Áno, ak chcete nájsť svoju osobnú pravdu, na úplnom začiatku musíte všetko zahodiť. Zabudnúť na všetky náboženstvá, viery, filozofie, mudrcov a ich vychválené knihy, učiteľov, ezoterikov, kňazov, guruov. Bez toho to jednoducho nepôjde. Nikto, ani ten najposlednejší väzeň sveta nebol obratý o možnosť nachádzať osobné odpovede. Svoju cestu musí prekráčať každý sám za seba a s plnou zodpovednosťou.
Kto v živote začne hľadať, neraz urobí chybu. Nepomýli sa iba ten, kto sa do ničoho nepustí. Bez prešľapov to proste nejde. Omyl však znamená novú skúsenosť, ktorá prináša nové poznanie. Kto sa pustí do hľadania, začne sa prebúdzať. Človek v každom živote dosahuje dve dospelosti. Jedna je dospelosť fyzického tela – dnes taká preceňovaná, a druhá duchovná dospelosť. Deti našich slovanských praotcov napríklad brali starí volchvovia, aby sa u nich učili štyridsať rokov. Až potom
boli zrelé na ovládanie prírodných živlov. Podľa tejto analógie by duchovná dospelosť bytostí inkarnovaných do slovanských národov mala prísť okolo štyridsiatky. U niekoho skôr, u iného neskôr, u niekoho až v ďalšom živote. Ale keďže sa všetko deje, ako sa má, kto sa neprebudí, nemá sa prebudiť. Má byť celý svoj život „učiteľom“, teda vytvárať „bolesť“ iným, a tým im robiť neoceniteľnú službu otvárača duševného zraku.
Každé naše slovo, pohyb a gesto uvoľňujú energiu, za ktorú ponesieme následky. Ak sú tieto naše prejavy vyvolané čistotou úmyslov, vytvárame takzvanú dharmu a našou odmenou bude šťastie, radosť, oslobodenie. Ak však človek pracuje s bolesťou, nenávisťou, pomstou, chamtivosťou či s vypočítavosťou, vytvára si dlhy, ktoré raz bude musieť vyrovnať. Neberme ale karmu ako trest či platenie za priestupky. Vnímajme ju skôr ako následok, nevyhnutnú súčasť nášho procesu
učenia sa na Zemi.
Niekto by povedal, že je teda lepšie nič nerobiť, tak sa aspoň nepomýlime. Lenže potom ani nebudeme rásť. Je lepšie chybiť a ušpiniť sa, ako spať. Nájdite odvahu stretnúť sa s túžbou srdca, konajte, aj keď sa tým vystavujete riziku. Napríklad aj takému, že sa na vás budú pozerať ako na hlupáka. Konáte predsa v mene svojej lásky, sna či dobrodružstva, ktoré vás poženú k skutočnému životu.
Dotknite sa stredu svojho smútku. Vložte prst do rany zrady a okúste jej chuť. Neprestávajte žiť pre strach z ďalších možných bolestí, nesťahujte sa z pódia bytia. Kto nikdy nehrešil a nezažil pád,
nenaučí sa tu toho veľa. Naučte sa žiť s bolesťou, prijmite ju a ona zmizne. Znova začnete divoko tancovať a extáza bytia vás naplní až po koniec prstov. Hranice vlastného života totiž určujete vy sami.
Stojíte tesne pred rozhodnutím? Ak ste stále neistí, urobte ešte jeden malý krôčik, zmenia sa súradnice a nový uhol pohľadu vám poskytne čerstvé informácie, ktoré možno všetko posunú. Robte rozhodnutia.
Aj keby mali byť zlé. Bude to lepšie ako slabošské vyčkávanie v strachu. V otvorenom kvete „zlého“ konca je každému ponúknuté ponaučenie. Áno, najdôležitejšie je poučiť sa. Zo všetkého. Nie je dôležité, koľko prešľapov človek urobí, ani to, že ho urážajú a kritizujú.
Dôležité je naučiť sa pozorovať svoje slabosti a bojovať s nimi. Nebuďte rozumní, opatrní, strnulí, vystrašení, že sa dopustíte omylu – tak nikam nepokročíte. Nebuďte paralyzovaní strachom, naopak, nájdite odvahu konať, trúfnite si urobiť chyby, naučte sa hovoriť, čo cítite. Cvičte sa, aby vaše konanie nepriťahovalo učenia, ale milosť a požehnanie.
