmúril oči, predstavil si tie tri krásne a mocné topole a z celej sily ich s poďakovaním objal. Zdalo sa mu, že stromy sa usmiali…

 

Buďte šťastní, Hirax

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *