Brat mal päť, ja štyri roky. Pracovne vyťažená mama vtlačila bratovi, vedúcemu zájazdu, do ruky mincu a poslala nás ostrihať sa. Nie v Hrabůvke cez cestu, ale rovno do Vítkovíc! Viete si také niečo teraz predstaviť?
Zasa sa neľakajte, bola to „jenom jedna zastávka tramvají“ a predtým tam s nami bola. Vtedy bola taká doba, niekedy nebolo času „viesť detičky za ručičky“. Tak sme šli. Aj sme trafili, ostrihali nás a zaplatili sme. Holič Miňkovi zastrihol do uška a nechtiac mu tak odobral za šálku krvi, ktorej bolo ani z prasaťa. Ak by dnes kaderníčka, nedajbože, zastrihla dieťaťu do uška, tak má možno na krku aj policajtov a príde o prácu. Vtedy sa to jednoducho stalo, ucho sa zalepilo a hotovo.Hlavná myšlienka napísaného však bola táto: Dajte deťom niečo na zodpovednosť a vyrastú z nich zodpovední ľudia, pretože zodpovednosť sa nedá naučiť, dá sa iba dať. Nemajte ich za malých a hlúpych, lebo sa takými aj stanú. Odhadnite ich, verte im, aj svojej intuícii, zaťažte ich a zmocnejú. Keď píšem o zodpovednosti, ktorá sa deťom nakladala na ich útle pliecka pred štyridsiatimi rokmi, ľudia mi zvyknú oponovať: „Vtedy nebolo toľko áut“. No v Ostrave bolo. „Deťom nehrozilo toľko nebezpečenstva.“ Podľa mňa hrozilo. Bezpečnostné zariadenia (priechody, ochranné siete, držadlá atď.) vonkoncom neboli na takej úrovni ako dnes. Vtedy bola rozkopaná Ostrava plná dier v zemi…Aj sa okrádalo a kradlo, no myslím si, že vtedy kradol celý národ a vedenie menej, kým teraz je to naopak – kradne úzka skupina vodcov a „vyvolených“, kým národ je vďaka zákonom či kamerám na obojku. Vraždilo sa aj vtedy, len komunisti to nedávali toľko do médií. Dnes ako rodičia dávame deťom viac lásky, a tak sa aj viac o ne bojíme. Ak je to tak, nejde o bezpodmienečnú lásku, ale skôr o ich spútavanie. Možno vynahrádzame deťom to, čo chýbalo nám, lebo vtedy tej rodičovskej lásky veľa nebolo. Veď rodičia nemali čas, všetci makali. A keď neboli v práci, tak pracovali okolo domu, v záhrade, garáži, boli na fuške, či pomáhali susedovi. Z toho vyústil „studený odchov“ a s ním aj súvisiace prijímanie zodpovednosti. Dnes je tej prejavovanej lásky oveľa viac, ale deťom zasa nedovoľujeme prevziať zodpovednosť ani za to, na čo sú už pripravené. Chce to zlatú strednú cestu. Existujú už totiž štúdie, že deti, ktoré sú dokonale zorganizované, pretože v škôlke, škole a družine im učitelia hovoria: „čo, kedy, kde a ako robiť“, po škole ich rodičia vyzdvihnú a premiestnia na krúžky, tréningy, doučovanie a zábavičky, že takéto deti sa nevedia sami hrať a majú ťažkosti samostatne vyriešiť i pomerne jednoduché úlohy.