Píšem o zákone kozmickej Inteligencie. Nemôžete zasadiť čerešne a zbierať hrušky. To jednoducho nejde, je to zákon príčiny a následku. Ak teda konáte so zlobou, s nenávisťou a krutosťou, raz zlobu,
nenávisť a krutosť pocítite aj na sebe. Ozvena sa nestratí, lopta zrazí k zemi každého, kto ju bez rozmyslu silno hodí o stenu.
Naše prebúdzanie nastáva z „bolestí“, ďakujme za ne. Áno, prvotné stretnutie s pravdou sa deje väčšinou cez bôle. Cez muky hľadania rodí sa dojča múdrosti. Vždy sa nám teda deje iba to dobré. Nezabudnite. Udalosti, ktoré mňa kedysi poslali na dno a vyzerali v tej chvíli ako najväčšia životná katastrofa, mi po rokoch dokázali vyvolať úsmev na tvári: „Áno, to sa mi predsa muselo stať a bolo to to najlepšie, čo mi mohlo prísť do cesty, ibaže vtedy som to nevidel.“ Toto zistenie som samozrejme vyslovil až po pochopení súvislostí. Za každú jednu „bolesť“ som neskôr poďakoval, lebo vďaka nim sa mi otvorili dvere. Odvaha na otvorenie brán múdrosti bez bolesti by aj bola, ale, žiaľ, tie dvere na určitom stupni bytia jednoducho ešte nevidieť.
Každý z nás musí nadobudnúť vlastné skúsenosti, objaviť svoju pravdu, lebo pred narodením dostal svoje špeciálne úlohy podľa toho, v ktorom ročníku vo svojom poslednom živote skončil. Na základe záverečných súradníc bytia na Zemi si znova vyberá rodičov, rodinný kmeň s nevyriešenými vecami, dedičnými chorobami a inými rodovými defektmi. Ale i národ, ktorý má taktiež na Zemi svoje poslanie. Nič sa teda nedeje náhodne, všetko so všetkým súvisí. Plávame v neskutočne dobre vymyslenom mechanizme vzťahov, interakcií, každé naše rozhodnutie prináša následok. Ale keďže sa všetko „zrýchľuje“, nemusíme na ozvenu čakať ďalšie inkarnácie či dlhé desaťročia. Čo včera trvalo životy, to sa dnes často vracia už po mesiacoch.
Mnohé duše boli vychované podľa pevných pravidiel nejakého náboženstva. Musia konať podľa pokynov pána, inými slovami nesmú hľadať. Stali sa otrokmi svojich bohov, ich pán nechce, aby niečo našli. Najvyšší hodnostári pyšne vyhlásili, že všetko už je objavené, systém je dokonale vymyslený, ovečky sa nemusia báť a v nijakom prípade nesmú pochybovať. Otrok predsa nemá čo myslieť. Deje sa tak kvôli kontrole nad stádom, ktoré čím je väčšie, tým viac prinesie vlny, mlieka, kože… Viac otrokov, viac bohatstva. Vždy sa napríklad v duchu pousmejem, keď začiatkom roka Vatikán zverejní svoje celoročné miliardové zisky.
Strach je prirodzený obranný reflex, ale dá sa prekonať poznaním. Zaujímajte sa, čítajte, študujte, premeňte nevedomosť na poznanie. Nevedomý človek sa stáva manipulovateľným, pokojne ho môžeme nazývať otrokom. Nijaké náboženstvo by nemalo poznanie „zamraziť“ a vyhlásiť ho za ukončenú vec, lebo všetko je v neustálom vývoji. Potom prežívajú dogmy, podľa ktorých po „nesprávnom“ živote prichádza večný trest a nijaká šanca na opakovanie neexistuje. Pričom, samozrejme, o všetkom rozhoduje výlučne tým-ktorým náboženstvom stanovený „jediný“ boh. Tak sa zastaví vývoj spoločnosti na stáročia až tisícročia. A z modlitby sa stáva odrapotaný mlynček. Zapamätajte si, že pomáhajúce ruky sú Bohu milšie ako modliace sa pery.
Nech svet speje k láske, Hirax
Knižne vyšlo v druhom dieli Šlabikára šťastia: Sebaspoznanie, súvislosti, sebapremena
Martinus: Šlabikár šťastia 2.
