Mama mne a bratovi dávala nejaké peniaze, ale neboli to žiadne veľké sumy. Jednoducho nemala, a tak sa nedalo robiť nič iné, ako počas letných prázdnin brigádničiť.
Už ako ôsmak som sa plazil s vedrom akýchsi hnojivových guľôčok po poliach priekopského JRD a sypal ich gumenou rukavicou pod kapustu. Slnko pieklo ako vo vyhni, takže keď babky konečne vyhlásili pauzu, vypil som jedinú fľašu vody, čo som mal, na rekordný ex. Medzi družstevníčkami som sa hanbil, nikomu som nepovedal, že už nemám vodu. O jednej poobede, keď žiara z kotúča nad nami bila do našich hláv, nastal konečne čas na obed. Niekto sa spýtal, „kto chce vodu, že ju idú nabrať do najbližšej budovy“. Vysilený som zdvihol ruku. Nikdy v živote mi štyridsať minút, ktoré prešli, kým ju doniesli, nepripadalo ako večnosť. Prvýkrát som si uvedomil, čo je to mať obrovský smäd, a pochopil som dôležitosť pre mňa doteraz „obyčajnej“ vody. Až keď som začal cestovať svetom, došlo mi, že Slovensko má nesmierne veľa vody úžasnej chuti, kým v množstve miest planéty som si ju musel kupovať vo fľašiach, pretože z kohútika tiekla nepitná brečka. Pamätám sa, ako ma v indickom Bombaji začal Whisky zo Slobodnej Európy biť po rukách, „nech si v tej vode tečúcej z podivného vodovodu neumývam ani zuby, či mi nešibe!?!“ Pozeral som sa na neho s kefkou v rukách ako puk. Myslel to smrteľne vážne.
Vráťme sa však do „kvitnúcej“ totality a k mojim brigádam. O rok neskôr po plahočení sa po priekopských plantážach za pár halierov sme už s Miňom počas leta stavali vrútocký dom smútku. Niekto z robotníkov vtedy zabil, že staviame krematórium, a tak budova poslednej rozlúčky na Kolónii Hviezda na celý život pre mňa zostane krematóriom, aj keď tam nikdy žiadne pece neboli. Bola to pre nás zasa veľká sranda. Zašívali sme sa, kde sa dalo, a majster hneď vedel, že na nás musí mať prísnejšiu ruku. Jeden deň sme počas prestávky postavili z tehál a malty v strede miestnosti kríž inšpirovaný kapelou Black Sabbath. Majster zúril ako býk bitý lopatou.
Ďalšie leto som strávil s cigánmi v smetiarskom aute. Oni vysýpali odpad, ja som olejoval ložiská koliesok na kontajneroch. Vyberali zo smetiakov všetko, čo sa dalo zaniesť do zberných surovín, najviac však sliedili po farebných kovoch. Na konci zmeny sme šli niekam za mesto, kde spravili oheň a vypálili všetku izoláciu z hlinených či medených drôtov. Potom chytili kus železa, omotali ho tými drôtmi (aby bola hmotnosť väčšia) a šup s tým na váhu v zberni. Mali to vymakané.
Potom som počas dvoch letných prázdnin po sebe brigádničil ako závozník v Agrostave. Zobral som sa s kamošom Vladom a chodili sme od podniku k podniku a pýtali sa na robotu. Ja som mal štrnásť, on pätnásť. Personálny sa chvíľu okúňal pre môj vek, ale nakoniec nás zobral oboch ako závozníkov. Samozrejme, nemali sme viazačský kurz, ale nikomu nevadilo, keď sme na liazkách viazali palety tehál či obrovských rúr. Bola to ťažká práca, lebo niekedy sme zasa celý deň vykladali tehly. Aj sa mi o nich snívalo. Ruky som mal obité, pretože rukavice vydržali dve hodiny a potom už boli samá diera. Ale zarobili sme tam vždy slušné peniaze. Nadčasov bolo veľa a z troch týždňov bolo nakoniec šesť. Bol som hrdý, keď som mohol dať mame prvýkrát nejakú tú stovku za bývanie a jedlo. Síce mi ju po častiach neskôr znova vrátila, ale pocit, že si viem sám zarobiť a byť tak o čosi slobodnejší, bol príjemný a prebúdzal vo mne silu.
Ďalší rok som robil v martinských pekárňach. To bol slušný „nápek“, pretože cez deň sme lietali okolo baraka, naháňali sa, hrali tenis s mäkkou loptičkou a iné hry a ja som sa kasal, že po tom všetkom energetickom výdaji dám ešte aj nočnú. Vedúca ma postavila k peci s dlhým železom „na rybačku“. Mal som „vychytávať“ cestá, ktoré boli zlepené, minirožky, skrátka všetky anomálne malé či veľké tvary a strážiť, aby o hodinu z pece padali výhradne iba rožky s klasickým tvarom.
– Čo tu robíte?! Veď vy tu spíte!!! – kričala zrazu na mňa pred treťou v noci.