Posledný postreh k načatej téme. Vtedy síce šli Ostravou dvaja malí chlapci, ale všade boli Ľudia. To veľké Ľ preto, lebo vtedy to boli ľudia, ktorí mali k sebe akosi bližšie a boli ľudskejší. Títo ľudia nás na našej ceste s bratom vlastne strážili. Vnímali nás, pozorovali, napomínali nás, vychovávali, radili nám, pomáhali, vytvárali „bezpečie v dave“. Každý sa vtedy do každého „staral“, aj keď systém paradoxne do ľudí sial: „Do ničoho sa radšej nestaraj!“Dnes sa navzájom nevidíme a ak áno, prehliadame sa. Nekomunikujeme, pomáhame si menej, nevieme o pomoc požiadať, dokonca pomoc od iných sami odmietame. Sme si cudzejší, a tak vytvárame priestor pre tých, ktorí chcú cielene ublížiť. Strach a obavy sú v nás samých, preto sa nám aj vonkajšok javí ako „nebezpečný“. Vtedy sa o ľud staral „mocný boľševik“ čím prevzal za človeka časť zodpovednosti. Dnes sa musí každý ometať sám za seba, čím na nás nepriamo pôsobí existenčná neistota, z ktorej pravdepodobne pramenia už spomenuté obavy. Dnes mladí nevedia zabiť klinec do laty a netušia, na čo je hokejka. Všeobecne sú pribratí, nespokojní, leniví, stratení a jediné, čo chcú, je zarábať more prachov. Samozrejme, bez námahy, veď sami sa im bojíme dať niečo urobiť, nezaťažujeme ich takmer ničím. Ako druhák som chodil cez dve hlavné cesty na nákup, ako piatak som cestoval autobusmi po celom Martine na hádzanárske tréningy. To, čo zvládali trinásťroční, dnes sa boja dať rodičia na zodpovednosť sedemnásťročným. Mladí všetci ako jeden ťukajú do mobilov, PC konzol či počítačov, a je jedno, či sú doma, vo vlaku alebo vonku, lebo ak sa aj konečne stretnú na čerstvom vzduchu traja ako „partia“ i tak mĺkvo sedia na lavičke a nerozprávajú sa, pretože sú cez mobil online. Následok rodičovskej zdedenej vety: „Teraz ma neotravuj, niečo mám, hraj sa chvíľu sám!“? Vtedy mali rodičia skutočne čo na práci, dnes si musí rodič odpočinúť. My sme vybehli hlobiť motokáru alebo na čerešne, no dnes majú deti kladivo zakázané. Aj tak im nič nehovorí, a tak si vyjdú radšej na rybačku. Virtuálnu. „Prikŕmia“, a kým sa o hodinu vrátia na „rybník“, dajú si virtuálny sexík s nejakou trinástkou na pokeci. Keď ju o mesiac stretnú naživo, nedôjde im, že spolu „súložili“, a aj keby si spomenuli, nenájdu odvahu sa prihovoriť, lebo nevedia viesť prirodzený, otvorený dialóg. Plast a elektronika totiž nerozvíjajú fantáziu ani tvorbu verbálnej reči. Lenže skutočného živého človeka nenahradí nič. Ani PC hra, čet, charita, psíček v posteli, workoholizmus či iný „izmus“.
Vytratila sa ľudská spolupatričnosť. Moderný vyspelý svet ochorel a my v snahe nestratiť s ním krok chorľavieme s ním. Máme autá, mrazničky, mikrovlnky, po dva telefóny, internet, počítač, televízor s dvesto agresívnymi programami, domáce kino, DVD, ale stále nám niečo chýba. Možno je to človek, ktorý sa vás nebude pýtať na materiálno, ale od srdca vám položí otázku: „Ako sa máš? Hybaj na kávu alebo na pivo.“
Kto si bližšie všimne následky dnešného „blahobytu“ a konzumu, bude so mnou musieť súhlasiť, že otupievame. Začíname kĺzať po povrchu, čítame iba nadpisy na nete, hlbšie súvislosti nás míňajú a niet v nás sily po niečom pátrať a dozvedieť sa pravdu. Stávajú sa z nás nepremýšľajúce a spiace ovce, ktorých mláďatá sú naplnené apatiou, pocitom márnosti a neúctou k svojim mestám, národu, vlastným rodičom, a tak sú učitelia z nich v školách na prášky. Bodaj by nie, lebo keď sa stratí úcta k rodičovi, nebude ani k učiteľovi.
Daný úryvok je z knihy Vždy pripravený!, ktorá vyjde koncom októbra 2016.