– Nie, nespím… – habkal som
– Áno??? A toto je čo?! – povedala nahnevane a ukázala mi debničku, v ktorej bola kopa dvojitých rožkov a všelijakých „odkundesov“, ktoré tvarom ani z rýchlika nepripomínali rožky.
Spal som postojačky a s otvorenými očami! Aby mi to dala vyžrať, nechala ma tam o hodinu dlhšie nakladať chlieb pre vojakov. Pre kasárne šiel ten najhorší chlieb – s brázdami, hrčkavý, popraskaný… Aby to nebolo málo a nebodaj by im mohol chutiť, nechali ho ešte deň-dva stvrdnúť. To preto, aby náhodou neboli vojaci veľmi rozmaznaní a boli lepšie pripravení na vojnu, keď nebude čo jesť. A ak áno, nebude to mať ani zďaleka chuť, tvar či konzistenciu pripomínajúcu potravinu.
Mama bola tým pekárňam rada, veď som každé ráno nosil čerstvý chlebík. Jeden si mohol „požičať“ každý brigádnik. Robotníčky zamestnané na plný úväzok brali aj tri a pokojne tak „zo spoločného“ vychovali na dedine brava. Vrátnik stál pri našom odchode z podniku vo dverách a tváril sa, že je všetko v poriadku a má to v merku. Ak bolo treba zobrať viac chlebov, napríklad sme sa chystali na chatu, chalani prišli k plotu a ja som im prehodil bochníky cez plot.
Medzi tretiakom a posledným maturitným ročníkom som vychytal brigádu v martinskom pivovare. Zlé spojenie, čo vám poviem. Tá brigáda sa mi premenila na dvojtýždňovú amnéziu. Šokoval ma hneď prvý deň. Pivo tam všetci robotníci pili ako vodu, a to hneď od šiestej rána. To sa mi „popačovalo“, takže aj mne sa kríglik rosil stojac na veľkom drevenom stole, ktorý okupoval stred chladnej vykachličkovanej šatne. Kým odbilo desať, mal som v sebe minimálne štyri pivá a povedal som si, že by som sa mal začať brzdiť, pretože poobede netrafím cez vrátnicu. Lenže socialistické pitie sa malo ešte len začať! Starí makači dali zbierku „po desať“ a mňa ako najmladšieho poslali skočiť cez plot do blízkych potravín kúpiť pollitrovku rumu. Tak som šiel pripitý cez pracovný čas mimo areálu, a ešte k tomu aj nedospelý, kúpiť alkohol. Čistý vyhadzov, práca pre fízlov, parádny prípis na školu, no nebudem vám luhať.
Myslel som si, že si ten nápoj námorníkov dajú do kávy a labužnícky si ho ušetria do konca zmeny. „Tudle!“ „Lahvinku“ vypili za štvrťhodinu ako bábätko mlieko, a to z tých ôsmich ľudí bolo šesť žien!!! Doteraz mám v sebe obraz tých silných mužatiek oblečených v montérkach, sediacich pri širokom nevľúdnom stole, na ktorom stálo množstvo nedopitých pollitrákov piva a naliate panáky. Penový mok si nik nevážil, veď bol zadarmo, a pravdepodobne už s nimi nič nerobil. Ani som sa nečudoval, že niektorým tým babizniam pučali pod nosom fúziky.
Dali znova „desíka“ a ja som dal so švihom Sergeja Bubku opätovne skok cez plot. Ani v päte som netušil, že tie potraviny kvôli tomu jedinému sortimentu navštívim v ten deň päťkrát! Realita pracovnej morálky socialistických podnikov a fabrík sa mi otvárala v plnej kráse. Držal som sa, vypil som s kolektívom robustných matrón iba dva ponúkané poldecáky, ale v spojitosti s konečnými ôsmimi pivami som bol rád, že som kráčal domov rovno. Počas brigády v pivovare ma mama vždy našla poobede spať. Spával som aj po denných v Agrostave, ale z tých som chodil domov urobený, kým z pivovaru opitý.
Podobný scenár sa opakoval deň čo deň, len počet vyloganých pív a vyslopaných fľašiek sa menil. Niekedy zlikvidovali „iba“ dve pollitrovky, inokedy, keď mal niekto „meniny“, tak aj šesť.
Dnes mladí nevedia zabiť klinec do laty a netušia, na čo je hokejka. Všeobecne sú pribratí, nespokojní, leniví, stratení a jediné, čo chcú, je zarábať more prachov. Samozrejme bez námahy, veď sami sa im bojíme dať niečo urobiť, nezaťažujeme ich takmer ničím. Ako druhák som chodil cez dve hlavné cesty na nákup, ako piatak som cestoval autobusmi po celom Martine na hádzanárske tréningy. To, čo zvládali trinásťroční, dnes sa boja dať rodičia na zodpovednosť sedemnásťročným. Ja za tie brigády ďakujem. Vďaka ním som totiž mohúci.
Daný úryvok je z knihy Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo), ktorá vyjde 8. novembra 2016.
